Z Ecovho poľnohospodárstva na Antarktíde

Sú časy, keď človek zvykne byť viac než obvykle zvedavý. Zatiaľ sa mu javia nemožné veci ako možné. Bude rád, ak sa mu zodpovedia otázky, veľmi často nie udržujúce striktné pravidlá ducha, vedy, morálky.

Sú deje, ktoré ma privádzajú do rozpakov, keď som dieťaťom...

Jerry je malá sviňa, ktorá máva krídlami a vydupe v živote šťastie ako tonový vôl. Tom je mučeníkom so zadkom ako ihelničkou a strop je jeho osudovou trampolínou.

Entropia v cudzej chladničke úmerne stúpa s vôňou a ja ju s obavami a zo zvedavosti otváram. Nemám na nohách ani papuče!

Hustota vesmíru je akýsi súdržný konflikt idey a činu, olivy a rakoviny, svetla a temnoty, rannej kávy a pondelka. Celkom prirodzene sa cítim trápne pred tridsaťročnou vojnou, vojnou dvoch ruží, svetovou vojnou, vojnou dlhou ako spánok Šípovej Ruženky, vojnou medzi voličmi, medzi učiteľmi, medzi učiteľom a žiakom, medzi sklenenou a plastovou fľaškou v odpadkovom koši. Aj bitka pri Poltave ma dostáva do trápnej situácie. Konflikty sú dosť trápne. Z toho vyplýva, že aj náš vesmír je trápny a privádza ma svojim fungovaním do úžasných rozpakov.

Do deja vstupuje antropologický princíp. Pochybujem (a teda som) o jednote bytosti, ktorá niesla meno a so sebou slávu. Títo páni, v prvom prípade nie je zaručené, o aké pohlavie sa pod ním jedná, mi nedali nikdy pokoj a to nie pre svoj genóm, ale svojou vše a vše činnosťou provokovali na hodinách v škole, na pohovore, v obľúbenej televíznej reklame na pôžičku a tak ďalej.

Anonym zvolal Toto je moje!
A Zem postihla apokalypsa. Dočasne sa stáva domovom bláznov (nadčasový výrok muža Slova), z čoho veľký biznis budú mať nielen telekom a lekárne. Najvyšší stupeň vzdelanosti, svätec, bezpodmienečne získajú autori večných kníh so stránkami pripomínajúcimi stopy mušieho vojska. Všetci do pozoru! Na veky vekov.

Aristoteles šmakuje slávu!
Utierali mu zadok, aby nestrácal čas. Študoval pri tom niečo ohľadom výlučkov, ktoré mu pripomínali netopiere a jednému z otrokov vtedy položil hypotetickú otázku s účelom objasniť postupy logického uvažovania. „Podobá sa netopier výkalu?“ „Nie, pane, výkal nemá krídla a zastrašovací manéver.“ „Správne! To je logické, otrok. Veď tento výkal si nevidel nikdy lietať.“ Takto Grék stihol pozície zakladateľa x¹⁰-lógov.

William mieša hruškové... s malinami, jablkami a lososmi. Vôkol neho tancujú pomocníci a podávajú mu... Aj mne sa zdá, že s týmto chlapom niečo nie je v poriadku. Koľkým platil za texty?

Gorkij paktuje s cnosťami... Chlapec, ktorého sa bála Tolstojova anarchia, desí nebezpečnou biografiou. Drsné črty navonok zušľachtil v hĺbke, čo sa Stalinovi vôbec nepodarilo a za bombardovania chutný boršč prskal všade (vzlyk). Keby sa Gorkij nepokúsil o samovraždu, človek by skôr porozumel klokotaniu primitívneho kmeňa než v existenciu človeka, čo si ešte zvyšok života pomáhal pseudonymom.

Kto nepozná Einsteina, čo sa môže zdať fakt nepochopiteľným javom, tak to je mopslík citrónik na druhú a relatívne ho nájdeme na tričkách a v Kinder vajíčkach s vyplazeným jazykom. No nie je toto trápne?!

Posledná otázka znie asi tak, že nepýtajte sa, prečo je vesmír trápny, keď ste sa nenaučili hľadať toho, kto ho robí trápnym. Kto chce, ten vie a má. Kto chce, bude predstierať zvykanie a potom už iba zvykať a prestane vnímať rozdiel medzi týmito takmer paralelne znejúcimi činnosťami. A najšikovnejší potrebujú byť iba viac než obvykle zvedaví, aby vznešeným spôsobom otupili hlavy Belbových kreténov, debilov a hlupákov. Dobre, kreténov z tohto vynechajme (naznačil doktor Belbo), tí by nezostrojili jediný dôvod prečo dať do vlaku nálož, ale bolo by zábavné pre nich klepkať si čelo dynamitom.

Čo nám zostalo netrápnym? Vytrhnúť zub kľučkou je v poriadku, ale aj nula, kompas, fotosyntéza a neurotici majú svoj podklad bez nejakej ľudskej pochybnosti. A fikcie sú úplne mimo mojich rozpakov!

Ostatne Umberto Eco je krycie meno Chucka Norrisa. Chuck Norris sa často hnevá, jeho meno splýva so Saint-Germainom a menom nejakého jasnovidca. Zlosť je však nenápadná ako čierne knieža na tmavom cintoríne s komplotom jezuitov v ruke, kde v samom závere je utesnené meno súčasného pápeža.

A je to passé

Je to za každým paraklasicizmus: niekto alebo niečo dá podnet na napísanie blogu podľa bežných pravidiel. Najčastejšie umelec z literatúry a výrok, najmenej právo a rock, a vôbec nijaký dôvod mi nedali ešte filmové reproduktory.
Všetko je po starom a svoj svet držím pevne v rukách.

Malí drobci sa vďaka mne dostávajú do predošlého storočia, keď nás babky kŕmili štyrmi chodmi jedla. Pustila som Krtka (!Zdeněk Miller!) bez obrazovky a postavila som pred ňu plyšového Krtka. "Môžeš pozerať!" vyhlásila som. Neschopnosť pohrať sa s troma ovládačmi, káblami a troma debničkami vyvolá buď plač alebo smiech, je to 50 na 50 podľa osobnej štatistiky. Kto sa zasmeje na tomto, nezasmeje sa, keď do čokoládového pudingu hodím zo dve cherry paradajok. Drobec použije ako masku proti drakovi tubu farby, obuvák ako meč a Macko pľuje jedovaté sliny, ktoré draka rozškvarí na franforce. Ohoho, potom sú hody, iba Krtko (!Zdeněk Miller!) túži po pudingu z dážďoviek. Nakoniec ho (?Zdeněk Miller?) ešte musíme zachraňovať za nôžky, nie za ručičiky!, za nožičky, keď sa spláchne v záchode pod posteľou.
Nesmiem zabudnúť na absolútne detskú samozrejmosť: stavba bunkra.

Rovesníci, to nie je nič nové. (Čo máš nové?) Búrlivé konverzácie s rozpačitými otáznikmi, z ktorých človek túži viac voňať ponožky po celodennej túre, a bolo by mu ako vo wellnes štúdiu. Rozum v hrsti, prelomové reči, kostrbatý prejav a vztýčené prsty, ktoré si močia v liehovine. Zápalka dohára v statusovom živote, ale ešte dúfajú, že sú výnimoční pre mladosť a krásu (a majú pravdu!), čakajú na kytice, pozvania a preposlané porno. V konečnej fáze rozhovoru zlyhávam v rovnakej snahe a mlčím o problematike fajčenia, keď ťažko by som zháňala cigaretky ešte po tridsiatke (dva roky a je to tam!). Nechcú mi predať ani radlera. Koho by toto zaujímalo z mojich rovesníkov, keď majú veľa práce s publikovaním seba samých? A nanešťastie až príliš o ostatných? Až príliš?

Tí a vy po úspešne zvládnutých tridsiatich troch a vyššie rokov, orodujem za vás, milujem vás. Ste skvelí, inteligentní, vychovaní a nehovoríte priveľa/primálo. Hovoríte k veci, osvecujete ako slnko a vynechávate tuky, ktorých sa osobne nedokážem pre hlúpu mladosť zbaviť. Toto je obdobie bez rozpačitých a ďalších otázok, so zárukou akútnej pomoci v zlomových chvíľach. Pociťujem enormné rozdiely približne dva roky dozadu a čakám, kedy dozrejem do veku ľadu, v ktorom sa topia slzy, úspechy a človek začne trochu žiť ľudskejšie. Naplno som to pochopila ako Harry Potter na stanici St. Pancras vedľa King´s Cross.
Nájdu sa výnimky, pravdaže, inteligentní ľudia, ktorí sa radi nechávajú obsluhovať, skladať dvojhodinovú prózu o presolených hranolkách a "rozumom" schladia vychovanosť čašníka. Závidia mu tú výchovu... Volám SOS linku: "Pomoc, napadla ma nebezpečná sorta ľudí kapitalizmu, ale psychológovia to nie sú! Čo mám robiť?"
"Hrozí kontaminácia nálady. Zahrajte monarchiu, úsmev a vypadnite odtiaľ!"

Preskočím vrcholný výkon človeka, keď zo seba vyprodukuje dielo hodné príbehu Quo vadis, spácha neveru, spraví štátnicu z psychológie, predá Vám vzácne informácie (ak je to vedec!) a zastavím sa u starkých. Moji obľúbenci. V nijakom prípade neobťažujú otázkami, kadejakými úmyslami a majú na mysli viac seba než prítomného, ktorý ich mlčky počúva. Ich egoizmus je milý a oprávnený vekom. Nejedia čipsy. Rozprávajú pekné príbehy, kupujú perníky, robia skvelé pirohy a nájdu sa starkí s chúťkami, nebezpečenstvo je takmer nulové. Na stenách im visia krížiky a kľúče od nebeskej brány...

Nepáči sa?! Kategorizovanie, štatistiky, skupiny... Je to v poriadku. Kým nie je streda a v televízore nejde Dážď z oblakov. Veľký plač nad stratou morálky médií, ako som sa dočítala v literárnom dvojtýždenníku. Vlastne to bol úvod a plynule prejdem k človeku, ktorý ma povolal, aby som napísala akýkoľvek blog bez jadra, lebo všetko je to passé. Všetko sa minulo a stratilo v minulosti z fyzikálneho hľadiska. Premýšľala som nad rozumom, ktorý sa vekom mení. Nad tým, čo prežívam. A teraz nad spisovateľom, o ktorom sa mi iba snívalo. Pravdaže ide o spisovateľa. Keď už sa blížim k stej knihe od ruského spisovateľa, myslím, že si ma ťažko získa spisovateľ zo súčasnosti. Zo súčasnosti si ma nezískalo veľa spisovateľov ako osobnosti vrátane Poliakova a anonymných autorov srdcervúcich odkazov na sociálnych sieťach. Nezískali si ma zi...skuchtivé umy a umy, ktoré sa točia ako kebab okolo alkoholu, všetko odkázané na peniažky a vlastnú os. Večný humor na mozgovú porážku. Napriek tomu niektorí majú lahodný hlas a vedia pekne recitovať. Spisovateľ, znalec stredovekých dejín, stojí na kopci sťa rytier, s mečom pretínajúcim mračná, vášnivo háji morálku, česť, odvahu a lásku... Odovzdane sa venuje svojim príbehom a patrí medzi starkých. Spôsob, akým píše príbehy, sa vulgárne povie "profesionálne", ináč umelecky. Čo by som mu povedala, kebyže ho stretnem? "PANE! PÍŠTE, KÝM ŽIJETE! Preboha, píšte! Do posledného okamihu píšte! Literárne umenie vás potrebuje! JA vás potrebujem!" Lúčim sa s pánom Umbertom de Baudolinom Eco.

A rozlúčim sa s týmto blogom krásnym a vášnivým Pierre Gringoire-om zo Zvoníka, lebo krása a vášeň je to, čo vdýchne umeniu život. Jedna je za vzhľad zvonka a vnútra, druhá za spôsob!
"Ja vííííím, kde se nacházím! Jsem v říši divú, kde chromí chodí a slepí vidí!"

Voltaire Com. uvádza: Jablčný pretlak (1)

Posledný mesiac bol rušný, pretože sa polovica obyvateľstva vystrojila do kroja. Na hlavy si ľudia dali jablká a šli vzdávať úctu poďobanému Jablku. Horolezec v kroji, mimochodom môj sused, vzal so sebou kolíky, laná a podujal sa oslobodiť Jablko od červa. Červ už posledné roky narástol do absurdných rozmerov a rozosmieval oblaky. Počuli sme až dole, ako sa nám modrý Fantomas smeje. My sme červovi ani hlavu nedovideli, taký bol vysoký a Jablko mu slúžilo ako zakrvavená topánka, tá, ktorá nechala vypláchnuť žalúdok nejednej bytosti, pre ktorú voda a kus chleba znamenali istý život. Človek. A ten istý človek sa onačil so záchranou a úctou Jablka. Fyzicky nebolo väčšie než Big Ben, ale však aj hviezda čím je väčšia, tým kratšie žije, a preto bolo treba odstrániť červa, pod ktorým sa Jablko nespravodlivo scvrkávalo do obuvníckej úlohy. Koľkí sa už pokúšali ponúknuť Jablku šnúrky! Niektorí preto, aby Ho uškrtili. Jablko malo prívržencov s jablčnou úrodou na hlavách a tí potom ocenili horolezca - suseda, keď odrezal červa od Jablka. Nemohol dlho žiť, to bolo jasné aj Jablku, ktoré vedelo, že rozmer iskry je viac než vesmír (sám o tom dobre vedel).
"Odmalička sme sa učili vyjedať debny jabĺk a nebolo by správne ponechať Jablko opustené. Jablká nám žičili zdravia, šťastia a lásky. Chuť žiť a pokoj v duši. Nádej, že sa všetko dá do poriadku, keď budeme pestovať jablká po celom svete, dbať na to, aby sa v sadoch ozývala hudba, po ktorej má človek chuť dvíhať ruky k nebu, plesať a spievať jablčné spievanky s hypnotickou melódiou. Jablko má moc poskytovať vitamíny nenásilným spôsobom (bojkotujme proti lekárňam!), postojačky všade pred obchodmi a internátmi, vie zmrštiť naše zreničky a obaliť jazyk slinami. Jablko dáva silu! Bez Jablka nemá život zmysel. Bez Jablka sme slepí, zvädnú nám končatiny a môžeme padnúť do tmy tmavej ako jablčné jadierka, dolámať sa. Ešte sa nám to vypomstí chrípkou, skorbutom a tak ďalej. Kto by prijal takýto život?"
Keď som videl zvonku ten jablčný pretlak, čo sa vytvoril okolo zachráneného Jablka a hypnotizujúc spieval, zatočila sa mi hlava. Pomoc! Mám z nich taký strach, že môj strach o Jablko v tom okamihu skončil pod strúhadlom. (Hey, pear!... What?!... Knife!)

Človek uctieva, vzýva a chce uchlácholiť iba to, čoho sa bojí. Voltaire

BIELA GARDA, M. A. BULGAKOV

V krátkosti si dokážem predstaviť svoj vzťah k Bielej garde. Bola to hra s populárnym dominom. Všetky kocky boli vybielené a stáli ako poslušní žiačikovia v materskej škôlke, keď sa chystali na obed. Alebo domino chystajúce sa na spánok. Domino v armáde. Domino je synchronizácia, davová psychóza, prísnosť a zábava v jednom vrecúšku. Biela garda stála pred starožitnou miskou s malým kovovým plotom a čakala na pokyny detskej mysle. Zoradili sa v strede misky a posúvali sa postupne tak, že sa vytvárali dva rady, ako keď sa dešpiralizuje deoxyribonukleová kyselina. Dva rady stáli uprostred a rozhodlo sa, že znovu splynú do jedného radu. Druhý sa zaradil za Prvého z vedľajšej rady a z nej Tretí prešiel za Druhým. Štvrtý z radu, kde stál Druhý, sa postavil za Tretieho a Piaty atď. Spievali si pri tom o fascinujúcom zipse, ktorý sa zatvára.

Biela garda v tejto krátkosti, zvyšok bolo zabudnuté a posledných sto strán nedočítaných.

Biela garda je zároveň posledná kniha v tomto roku, ktorej venujem zopár slov. Zastavím písanie názorov na knihy z ruskej literatúry, ale v novom roku budem pokračovať a pravidelne prispievať. Viem, že ak som podnietila jediného človeka na čítanie hociktorého príbehu, malo to osoh pre verejnosť. Usilovala som sa ten vlastný osoh priblížiť s verejnosťou, ale pri niektorých knihách to bolo zložité, napríklad Mŕtve duše, Idiot, Nevský prospekt alebo Majster a Margaréta sú príbehy s vyšším významom a články nenesú ani štvrtinu toho, čo by som rada o nich vyslovila. Písala som za účelom pripomenúť si, čo mi knihy dali a čo by som o nich povedala, ak by som daného autora stretla (čo mám v pláne, ak dozriem na vycibrenejší jazykový štýl a získam ešte viac skúseností). Preto som dbanlivo pristupovala ku každej knižke aj vtedy, ak som si z nej neodniesla takmer nič, napríklad dnešná Biela garda. V zápiskoch mám napísané toto: sem-tam sa zjavil „bulgakovizmus“, humor... Ináč mám vybielenú pamäť a tak vyznie tento príspevok: v úvode je improvizácia, spomienka na gardu, ktorú som si robila v detstve z ktovieakých hračiek, pán Bulgakov.

Mávam s bielou zástavou a teším sa, keď sa vrátim k ďalšej knihe s prekrásnym a nezabudnuteľným príbehom od Gončarova, k Úšustu a podelím sa o svoje dojmy z hlavných postáv, ktoré sa mi zaryli hlboko do srdca.

TRÝZEŇ MILOSTI, A. S. PUŠKIN

Pred rokmi na prelome novembra a decembra som sa pustila do poézie, ktorá vyvrcholila týmto dielom a bola to naozaj veľkolepá dočasná rozlúčka s veršami. December, sneh, čaj a Puškin je literárne labužníctvo.

A k výši toužebné se vzpíná

A marnosti se odříká

Za zvukú harfy serafína

Žasnoucí srdce básníka.

1830

Hrubá kniha v českom vydaní ma strhla so sebou viac než divoká rieka. Nebolo treba kričať o pomoc, pri čítaní Proroka vo mne vyšumeli všetky predsudky o poézii. Mám na mysli tej skutočnej, ktorú definuje Fridrich Schiller. Tá, ktorá sa aj podľa doslovu v knihe, otvorenosťou blíži k priateľovi, žene, čitateľovi, svetu. Zrelý Puškin očakáva kontakt. Vynikajúci doslov napísal Miloslav Jehlička, v ňom hutným štýlom predostiera spisovateľov život a vyjasňuje pravdu: Puškin utrpel v stretnutí s režimom, ale zvíťazil ako básnik.

Zdá sa byť toto prehnaným? Prečo je Puškin básnikom Ruska? Teatrálne, patetické... Lenže ako Schiller opisuje krásu patetickosti, to všetko dokonale sedí na Puškinov profil a po prečítaní Trýzni milosti vám nebudú chýbať autorove básne, ale sám autor! Rozmanitosť vo výbere a spomínaný blízky kontakt spôsobí, že si Puškina zamilujete, a to nepíšem ja, to píše ľudstvo kedysi a dnes, ktoré ho milovalo a miluje. A vie prečo. Puškinove básne v Trýzni milosti sa prijímajú srdcom!, rozum slúži iba na pochopenie.

Pred záverom mám potrebu upriamiť pozornosť na názor trinásťročnej dievčiny, aký je podľa nej „dobrý spisovateľ“. „Musí písať tak, aby boli slová plné emócií, ktoré urobia knihu záživnou.“ Nemyslím, že sa niekedy svet literatúry vráti do dôb, kedy sa krása vnímala inak ako dnes. Obávam sa, že vzniká veľmi málo diel, ktoré by sa dotkli našich sŕdc v tom najlepšom svetle, a ak aj áno, ťažko sa vyhrabú spod rozmnožených kníh, z ktorých mnohé majú manipulačné ciele. A ak si prečítam knihu od dobrého autora, obyčajne je smutná  ako Pokánie alebo zlostná ako Pražský cintorín. Preto nikdy neľutujem chvíľu, ako tú podobnej „puškinovskému decembru“.

Právo na záver tohto článku má Prorok:

Pouští, kde číhá záhuba,

zlou žízní ducha byl jsem vláčen.

Šestikřídlého cheruba

uzřel jsem náhle vprostřed mračen.

Své prsty nehmotné jak sen

na moje víčka vložil zlehka

a nenadále prozřel jsem

jak orel, jenž se světla leká.

Své prsty k mému sluchu vztáh

a plno zvukú znělo v tmách,

let andělú jsem slyšel v tichu,

hrom, který začal nebem třást,

klíčení semen v nitru brázd

i pohyb mořských živočichú.

Pak dotkl se úst hříšných mých

a žvavý jazyk vyrval z nich

a ucítil jsem, jak mi vkládá

do jizvy ještě pálící

svou zkrvavenou pravicí

moudrost a obezřetnost hada.

A potom meč mi v prsa vklál,

vzal moje srdce do své dlaně

a do hluboké rány dal

řeřavý, žhoucí uhel na ně.

Ležel jsem mrtvě, bez dechu,

až búh mi seslal útěchu

řka: „Vstaň, proroku! Ze tmy vyjdi,

splň vúli mou a po vše dny

zapaluj vúkol srdce lidí

svým slovem jako pochodní!“

1826

ANNA SNEGINOVÁ. PERZSKÉ MOTÍVY, S. JESENIN

Kým Luna z jantaru vzbĺkla vo veršoch, Anna zostala v hluchej Perzii... Niekedy čitateľ pozná ten pocit, keď si nadáva, lebo odložil knihu, ktorú ako Tatár čítal roztatárene celé týždne a nič z nej nemal. Letmo som si prešla tieto cykly znovu, ale aj dnes mi prídu Jeseninove motívy a Šagané vhodné pre hlbších poetov.

Šagané, ty moja Šagané!

Sever ma porodil, na lone vážil.

Budem ti rozprávať o spiacej raži.

O raži v mesačnom závane.

Šagané, ty moja Šagané!

Milan Rúfus, ktorý preložil obe zbierky vyobrazil v doslove cykly ako Jeseninove tzv. babie leto, zádumčivo pokojné a virtuózne vo forme. Pre ten pokoj som na hraniciach schopností porozumieť básňam porozumela aspoň tomu, že čas berie, aj keď nedávaš (Anna Sneginová).

Rovnako si našlo vzájomné porozumenie aj životná udalosť, za ktorou stojí rozhodovanie a geografia vo filozofickej virtuozite.

Odcestovali pred večerom.

Neradno hádať – tam či tam.

Z roviny môžeš každým smerom.

A svoj si nájde každý sám.

(Anna Sneginová, S. Jesenin)

Svet si zo mňa vystrelil a označil ma za botanika, i keď môj um tvrdí niečo o vedomostiach s vlastnosťami perlivej minerálky, ktorá prišla po čase o svoje perličky tak, ako sa vraví v predchádzajúcom výroku o čase. Adekvátnejšie (aké literárne vulgárne slovo!) je spomenúť vzťah k prírode, nad ktorým sa človek rozplýva a ktorý Jesenina a mňa nadchýna v jeho veršoch. Sú naozaj nádherné...

... ticho bežia ruže v šír a diaľ... (Perzské motívy)

... a veď bozk – to predsa nie je meno, mŕtve ako písmo na bustách. Ako ruža rozvoniava zemou, lupienky nám sype na ústa... (Perzské motívy)

V zbierkach nechýba autorova milovaná belasá farba v závere Perzských motívov, čo je pekná rozlúčka s charizmatickým ruským básnikom.

Poznámka pre náročných na preklady poézie: Anna Sneginová bola preložená do slovenčiny aj častou prekladateľkou ruských autorov Zorou Jesenskou (1970).

Nepochopenie

Silné už pre fľakatého koňa,
keď nádor v duši zhubnie,
mŕtvou oblohou zaváňa.
Ďakuje za nepochopenie.

BIELE NOCI, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Na útly príbeh som zabudla, keď som si začala viesť literárny denník a viem, že som ho čítala oveľa skôr než predošlé publikácie. Po obsahu knižky som sa musela obzrieť na internete, hoci som matne vedela o stretnutiach pána s dievčaťom, ktoré bolo „vodítkom“ pripútané k starej žene. Tá ju nechcela púšťať von, tento vodiaci pás sa mi zaryl do hlavy. Čudesné zvyky a praktiky za rodinnými stenami, pre ktoré by bolo hoden sa zahanbiť.

V porovnaní s Asiou (lebo práve Asia mi príde podobným autorovým zámerom) Biele noci držia v napätí až do konca. Novela sa odohráva v Petrohrade a Nasťa rozmýšľa, ako oklamať svoju príbuznú, aby sa dostala z vodítka a mohla sa stretnúť s osamelým mužom rojčivých predstáv. Dočítala som sa správne, že novela je najlyrickejší romantický príbeh od Dostojevského. Znovu tu vystupuje človek, nad ktorým vládne cynická samota. Iný príbeh varuje človeka, aby sa neodklonil od spoločnosti. Ak nie na krátku chvíľu, tak nikdy. Na Dostojevského tvorbe je jedinečné aj to, ako sa cez postavy prihovára k ľudskej samote a ako s ňou v dielach reálne žije... Svojsky tvorivým písmom.

Samota v dielach Dostojevského by bol aj blog resp. sľubná esej, keby som v sebe našla toľko trpezlivosti a mala všetky potrebné knihy poruke. Biele noci sú tak dávno prečítaná knižka a zostal po nich vlažný pocit, avšak pripomenuli mi do budúcna dôležitý znak Dostojevského tvorby.

Obsah nájdete (pozor, aj s prezradím konca) na tejto stránke: http://dostojevskij.sk/biele-noci/

SEVERNÁ RUŽA, A. S. PUŠKIN

Severné búrky však neškodia ruskej ruži.

(2. novembra 1829)

V našom krátkom príhovore,

prajeme Vám zdravie skoré,

aby ste nás potešili

prítomnosťou. Vaše víly.

To je zvláštne. Keď človek číta Puškinovu lyriku, ovalí ho chtivý pocit, že je vílou a túži čarovať, aby taký spisovateľ znovu poctil návštevou našu Zem. Urobiť s ním rozhovor, to je sen snáď každého čitateľa...

„Veršujete nádej, že nikoho meno svet nezabudne, nik nie je úplne sám.“

„Myslíte toto? Povedz si: kto si o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram...“

„Súcitíte s ľuďmi, ktorých život sem-tam sklame.“

„A dejiny ľudstva kýchajú v mojej malej dráme.“

„Povzbudzujete tých, ktorým mladosť oklebetia.“

„Stáva sa... a keď odbije hodina roka – v poradí tretia...“

„... vaše hriešne oko rozplynie sa nad jesennými kvetmi!“

„Pravda. Prichodiacej múze venujem pohľad letmý.“

„Na vrtošivé slovo vo verši skríknete: „Zostaň!“

„To sa na poli spytujem, čím je básnik? Kde má hlavný stan?“

„Priatelili ste sa s Gogoľom a obraňovali jeho Večery!“ Tu Puškin dobromyseľne sa pozrie do diaľky a zazrie drožku, kotúľa sa svetom s novou myšlienkou. Tento nápad navrhne priateľovi a neskôr svet začuje:

Šuchot Mŕtvych duší – až zaúpel,

keď Rusko objímal ten clivý nápev.

Ešte si Puškin otvorí knihu a nájde v nej uschnutý kvietok. Nechám ho rozjímať nad jeho osudom...

Kde kvitol? Kedy? Ktorej jari?

Kto zabránil mu, aby žil?

Neznáma ruka? Známa vari?

Kto, prečo ho sem položil?

Či nežnej schôdzke na pamiatku?

Či značí krutú rozlúčku?

Či prechádzku len, jednu, krátku?

Lesom či poľom? Za rúčku?

A žijú? Kto vie o ňom? O nej?

A v ktorý kút ich zavial svet?

A či už zvädli v žitia zhone

ako ten nevedomý kvet?

(1828)

***

Keď správny rozmer, správne poradie

Má každý verš – to dušu uspokojí.

Nerozpŕchnu sa slová kdekade,

Jak vojsko, ktoré rozprášili v boji.

Vážnosť má každé slovo v otriade,

Každý verš stojí v bohatierskej zbroji.

A čím je básnik? Kde má hlavný stan?

Je Napoleon a či Tamerlán?

(Domček v Kolomne)

Pozn.: básne a poémy preložil Ľubomír Feldek.

EUGEN ONEGIN a Malé tragédie, A. S. PUŠKIN

Kde bolo tam bolo, žilo dievča, ktoré si cez jedno leto ako mních prepísalo Hamleta. Rozmýšľalo, či ešte na svete jestvuje literárne dielo, ktoré by ho očarilo natoľko ako Hamlet a obetovalo ďalšie leto. Ó, áno, je to Eugen Onegin!

Sedem rokov písaný veršovaný román od majstrovského spisovateľa z Ruska, Alexandra Puškina, dosiahol v sebe mnohé obrazy, myšlienky a prirovnania hodné zlatého metálu. Zveršoval také miesta v živote, ktoré priemerných spisovateľov zrádza v ich snahe o ten istý verš, až to končí fiaskom, plytkosťou. Tým chcem povedať, že ako Shakespeare bol nenapodobiteľným géniom, ktorý v umení určoval pravidlá, tak rovnako ním bol Puškin, rýdzi poeta vo svojom chutnom Eugenovi. Eugen Onegin je ako slepačí vývar v čase choroby, blahodarne pôsobí na zmysly citlivé na literatúru.

Môj Eugen si, hľa, voľne žije;

frizúra módna vôkol šije,

londýnsky dandy, povieš hneď–

a uvidel už veľký svet.

Po francúzsky sa dokonale

vyjadruje i píše priam;

v mazúrke sa klania v sále.

Čo ešte chcete? Známa vec:

vzdelaný, milý mládenec.

.

Rozhľadenosť, humor, elegancia vo veršoch dokazuje v autorovi gravitačnú príťažlivosť. Vášeň a dynamika príbehov je veľkým nosníkom celej básnikovej tvorby a Onegin je na Gerlachovskom štíte. Téma je jednoduchá a blízka každému z nás, problematika človeka znechuteného životom. Je otrávený spoločnosťou a nevie urobiť seba ani okolie šťastným. O tom som počula na hodine literatúry veľmi dávno a tie slová sa mi zaryli do srdca; okamžite som sa v duchu pýtala, či som na mieste tohto literárneho hrdinu.

Onegin je „antioblomovská“ postava, ktorá nie je schopná milovať človeka a žiť ako človek, pretože je nadopovaná poznaním.

Tak spoznal Eugen zovretý

mladistvý román jeho lásky,

počúval znova vzlyk a ston,

starý jak svet a ľudia v ňom...

Hrkoce v ňom a zbytočne Oneginovi bráni žiť spontánne, bez plnej vlády rozumu. Už mu priveľa vecí prekáža, už sa dal chytiť do siete nekonečných úvah. Už je jeho život príliš komplikovaným, zriedeným jedmi, kým život Oblomova sa z roka na rok zjednodušoval a tento veľký a nezodpovedný chlap miloval človeka, ako to vie iba mravne a duševne neskazené dieťa.

Kto žil a myslel, iste v duši

pohŕdať musí svetom aj;

kto cítil, toho priam tak kruší

prízrak dní zašlých nebodaj:

pre neho niet už očarenia,

spomienky mu dni na jed menia,

ľútosť ho zhrýza ako had.

A predsa človek vždy sa rád

k bytosti takej v reči vinie.

Eugen ma miatol hovorom,

no zvykol som si čoskoro

na jeho slovo záderčivé,

na jeho vtipy – spola žlč

a epigramatický kŕč.

Eugen Onegin je podobný Pečorinovi z Hrdinu našich čias, ktorý neodpúšťa plytkosť a všednosť spoločenského života. Títo polomŕtvi ľudia sa utešujú jediným zvykom, lebo zvyk, dar nebies, našťastie náhradou je nám za šťastie... Ale Onegin v závere dáva životu šancu, prebúdza sa, čo má v sebe veľké „dostojevské“ čaro (napriek neskorému času), zatiaľ čo Pečorin zostáva iba hrdinom romantizmu a uzaviera toto nešťastné obdobie, aby ho nahradilo obdobie staromládeneckých rojkov a nihilistov.

Podľa Dostojevského teórie problémom Onegina je priamo sa zúčastniť jednotvárneho vzorca života, ktorý zabezpečuje istoty, o ktorých dávno vie a je znudeným. Dojatý Tatianiným listom vyriekne všetky predstavy, túžby a následne ako „starec“ presviedča seba i ju, vyratúva nepriaznivé okolnosti budúceho vzťahu. Pre romantické duše, ktoré budú smutné po prečítaní románu, by si mohli ako náplasť prečítať kratučký príbeh Ozvěna mládí od Čirikova. Zamilovaný pár podobne zápasí s rozumom a strachom, no nakoniec sa rozhodnú viesť srdcom. Čítanie typicky ruské o zulíbaných ručiček, jásání při soche Deržavina, hrubých vrkočích a vození se kočármi a vozkami.

Malé tragédie: Mozart a Salieri. Kamenný hosť. Rusalka. Skúpy rytier. Tanec nad priepasťou.

Don Juan, všetci ako Vy, budete potrestaní za neresti!

(Kamenný hosť)

Tragédie sú pretkané ľudskými hriechmi ako závisť (Mozart a Salieri) či lakomstvo (Skúpy rytier), preto sú nadčasové. Ich stručnosť môže prilákať širšiu verejnosť, dnes pre vývoj techniky pohodlnejšiu. V súčasnosti je možné natrafiť aj na operné verzie krátkych drám. Malými tragédiami Puškin dokazuje svoj veľký rozhľad, nielenže sa zameral na históriu Ruska, ale umelecky zvečnil chyby, s ktorými dennodenne zápasíme. „Pravý zákon tragédie je toto: pravdepodobnosť situácií a pravdivosť dialógu.“

„Protikladnosť pováh nie je nijaké umenie, len banálny prostriedok francúzskych tragédií.“ Takže kto sa chystá analyzovať lakomstvo, k Moliérovmu Lakomcovi si môže pridať príbeh o Skúpom rytierovi.

Obsah životom unudeného Eugena Onegina: http://sk.wikipedia.org/wiki/Eugen_Onegin

PONÍŽENÍ A URAZENÍ, F. M. DOSTOJEVSKIJ

... pracujem pomocou analýzy, a nie pomocou syntézy, to je, že idem do hĺbky a rozborom na atómy hľadám celok. Gogoľ berie celok priamo, a preto nie je taký hlboký ako ja... (Dostojevskij v liste bratovi)

Mimoriadny umelec nám svojím dielom pripomenie zážitok, na ktorý veľmi radi spomíname. Čo môže Dostojevskij v čitateľovi poodhaliť, ak nie niečo hlboké a hodnotné? Ponížení a urazení nadväzuje na úspešný román Chudobní ľudia a hlavnou postavou príbehu je sympatický profil mladého spisovateľa Ivana Petroviča. Vo svete autorových postáv sa hodnoty delia na dobré a zlé. Hnacou silou je egoizmus a kôpka postáv v tomto románe je kontrastná a fantastická vo svojej skutočnosti (Dostojevskij).

„Smútite za ideálmi a cnosťami. Ale, priateľ, veď ja sám som ochotný uznať všetko, čo rozkážete; lenže čo mám robiť, keď s určitosťou viem, že základom všetkých ľudských cností je najhlbší egoizmus. A čím je dielo cnostnejšie–tým viac je v ňom egoizmu...“ Knieža

.....

„... prečo sa mi vlastne vysmievaš? Šiel som k tebe otvorene a priamo. Ak sa nazdávaš, že hovorím hlúposti, vysvetli mi to, ale sa mi nesmej. Veď aj čomu sa tu máš smiať? Tomu, čo je teraz pre mňa sväté, ušľachtilé? No nech aj blúdim, nech je to všetko nesprávne, pomýlené, nech som aj hlupáčik, ako si ma niekoľko ráz nazval; ale ak blúdim, blúdim úprimne, statočne a nestratil som svoju ušľachtilosť. Nadchýnam sa vysokými ideami. Nech sú aj chybné, no ich základ je svätý...“ Aľoša

(Fajným doplnkovým čítaním na tému egoizmu a lásky odporúčam úvahy Schopenahuera: Génius, umění, láska, veštec. Konkrétne v Láske.)

Román považujem za moje najobľúbenejšie dielo od Dostojevského, napriek existencie významovo obsiahlych a výnimočných príbehov Karamazových či kniežaťa Myškina (Idiot). Kvôli takému príbehu ako je Ponížení a urazení som sa mohla vrátiť k spomienkam a zamýšľať sa nad vzťahmi. V jednom momente si Aľoša v monológu uvedomuje, čo značí pre neho daný človek. Nejde o nejaké slová, výrazy a príkazy. Prakticky človeka zviera v hrudi a následne dostane strach. Šokovaný v poznaní nového a škaredého dojmu uteká späť k tomu človeku. Je to dojem hlboký a nezabudnuteľný, trvá krátku chvíľu. Prežila som ho voči babke, keď som mala sotva jedenásť rokov a Aľoša mi ho premietol. Je iné prežiť tento pocit ako dieťa a iné ako dospelý človek. V dospelosti sa pocity recyklujú, vracajú sa a odchádzajú, prestávame im poskytovať emóciu.

A ja si ten okamih vysoko cením, lebo už ako dieťa som si uvedomila, čo pre mňa babka znamená. Nielenže som objavila niečo dobrého vo mne, čo vypracovala s láskou a prísnosťou moja babka, ale bol to prvý krok k hľadaniu človeka v sebe. Tak, ako to robí vo svojich dielach Dostojevskij.

Čítanie Eugena Onegina, ďalšia kniha v poradí, sľubuje rovnaký zážitok a napätie, nešťastný hlavný hrdina hľadá v sebe človeka.

Obsah: http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/citatelsky-dennik/3918/fiodor-michalovic-dostojevskij-ponizeni-a-urazeni

DIVADELNÝ ROMÁN, M. A. BULGAKOV

K tomuto spisovateľovi existuje toľko mojich ospravedlnení a rozpakov! Ak ho stretnem v pripravovanom príbehu o ruských autoroch, zrejme padnem na kolená, alebo ma chytí nervový záchvat, aký bol vo veľkej móde u dám z 19. storočia. Moje rozpaky z Divadelného románu vytvára hneď niekoľko príčin. Keď sa mi neraz prihodila milá situácia, že sa rozprúdila diskusia o ruskej literatúre, stalo sa, že jeden či dvaja ľudia sa zmienili o malej sčítanosti, ale tento román sa im páčil! Ďalšie reakcie od sčítanejších ľudí boli rovnako pozitívne.

Všetko stojí mimo mňa, akoby som tento príbeh ani neprečítala, a nestačím sa diviť. Zle načasované a nepochopené dielo pripomína tie školské časy, kedy sa na hodinách literatúry rozoberali básne a drevenela som s lavicou. Nedokážem pri tom argumentovať, čo by som mohla vytknúť knihe.

Človek musí mať rád svoje postavy, inak nikomu neradí, aby sa pustil do písania. Aby ste vedeli, z toho sú len nepríjemnosti. Maksudov

Poprepletané scény, roztržité čítanie a melanchólia nespravili z Divadelného románu zážitok, naopak, radšej by som znovu siahla po Bulgakovovej próze z lekárskeho prostredia.

Tento príspevok nič nepovie o Divadelnom románe, za čo sa hanbím, nezaslúži si to. Vskutku zaujímavejším pri čítaní Bulgakova nie sú knihy, ale samotný autor a zážitky s ním.

Divadelný román je teda akýmsi faux pas v ruskej literatúre, nanešťastie nie posledným a čo je horšie, druhé sa rovná tomu istému autorovi! Budem rada, ak ma niekto presvedčí, aby som Divadelný román prečítala znovu. Ďalšia kniha Ponížení a urazení mi pripomínala návrat do nádherného raja čítania.

Stručný obsah Divadelného románu: http://www.kosmas.cz/knihy/165525/divadelni-roman/

Good Daddy

"Give me one cuddle,
blow my dinner,
my baby is addle,
take me to a river.
You´re ready?
I love you, Daddy."

For Clarke

LUNA Z JANTARU, S. JESENIN

Upozornenie: autorka príspevku nemá vzťah k poézii a bežne ju nečíta.

Šestnásť rokov čitateľom zabudnutá poézia „Luna z jantaru“ v slovenskej knižnici, ktorú za východnou hranicou poznajú deti aj dospelí, bola mojou prvou básnickou túrou. Ako inak forma veršov ma ťahala k tomu, aby som sa dozvedela o bohémskom živote Jesenina. Bol to sympatický a mladý poet. Jeho talentovaná „zlatá hlava“ spočinula na ruskom vidieku, no neskoršie usína vo veršoch v mestskom prostredí. Z jeho básní čuchať najmä prírodu a chuligánstvo.

Blonďatý, plavý... Tvoje stopa

jde hmlou legend do všech stran.

Byls, Alexandře, stejná kopa,

jako dnes já jsem chuligán.

(Puškinovi)

V zbierke Luna z jantaru môžeme hľadať nespočetne krát jedinú farbu, pre ktorú vzniká očarujúce Modré Rusko.

Navracím se v rodný dum –

Žil ten poutník? Jenom zdání?

– – – – –

Modrý večer. K rybníkům

konopky zní žalování.

Jesenin sa stal príbuzným Tolstoja, keď sa oženil s jeho vnučkou, no vzťah trval krátko, v autorovej biografii vidieť výkyvy, nestálosť, spev, eleganciu i pôvab „miláčika“ spoločnosti... Dodnes je milovaným poetom v Rusku a na Ukrajine.

Možná pozdě, možná brzo, kdo ví,

nenapadlo mě to ani v snách,

podobám se Donu Juanovi,

já, spíš známý básník větroplach.

Lenže v jednom ako pravý a zrelý spisovateľ mal jasno: neočarila ho ani Amerika, keď vo svojej životopisnej črte ju vyzdvihol ako krajinu, kde umenie hynie. (Podobne život v New Yorku skritizoval Gorkij v krátkom diele Mesto Žltého diabla.) Tak melancholický Jesenin zostáva verným svojmu Modrému Rusku.

Přišel poutník v stepní kraj,

tráva šeptala:

není život jenom báj,

co se nestala?

(V chalupe)

OTCOVIA A DETI, I. S. TURGENEV

„Výchovu?“ skočil mu do reči Bazarov. „Každý človek sa musí vychovať sám – povedzme ako ja...“

Koľko trpkosti vyteká z týchto slov! A koľko bezohľadnosti a sebeckosti! Bazarov je človek, akého by sme chceli stretnúť iba raz v živote. Nosí so sebou hotové problémy. Je ako tichý nerv, čakáme, kedy vybuchne, ale nedočkáme sa. Dokáže so spoločnosťou obratne komunikovať, paradoxne nevie s ňou žiť. Bol by rád niekde inde, či vyššie alebo nižšie, to je jedno, hlavne, aby nebol ako my a zdieľal s nami nie viac než holé nič.

A týmto opovržlivý Bazarov akoby predstavoval nielen živú postavu, ale aj isté obdobie v živote mnohých z nás... „Možno sa mnohí z mojich čitateľov začudujú, ak im poviem, že okrem Bazarovových náhľadov na umenie, stotožňujem sa takmer so všetkými jeho názormi.“ Turgenev

Nevľúdna postava Bazarova predstavuje obdobie (19. storočie) rozšíreného nihilizmu v Európe. Podstata izmu je akási zmes materializmu, prítomnosti a pokrivenej morálky a ako vždy s nie novým cieľom ukázať pravdu.

„Načo sú ti žaby, urodzený pán?“ spýtal sa ho jeden z chlapcov.

„Nuž vieš načo,“ odpovedal mu Bazarov, ktorý mal zvláštnu schopnosť vzbudzovať dôveru nižšie postavených ľudí, hoci sa s nimi nikdy nemaznal a správal sa k nim dosť ľahostajne; „žabu rozrežem a podívam sa, čo sa v nej deje; pretože i ja i ty sme také isté žaby, lenže chodíme na nohách, budem vedieť, čo sa deje v nás.“

Bazarov sa do života naplno zapája, a pri tom nevytvára záväzky. Z histórie je dôležité poznať viacero vplyvov a za akých okolností vznikol nový smer, čomu sa vyhnem v tomto príspevku.

O nihilistoch sa okrajovo píše vo viacerých publikáciách aj v iných krajinách a Otcovia a deti je knižka dobrá na hlbšie pochopenie, prečo sa človek rozhodol byť niekým, na koho treba veľkú dávku trpezlivosti. Bazarov verí v nič a v mojich očiach pôsobil ako stratený človek, úplný zúfalec. Niektorí prežijú podobné stavy, ktoré spôsobuje systém a na ňom je svet postavený. Prestávajú veriť už aj sebe samým, pohŕdajú spoločnosťou a jej falošným postojom. Sú zatrpknutí z toho, aké masky ľudia nosia a niekde v kútiku duše ich hnevá, že spoločnosť ich učí mať masku tiež.

Postava Bazarova podlieha vývoju, jeho „otcom“ v predošlej fáze vývoja bol romantický hrdina Pečorin (Lermontov – Hrdina našich čias), jeden z posledných jedincov, ktorí mali srdce a vedeli, čo znamená česť. Nemám na mysli súboje, ale duchovné hodnoty ako ctiť seba, ale aj druhých. Humánne rozmýšľať aj v tom prípade, keby som sa stal mravným mrzákom, lebo jedna polovica mojej duše zmizla, vyschla (Pečorin). A to všetko pre poznanie, aký je ľudský svet, vzniká u nešťastníka Pečorina zatrpknutosť. Nihilista sa stáva krutejším a pochováva túto zvyšnú polovicu duše, prestáva v sebe hľadať ochotu prijať plody človeka, vážiť si ho a pomáhať mu, pretože sa mu bridí skrývajúce sa zlo v izmoch. Vidí seba a nekonečnú čierňavu resp. ničotu. A ak ešte verí niečomu viac, tak je to jedna z podstát Dostojevského tvorby, v ktorej autor vždy hľadá a odhaľuje ľudské zlo resp. tento génius tvrdí, že zlo je pre nás prirodzené (Besy). Avšak Dostojevskij je okrem toho plný súcitu a nádejí...

„... počuj, našiel som pomerne zriedkavý exemplár vodného chrobáka, Dyticus marginatus. Ukážem ti ho.“ (Bazarov)

„Sľúbil som, že ti vyrozprávam jeho príbeh,“ začal Arkadij.

„Príbeh chrobáka?“

„Prestaň, Jevgenij. Príbeh môjho strýca...“

Bazarov žije výlučne z prítomnosti a jeho pokračovateľom je dnešný, emočne tupý človek pracujúci s materiálom alebo s ľuďmi cez materiálne prostriedky (počítače, weby, marketing, veda...) Na život Bazarova hľadí so starosťami aj rodičovská generácia. Turgenev vkladá do otcov cit, strach a zhovievavosť k ich deťom.

„Kto žil a nezvykol si byť zhovievavý k druhým, ten si nezaslúži zhovievavosť ani pre seba. A kto môže povedať, že zhovievavosť nepotrebuje?“ Ležňov (dielo Rudin; Turgenev)

Schopný obsah príbehu som nenašla, ale pevne dúfam v inšpirujúci účinok príspevku, lebo tento príbeh určite patrí k tým, ktoré by mali byť prečítané.

ASJA, I. S. TURGENEV

Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia...

Napísala som tieto slová ešte v úvode do ruskej literatúry a zámerne. Netradične sa pustím v tomto článku do vzťahu dvoch autorov, ktorý neprekvital, a spomeniem aj iných.

Vzájomný pohľad veľkých spisovateľov zrejme vädol kvôli predstave o tom, ako a o čom písať, ak chceme zobraziť skutočnosť. Obaja mali podľa hore uvedených výrokov tento cieľ a často ho hlásali, čo Dostojevského u Turgeneva prekvapovalo. Spisovateľov mám celkom dobre načítaných a kým Turgenevova próza sa v obsahu vyznačuje prírodou, jemnosťou, láskou, ktorá sužuje, tak Dostojevského súcitom, biedou, úctou, peklom, ľuďmi a tým, čo im v hlave kráča a beží. Pritom obe prózy pohotovo zobrazujú dobu a môžeme vidieť, že záujmy o „objekty“ sa tu rozchádzajú. Pravdaže, je tam viac odchýlok, napríklad Turgenev akoby sa rád dával do úlohy človeka, ktorý prežil nenaplnenú lásku aj tam, kde sa už vážnejšie púšťa do dobových problémov (Otcovia a deti). Dostojevskij necháva svoje postavy žiť resp. trpieť, pracovať a modliť sa. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, o ktorom píše Schopenhauer, keď rozdeľuje lásku na tú potrebnú pre zachovanie života (k čomu sa v písaní prikláňa Turgenev) a lásku skutočnú, ktorú ináč označuje ako súcit a túto lásku poznajú najmä svätci, Hugov Zvonár a Dostojevskij práve o nej písal s jeho populárnym „psychologickým“ perom  (dávam úvodzovky, pretože Dostojevskij sám seba nikdy nepovažoval za psychológa).

V dvoch odlišných tvorbách sa môžeme stretnúť s mnohými prekrásnymi a trefnými výrokmi, ktoré akoby naozaj na konci, niekde v závere spájali Turgeneva s Dostojevským, a preto... čo ak Dostojevskij to cítil a upriamil na tzv. statkárskeho spisovateľa svoju pozornosť?! Azda ho tiež rozčuľovalo, že on píše o skutočnej láske, kým Turgenev sa pohráva s láskou, ktorá mučí a je medzi ľuďmi i v literatúre viac prítomná. To sú už moje domnienky, ktoré ešte chabo dokazujem v krátkych, starých poznámkach, kde som si napísala k Asjii: pripomína mi trochu Biele noci... (v tom čase som netušila o nevraživosti medzi autormi).

Asja je krátke dielo písané typickým štýlom Turgeneva, ktorý označujem za tichý, hoci všeobecne je pomerne dosť často trúchlivý až depresívny (J. Honzík). Jeho slová plynú v miernosti, opatrne a k téme lásky pristupuje s jemu originálnym spisovateľským citom, za čo si ho najviac vážim. Nepozabudnem však pre porovnanie spomenúť Aldousa Huxleyho a jeho energický štýl... V tom totiž vidím veľké čaro beletrie a vyžívam sa v odlišnostiach ľudí – umelcov. Príbeh si už podrobne nepamätám, je však jednoduchý o zaľúbení sa a kto rád číta austenovky, ľúbostná novela Asja je tá pravá v mužskom podaní. Na tomto mieste spomeniem na ukážku druhej strany mince – doplnkové čítanie – Kreutzerovu sonátu od Tolstoja, ktorá je takisto reálna v realite, ako je Asja reálna v reálne romantickom období aspoň raz v živote snáď každého človeka na tejto Zemi. Tolstoj v Rodinnom šťastí (akoby voľné pokračovanie Kreutzerovej sonáty) upozorňuje, že jedno obdobie netrvá večne a aj láska sa vekom mení. Buďme vďační za autorov, ktorí nám ukazujú to, čo my cítime a nedokážeme vysloviť, pretože aj oni nám pomáhajú v našich zmätených životoch.

A možno Asja nie je taká silná a zapamätateľná postava, ale hádam sa nebudem mýliť ak Turgenevov hlavný hrdina tvorby nosí meno slávneho literárneho nihilistu – Bazarov – v príbehu Otcovia a deti.

Odporúčam prečítať si doslov od Jířiho Honzíka, knižka vyšla v roku 1963 vo vydavateľstve Československý spisovatel. (…markantný symptóm liberálnej mentality v oblasti súkromných citových vzťahov, to je počínanie pána N. N. voči Asjii. Černyševskij v doslove)

Obsah novely: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/ivan-sergejevic-turgenev/asja.html

REVÍZOR, N. V. GOGOĽ

Verím, že ak ma moje meno prežije, čaká ho lepší osud, než som mal ja. Gogoľ

Ak prihliadneme na premiérové účinky hry Revízor (1836, Petrohrad), zdá sa, že Gogoľove slová sa naplnili už v tom čase a znejú dodnes. Komédia je v skutočnosti žalostný plač nad prefíkanosťou, ctižiadostivosťou a tuposťou človeka. Jeho ohavnosť kotví v zadávaní hodnôt v živote, ktoré mu poskytujú zmysel. Človek potrebuje zmysel, aby žil, a významy, aby rozumel svetu, v ktorom žije. Význam je široký pojem, v ktorom si človek hľadá vlastný zmysel, zmysel jemu známy (napríklad pri angl. slove „wood“ má niekoľko významov, ale v danej vete môže dávať iba jeden zmysel – drevo; J. Kulka). Čím je človek starší, život ho viac zmieta a po zážitkoch speje k dôležitým hodnotám, ale veru nie je to tak. Mnohí spisovatelia ukázali v príbehoch prekrásne ukážky ohavných príčin, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne. Najčastejšie v súvislosti s manželstvom (Austen, Čechov, Tolstoj). A ľudia sa vždy budú čudovať, prečo v ich živote došlo k nepríjemným zmenám.

Lukian v rozhovore s Erasmom (Voltaire) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

 Priznajme si, koľkokrát v živote projektujeme svoje chyby do druhých a smejeme sa na susedoch. Tak, ako Gogoľ píše, Revízor nie je karikatúra a nemala by sa hrať ako karikatúra. S dávkou pobavenia odhaľuje ohavné čiastky v našich mysliach. Buď si ich uvedomujeme, alebo... s plným bruchom mozog odpočíva a zmysly sú slepé. Prosím, aby sa nebralo „plné brucho“ doslovne. Žijeme v konzume, sme leniví, komáre z nás vycicali takmer všetku odvahu, nedokážeme rozoznať internetové moralizovanie od skutočnej morálky a dávame prednosť partnerovi s autom alebo s kompletným zubným vybavením pred partnerom bez auta a zubami priemerného hokejistu. ALE ANI ZA SVET TO NEPRIZNÁME! Ani pri spovedi, je to tá najhlbšia a najtmavšia časť v našom srdci, ťažko opisovaná našim jazykom. Túto časť zvanú aj cnostné pokrytectvo riadia výlučne inštinkty. Kedysi nevyzerali tak ohavne tieto príčiny, boli prírodnejšieho charakteru, ale zhybridovali s náboženstvami a kapitalizmom do nových podôb, pre niekoho je nemožné, aby žil s človekom, ktorý nemá príjem podľa jeho predstáv, je ateista, byť s niekým, kto nenavštevuje wellness, nemá rodinný dom, rovnaké povolanie alebo naopak, má plešinu. Niektorí z nás dobre vidia dôvody, no dobromyseľne si ich nechávame pre seba a radujeme sa s ostatnými, zdieľame ich šťastie, prečo im ho kaziť, na to nemáme právo. Toto je úloha výlučne osobná a závislá na svedomí. Neplačme, ak nám niečo nevychádza. Konfucius vraví, keď šíp minie cieľ, múdry človek z toho viní sám seba a nie druhého.

Nezabúdajme, že ohavnosti v človeku často prekračujú hranice, končia smrťou, krachmi, rozvodmi a ďalšími katastrofami... Revízor je očista, núti čitateľa popremýšľať, kým je, kam patrí a či sa nenachádza v tomto príbehu resp. práve nenašiel svoj zmysel v celom význame diela. A to je dobrý krok byť ľudským k sebe resp. hľadať chybu v sebe, i tak k ostatným resp. nehľadať vinu len v nich.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11926/nikolaj-vasilievic-gogol-revizor-obsah-literarneho-diela