Liberalizmus v pohlaví

Eco vo svojich písačkách pripomína múdrostí z dôb, ktorými opovrhujú mnohí moderní ľudia. (Aj napriek tomu, že sa celé veky bez väčšej zmeny necháva ľudstvo zotročovať pôžičkami, úpismi a ďalšími finančnými zárukami.) Plutarchos z antiky cituje Násíka po výhre Rimanov nad Grékmi: „Práve teraz sme v situácii skutočne nebezpečnej, pretože sme si neponechali nikoho, koho by sme sa báli a pred kým by sme sa hanbili.“ Čo to prináša? Čoho a koho sa máme báť? Pred čím a kým sa máme hanbiť?

Pre deti sú takéto otázky zbytočné. Jednou z výsad detstva je rovnoprávnosť. Deti sa boja a hanbia, ale v súčasnosti i to sa pomaly pomaličky vytráca vďaka pofidérnym postupom a metódam vo výchove.

U dospelých je to iné.

Ženy sa prestávajú báť pred mužmi a to v širokom spektre. Okrem nejakých politických, sociálnych a ekonomických výhodách majú posledné desaťročia možnosť na samostatný duchovný rozvoj, žiaľ založený na encyklopédii tvorenej mužmi. „Žiaľ“ tam musí byť vtedy, keď sa stretávame s veršami a riadkami, v ktorých ani veľkolepí tvorcovia dejín vrátane nábožných kníh sa nedokázali vyrovnať s vlastným erotickým entuziazmom, či výchovnými schopnosťami ako Rousseau a všetku osobnú vinu naložili na ženy. Nestačilo, že si trhali rúcha v Písme, museli písať smrteľne nudné nápevy a ženský cynizmus je v tomto prípade oprávnenou odpoveďou. Je to výstraha, že sa treba prudko zamilovaných mužov báť a čítať omnoho pozornejšie, než sa zdá. Občasne sa dá natrafiť na šialencov a pokrytcov, čo vymysleli poéziu lásky a potvrdzovali úlohu ženy ako súčiastka (rebro nad rebrami) v živote muža. Tak, ako sa treba báť ich, treba sa mať na pozore pred ženskými úkladmi, čo pochopil jeden z najlepších literátov Gogoľ a to dlhoročným životom v ženskom prostredí. Utiekol pred týmito úkladmi von oknom. Z psychologického aspektu stačí skonštatovať, že keby sa úlohy v počiatkoch vymenili, dnes by neboli ženské úklady, ale mužské, a pokrytci by boli ženského rodu. Rozvoj mozgu a ciele v jeho myslení stoja na životných údeloch.

Zatiaľ čo žena už môže slobodne politikárčiť, vyberať si vieru, zabezpečiť kariéru, žiť v spoločnosti s úsmevom, je tu ešte duchovný rozvoj, ktorý stojí mimo. Už idem písať to, čo muži dobre vedia, prizná to z nich už pomenej. Navonok sa tešia inteligencie krásnych žien, pravdou je však opak a tá sa ako inak potmehúdsky uškŕňa: žiť politicky, sociálne a ekonomicky na nejakej úrovni nestačí na uchopenie zmyslu rozumu, poznáme jeho význam a používame ho pre rozvoj stability v živote, popri tom sa dajú vychovávať aj deti a stíhať jogu, ale ešte sme nezískali zmysel, pretože ak žena dosiahne tento zmysel a začne sa duchovne rozvíjať napriek prijatým či vštepeným predstavám, potom si tak ľahko nezaloží rodinu. To sa rovnako týka mužov, mali však vždy výhodu, že si ženu podriadili a vďaka ich obetavej, lež naivnej láske mohli tvoriť, mnohí z nich prosperujú z tejto výhody dodnes a preto si nespočetne krát môžeme v mene úcty čítať dojímavé ďakovania v knihách. Kňaz Kuffa sa hlboko mýli, ak je v tom iba karierizmus, to je niečo pre povrchné ženy a mužov, stojí tu však sila rozumu. Ak ju raz získa muž či žena, len ťažko si bude zakladať rodinu, a preto potajme! dúfa v nerozum toho druhého. Toho sa Cirkev i rodinne založení ľudia obávajú v zmysle budúcna. A vďaka tomu máme v dejinách zopár svätcov, mníšok a vymyslených homosexuálov.

S hanbou je to u žien také neisté ako, že žije život sám v neistotách, ktoré ponúka dnešok. Táto hanba neraz súvisí s postavením žien v histórii; zdomácnenie psa viedlo k jeho trvalému priateľstvu k človeku. Za chvíľu si budeme chovať a brániť holuby, pretože liberalizmus už nepripúšťa život na vojnovom poli. Aspoň tak to vyzerá, ale to je na inú tému. Liberalizmus vo vojne a mieri...

Pre mužov je liberalizmus slabá zmena, ktorá pripomína situáciu Násíka v úvode. Život v ustavičnej vojne o zisk územia je dávno za nami, Zem si už muži prerozdelili, vojny sa vyskytujú v omrvinkách. Výraznejšie sa preto zmeny prejavujú v drobnostiach, napríklad vidíme mužov hrať sa v umelých systémoch, sú v legínoch, majú očné linky, vlasy ako metalisti, ženské sebavedomie a názory na všetko a všeličo. Ich strach klesá s počtom rokov strávených v štýle „mama hotel“ a digitalizujú si každodenný život. V tomto životnom štýle nanešťastie klesajú ďalšie mužské cnosti, ktoré chýbajú v ďalších etapách života.

Hanba u mužov? Liberalizmus je dobrou živnou pôdou nielen pre Oidipov komplex ešte po štyridsiatke, ale aj pre slabomyseľných idealistov, čo sa začalo prejavovať už v 19. storočí, dnes je nevyhnutné mať názor z ničoho. Pseudonihilizmus, ktorý sa týka aj žien. Napokon, pred ženami sa potichu dáva čoraz viac mužov na ústup, čo je jav rovnaký aj v obrátenom smere. Vysvetlenie už bolo.

Liberálny glóbus ženám priniesol väčší výnos, zatiaľ čo mužom takmer žiadny, skôr naopak. Je to logické, do 19. storočia hrali podstatnú rolu v dejinách muži. Známi pokrytci a ctitelia budú tvrdiť opak, ale neverme tomu. Verme len tomu, že úlohy sa dnes vymieňajú, už jestvujú hermafroditi v občianskom preukaze, no nad futbalom stále nariekajú viac muži, a nad výpredajom sa nadchýnajú viac ženy.

Ale všetko má svoje hranice. Mal by ich mať aj liberalizmus. Hranica nastáva vtedy, keď sa opýtame samých seba: čoho sa v liberálnom živote báť a pred čím / kým sa hanbiť?

Obzrieme sa v meste, vidíme sebaistých ľudí. Sme sebaistí a preto sme stratené duše.

Liberalizmus by si mal sňať mnohovrstvovú plynovú masku, aby sme počuli jeho hlas a videli jeho tvár. Prestali sa pozerať na neho so subjektívnymi predstavami, pretože sa netýka jedného človeka, ale mal by sa týkať čo najviac ľudí na svete. To, čo by sme videli a počuli, by sa nám zaiste zdalo ako zlý sen, škaredá pravda.

Potom by sme si želali, aby sme pochopili, čo vraví Tolstoj, že s právami prichádzajú povinnosti, alebo Kant, konajme tak, aby sa pravidlo nášho konania stalo verejným, alebo by sme dovolili vzdelanie všetkým ľuďom na svete, čo by bol prvý krok Liberalizmu s veľkým L, lenže je to také nákladné, že by sa to zopár ľuďom zaiste znepáčilo a až potom je to smiešne, lebo radšej liberalizmus budeme šíriť v rozpätí škvŕn na mape sveta a radovať sa z Darwinovho zákona, chytrejší vyhráva. Nebudeme však tušiť, že Schopenhauer vidí chytrých ľudí v matematikoch, zlou správou je, že to nie sú géniovia. Aj menej vzdelaní ľudia vedia, že takých chytrákov je na svete žalostne málo. Stojí za zmienku otázka identity. Ak by mal všetok ľud možnosť vzdelávania, potom by zanikli tradície a zvyky, čo sa vlastne deje, ale len tam, kde vzdelanie má široké chápadlá. Teda nečudujme sa, že niektoré krajiny liberalizmus zavrhujú. Je to pre nich jedno z opatrení, ako uchrániť vlastnú kultúru. Ani my sa nedajme vždy viesť liberalizmom, na jednom mieste skrýva zradu.

Pozn.: citácie sú zjednodušené.

Bábel

Okrem toho, že sa zápalka rozhorí, oteplí vosk a následne sa z neho modeluje figúrka, sú zápalka, vosk a figúra najistejším modelom na zisk života v spoločnosti. Ak chceme patriť do spoločnosti, škrtnime obočím a podpáľme sa. Získame vhodnú fazónu a miestenku vo vymodlenej galaxii.

Babel pravidlo

Spoločnosť akejkoľvek oblasti nepozná celý význam komunikácie z učebnice. Naopak, prakticky si vytvára vlastný zmysel v komunikácii a to až so sprisahaneckým postupom, aby tomuto zmyslu ostatné spoločnosti nerozumeli. Tie si vytvárajú rovnako odlišné a tajné zmysly, preto keď sa tieto zmysly stretnú, nezíde z toho nič iného ako nezmyselná komunikácia so zmyselne nezmyselným záverom. Týmto postupom sa vytráca nemálo atraktívny význam komunikácie ako v globálnej spoločnosti, tak v spoločnosti páru.

Paradoxné na tom je,

že sme všetci za jedno, nech už vravíme čokoľvek

(Turba Philosophorum).

Spoločnosti sa vzájomne nepoznajú, uchovávajú si najdôležitejšie informácie pre seba. Šíri sa z nich strach, ponaučenie, zatiaľ čo druhá strana – ďalšie spoločnosti – odpovedá rešpektom, uznaním alebo nezáujmom. Spoločnosť je viacvrstvová na rôznych poliach: od masmediálnej, náboženskej spoločnosti, spoločnosti hudobníkov, stavbárov, cez spoločnosť amerických redaktorov, katolíkov, stavebníkov radovej prístavby, fanúšikov Michaela Jacksona až po redaktorov z Washingtonu, katolíkov z Osadníc, stavebníkov radovej prístavby na ulici Dotmyvzatí číslo 31 a spoločnosť, ktorú si vytváral okolo seba Michael Jackson počas ontogenézy.

V každom prípade to dokazuje, že spoločnosť nevie a nechce komunikovať. Z jednoduchého dôvodu: strata identity. Strata tajomstva bez obsahu (Eco). Ale aj strata moci, napríklad politickej strany. Takisto spoločnosť nedáva spätnú väzbu. Nesnaží sa o to.

Vďaka týmto schopnostiam sa dokáže tváriť, že sa snaží („Nebuďme otrokmi, občania!“), ďalej dokáže primerane reagovať („Odtrhla sa mu ruka.“ „Cha, cha, cha.“), ignorovať potreby druhých („Kôň si chce grgnúť.“ „Ktorý? Otoč mu pysk!“), ovládať mimiku pre zasvätených (špecialita zasvätených klaunov), dávať primerané životné rady s hodnotou dvanástky („Chlastať treba!“), a napokon to najdôležitejšie pohoršiť samu seba („Spadlo mu oko.“ „Poďme sfotiť!“)

Vďaka náskoku v technike komunikácia upadá. S ňou úcta k sebe samému, čo sa odrazí tak, že človek už nemá úctu ani k druhým a preto sa stane jeho povinnosťou zrušiť aspoň dvesto prísľubov za mesiac.

Skrytý diktát metamorfovať sa

K diktátu najobjemnejších spoločností. Čínska spoločnosť je v tom ako Rembrandt v svetle a tieni. Expert na expertke. Obsadia nové priestory, paličkujú jazykmi ťin ťan ťun ťaťá, mľaskajú a zvyšok sveta musí to mľaskanie počúvať bez pridania sa. Lebo inak by sa musel nielen naučiť tomu ťaťá ťin ťuťukaniu, aby zavolal na Čínu: hej ty, viem, že mám od teba celý dom s výbavou, ale mohol by si prestať mľaskať, ťuťkať a všimnúť si, že je tu zvyšok sveta, ALE to by stále nestačilo. Nestačilo by to... Rembrandt je len jeden, ako že je jeden čínsky múr a oboje neprijme slovka od inej spoločnosti. A zatiaľ čo taká ruská spoločnosť po sebe zanecháva nepriateľov, mučeníkov plodiacich umenie a celý svet jej závidí, lebo pre vlastnú slabosť nedokáže vštepiť raz a navždy spoločnostiam vlastnú identitu, Čína ešte nedáva veniec Práce na hrob, v tichosti sa množí po celom svete ako videá na youtube, zohrieva na povrchu voskovú spoločnosť svojimi produktmi.

Ženy a muži vedia  takou obratnou silou zaujať človeka, že túži zdupkať medzi francúzske termity alebo sa premeniť na Kugelschreiber. McDonald power, Kate a William, rovnošaty, zákaz smiechu, štyri druhy snehu, ostrovná kolonizácia morí, homosexualita ako zlo, Tajomstvo v katalógu, to je jedno veľké medzispoločenské nedorozumenie, pretože každé z týchto príkladov má v sebe zakódované informácie, o ktorých nezainteresovaní netušia. Namiesto zisťovania skrytej stránky javu, preberáme všeobecný názor, aby sme nezostali sociálne zaostalými.

Ticho je smrť

Paralelne to tak funguje v osobnom živote. Scvrknem to na svoje okolie, som hľadačom toho, čo v ľuďoch nie je, ale v človeku áno. V prvom prípade sa mi nechce podpáliť, žiť zámermi druhých, hoci sa to nedá ovplyvniť pre spoločnosť väčších rozmerov, ktorá udáva zákony. Aspoň mať vládu nad tou spoločnosťou, ktorú si môže človek slobodne vyberať, by si mal vyberať tak, aby v ňom neprišlo na kruté Babel pravidlo. Jeho výsledkom je totiž mŕtvolné ticho. Smrteľné sklamanie. A zase len ticho. Ticho je umelo syntetizovaný jav, ktorí zbožňujú nepolepšiteľní melancholici a nepolepšiteľní zástancovia najtvrdšej reality.

Totalitná hluchota terorizuje mozog vlastnými myšlienkami a namiesto toho, aby som materiálne bohatla, zbavila sa terajšej podoby a usadila sa u sekty (určite by som vyzerala ako ošperkovaná matrioška), rezignujem a odchádzam. Urobím čokoľvek, aby som vyviazla z voskovej spoločnosti, ktorá nedokáže do očí zaspievať ani so, le, mi...

Záver: Pre Babel efekt v komunikácii sa budeme navzájom sklamávať fraktálne donekonečna. Ďakujme sebe samým, že prechovávame otvorenosť, úprimnosť a všetko to pekné, o čom stále rečníme, ale nekonáme tak. Schovávame si svoje sny (a informácie) pre seba. Vôbec si nepomáhame, ale tvárime sa, že si pomáhame a pózujeme ako figúrky. Lebo sme sa naučili, že idea predchádza aktivitu, ale len v prírode je to zachované naopak. Znovu to nafúknem, v objemnejších spoločnostiach je to oveľa horšie, smiať sa nám ešte nezakázali, aj diskriminácia žien sa pomaličky znižuje, ale sociálny status si chceme udržať, chceme niekam patriť, veríme, že si pri tom aj ponecháme vlastnú identitu, ale nie. Eco má pravdu, ak chce národ zachovať svoju identitu, bude mať problémy a vyrobí si nepriateľov. Tak je to aj v osobnom živote. Kto pripustí takú možnosť, môže mať nepriateľov, nesympatických vyvolených... Či už pre definovanie svojho ja alebo z rozmaru. Alebo človek v skutočnosti nebude nikam patriť, iba sebe a vyrieši svoje problémy po svojom, napríklad tichou rezignáciou.