Good Daddy

"Give me one cuddle,
blow my dinner,
my baby is addle,
take me to a river.
You´re ready?
I love you, Daddy."

For Clarke

LUNA Z JANTARU, S. JESENIN

Upozornenie: autorka príspevku nemá vzťah k poézii a bežne ju nečíta.

Šestnásť rokov čitateľom zabudnutá poézia „Luna z jantaru“ v slovenskej knižnici, ktorú za východnou hranicou poznajú deti aj dospelí, bola mojou prvou básnickou túrou. Ako inak forma veršov ma ťahala k tomu, aby som sa dozvedela o bohémskom živote Jesenina. Bol to sympatický a mladý poet. Jeho talentovaná „zlatá hlava“ spočinula na ruskom vidieku, no neskoršie usína vo veršoch v mestskom prostredí. Z jeho básní čuchať najmä prírodu a chuligánstvo.

Blonďatý, plavý... Tvoje stopa

jde hmlou legend do všech stran.

Byls, Alexandře, stejná kopa,

jako dnes já jsem chuligán.

(Puškinovi)

V zbierke Luna z jantaru môžeme hľadať nespočetne krát jedinú farbu, pre ktorú vzniká očarujúce Modré Rusko.

Navracím se v rodný dum –

Žil ten poutník? Jenom zdání?

– – – – –

Modrý večer. K rybníkům

konopky zní žalování.

Jesenin sa stal príbuzným Tolstoja, keď sa oženil s jeho vnučkou, no vzťah trval krátko, v autorovej biografii vidieť výkyvy, nestálosť, spev, eleganciu i pôvab „miláčika“ spoločnosti... Dodnes je milovaným poetom v Rusku a na Ukrajine.

Možná pozdě, možná brzo, kdo ví,

nenapadlo mě to ani v snách,

podobám se Donu Juanovi,

já, spíš známý básník větroplach.

Lenže v jednom ako pravý a zrelý spisovateľ mal jasno: neočarila ho ani Amerika, keď vo svojej životopisnej črte ju vyzdvihol ako krajinu, kde umenie hynie. (Podobne život v New Yorku skritizoval Gorkij v krátkom diele Mesto Žltého diabla.) Tak melancholický Jesenin zostáva verným svojmu Modrému Rusku.

Přišel poutník v stepní kraj,

tráva šeptala:

není život jenom báj,

co se nestala?

(V chalupe)

OTCOVIA A DETI, I. S. TURGENEV

„Výchovu?“ skočil mu do reči Bazarov. „Každý človek sa musí vychovať sám – povedzme ako ja...“

Koľko trpkosti vyteká z týchto slov! A koľko bezohľadnosti a sebeckosti! Bazarov je človek, akého by sme chceli stretnúť iba raz v živote. Nosí so sebou hotové problémy. Je ako tichý nerv, čakáme, kedy vybuchne, ale nedočkáme sa. Dokáže so spoločnosťou obratne komunikovať, paradoxne nevie s ňou žiť. Bol by rád niekde inde, či vyššie alebo nižšie, to je jedno, hlavne, aby nebol ako my a zdieľal s nami nie viac než holé nič.

A týmto opovržlivý Bazarov akoby predstavoval nielen živú postavu, ale aj isté obdobie v živote mnohých z nás... „Možno sa mnohí z mojich čitateľov začudujú, ak im poviem, že okrem Bazarovových náhľadov na umenie, stotožňujem sa takmer so všetkými jeho názormi.“ Turgenev

Nevľúdna postava Bazarova predstavuje obdobie (19. storočie) rozšíreného nihilizmu v Európe. Podstata izmu je akási zmes materializmu, prítomnosti a pokrivenej morálky a ako vždy s nie novým cieľom ukázať pravdu.

„Načo sú ti žaby, urodzený pán?“ spýtal sa ho jeden z chlapcov.

„Nuž vieš načo,“ odpovedal mu Bazarov, ktorý mal zvláštnu schopnosť vzbudzovať dôveru nižšie postavených ľudí, hoci sa s nimi nikdy nemaznal a správal sa k nim dosť ľahostajne; „žabu rozrežem a podívam sa, čo sa v nej deje; pretože i ja i ty sme také isté žaby, lenže chodíme na nohách, budem vedieť, čo sa deje v nás.“

Bazarov sa do života naplno zapája, a pri tom nevytvára záväzky. Z histórie je dôležité poznať viacero vplyvov a za akých okolností vznikol nový smer, čomu sa vyhnem v tomto príspevku.

O nihilistoch sa okrajovo píše vo viacerých publikáciách aj v iných krajinách a Otcovia a deti je knižka dobrá na hlbšie pochopenie, prečo sa človek rozhodol byť niekým, na koho treba veľkú dávku trpezlivosti. Bazarov verí v nič a v mojich očiach pôsobil ako stratený človek, úplný zúfalec. Niektorí prežijú podobné stavy, ktoré spôsobuje systém a na ňom je svet postavený. Prestávajú veriť už aj sebe samým, pohŕdajú spoločnosťou a jej falošným postojom. Sú zatrpknutí z toho, aké masky ľudia nosia a niekde v kútiku duše ich hnevá, že spoločnosť ich učí mať masku tiež.

Postava Bazarova podlieha vývoju, jeho „otcom“ v predošlej fáze vývoja bol romantický hrdina Pečorin (Lermontov – Hrdina našich čias), jeden z posledných jedincov, ktorí mali srdce a vedeli, čo znamená česť. Nemám na mysli súboje, ale duchovné hodnoty ako ctiť seba, ale aj druhých. Humánne rozmýšľať aj v tom prípade, keby som sa stal mravným mrzákom, lebo jedna polovica mojej duše zmizla, vyschla (Pečorin). A to všetko pre poznanie, aký je ľudský svet, vzniká u nešťastníka Pečorina zatrpknutosť. Nihilista sa stáva krutejším a pochováva túto zvyšnú polovicu duše, prestáva v sebe hľadať ochotu prijať plody človeka, vážiť si ho a pomáhať mu, pretože sa mu bridí skrývajúce sa zlo v izmoch. Vidí seba a nekonečnú čierňavu resp. ničotu. A ak ešte verí niečomu viac, tak je to jedna z podstát Dostojevského tvorby, v ktorej autor vždy hľadá a odhaľuje ľudské zlo resp. tento génius tvrdí, že zlo je pre nás prirodzené (Besy). Avšak Dostojevskij je okrem toho plný súcitu a nádejí...

„... počuj, našiel som pomerne zriedkavý exemplár vodného chrobáka, Dyticus marginatus. Ukážem ti ho.“ (Bazarov)

„Sľúbil som, že ti vyrozprávam jeho príbeh,“ začal Arkadij.

„Príbeh chrobáka?“

„Prestaň, Jevgenij. Príbeh môjho strýca...“

Bazarov žije výlučne z prítomnosti a jeho pokračovateľom je dnešný, emočne tupý človek pracujúci s materiálom alebo s ľuďmi cez materiálne prostriedky (počítače, weby, marketing, veda...) Na život Bazarova hľadí so starosťami aj rodičovská generácia. Turgenev vkladá do otcov cit, strach a zhovievavosť k ich deťom.

„Kto žil a nezvykol si byť zhovievavý k druhým, ten si nezaslúži zhovievavosť ani pre seba. A kto môže povedať, že zhovievavosť nepotrebuje?“ Ležňov (dielo Rudin; Turgenev)

Schopný obsah príbehu som nenašla, ale pevne dúfam v inšpirujúci účinok príspevku, lebo tento príbeh určite patrí k tým, ktoré by mali byť prečítané.

ASJA, I. S. TURGENEV

Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia...

Napísala som tieto slová ešte v úvode do ruskej literatúry a zámerne. Netradične sa pustím v tomto článku do vzťahu dvoch autorov, ktorý neprekvital, a spomeniem aj iných.

Vzájomný pohľad veľkých spisovateľov zrejme vädol kvôli predstave o tom, ako a o čom písať, ak chceme zobraziť skutočnosť. Obaja mali podľa hore uvedených výrokov tento cieľ a často ho hlásali, čo Dostojevského u Turgeneva prekvapovalo. Spisovateľov mám celkom dobre načítaných a kým Turgenevova próza sa v obsahu vyznačuje prírodou, jemnosťou, láskou, ktorá sužuje, tak Dostojevského súcitom, biedou, úctou, peklom, ľuďmi a tým, čo im v hlave kráča a beží. Pritom obe prózy pohotovo zobrazujú dobu a môžeme vidieť, že záujmy o „objekty“ sa tu rozchádzajú. Pravdaže, je tam viac odchýlok, napríklad Turgenev akoby sa rád dával do úlohy človeka, ktorý prežil nenaplnenú lásku aj tam, kde sa už vážnejšie púšťa do dobových problémov (Otcovia a deti). Dostojevskij necháva svoje postavy žiť resp. trpieť, pracovať a modliť sa. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, o ktorom píše Schopenhauer, keď rozdeľuje lásku na tú potrebnú pre zachovanie života (k čomu sa v písaní prikláňa Turgenev) a lásku skutočnú, ktorú ináč označuje ako súcit a túto lásku poznajú najmä svätci, Hugov Zvonár a Dostojevskij práve o nej písal s jeho populárnym „psychologickým“ perom  (dávam úvodzovky, pretože Dostojevskij sám seba nikdy nepovažoval za psychológa).

V dvoch odlišných tvorbách sa môžeme stretnúť s mnohými prekrásnymi a trefnými výrokmi, ktoré akoby naozaj na konci, niekde v závere spájali Turgeneva s Dostojevským, a preto... čo ak Dostojevskij to cítil a upriamil na tzv. statkárskeho spisovateľa svoju pozornosť?! Azda ho tiež rozčuľovalo, že on píše o skutočnej láske, kým Turgenev sa pohráva s láskou, ktorá mučí a je medzi ľuďmi i v literatúre viac prítomná. To sú už moje domnienky, ktoré ešte chabo dokazujem v krátkych, starých poznámkach, kde som si napísala k Asjii: pripomína mi trochu Biele noci... (v tom čase som netušila o nevraživosti medzi autormi).

Asja je krátke dielo písané typickým štýlom Turgeneva, ktorý označujem za tichý, hoci všeobecne je pomerne dosť často trúchlivý až depresívny (J. Honzík). Jeho slová plynú v miernosti, opatrne a k téme lásky pristupuje s jemu originálnym spisovateľským citom, za čo si ho najviac vážim. Nepozabudnem však pre porovnanie spomenúť Aldousa Huxleyho a jeho energický štýl... V tom totiž vidím veľké čaro beletrie a vyžívam sa v odlišnostiach ľudí – umelcov. Príbeh si už podrobne nepamätám, je však jednoduchý o zaľúbení sa a kto rád číta austenovky, ľúbostná novela Asja je tá pravá v mužskom podaní. Na tomto mieste spomeniem na ukážku druhej strany mince – doplnkové čítanie – Kreutzerovu sonátu od Tolstoja, ktorá je takisto reálna v realite, ako je Asja reálna v reálne romantickom období aspoň raz v živote snáď každého človeka na tejto Zemi. Tolstoj v Rodinnom šťastí (akoby voľné pokračovanie Kreutzerovej sonáty) upozorňuje, že jedno obdobie netrvá večne a aj láska sa vekom mení. Buďme vďační za autorov, ktorí nám ukazujú to, čo my cítime a nedokážeme vysloviť, pretože aj oni nám pomáhajú v našich zmätených životoch.

A možno Asja nie je taká silná a zapamätateľná postava, ale hádam sa nebudem mýliť ak Turgenevov hlavný hrdina tvorby nosí meno slávneho literárneho nihilistu – Bazarov – v príbehu Otcovia a deti.

Odporúčam prečítať si doslov od Jířiho Honzíka, knižka vyšla v roku 1963 vo vydavateľstve Československý spisovatel. (…markantný symptóm liberálnej mentality v oblasti súkromných citových vzťahov, to je počínanie pána N. N. voči Asjii. Černyševskij v doslove)

Obsah novely: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/ivan-sergejevic-turgenev/asja.html

REVÍZOR, N. V. GOGOĽ

Verím, že ak ma moje meno prežije, čaká ho lepší osud, než som mal ja. Gogoľ

Ak prihliadneme na premiérové účinky hry Revízor (1836, Petrohrad), zdá sa, že Gogoľove slová sa naplnili už v tom čase a znejú dodnes. Komédia je v skutočnosti žalostný plač nad prefíkanosťou, ctižiadostivosťou a tuposťou človeka. Jeho ohavnosť kotví v zadávaní hodnôt v živote, ktoré mu poskytujú zmysel. Človek potrebuje zmysel, aby žil, a významy, aby rozumel svetu, v ktorom žije. Význam je široký pojem, v ktorom si človek hľadá vlastný zmysel, zmysel jemu známy (napríklad pri angl. slove „wood“ má niekoľko významov, ale v danej vete môže dávať iba jeden zmysel – drevo; J. Kulka). Čím je človek starší, život ho viac zmieta a po zážitkoch speje k dôležitým hodnotám, ale veru nie je to tak. Mnohí spisovatelia ukázali v príbehoch prekrásne ukážky ohavných príčin, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne. Najčastejšie v súvislosti s manželstvom (Austen, Čechov, Tolstoj). A ľudia sa vždy budú čudovať, prečo v ich živote došlo k nepríjemným zmenám.

Lukian v rozhovore s Erasmom (Voltaire) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

 Priznajme si, koľkokrát v živote projektujeme svoje chyby do druhých a smejeme sa na susedoch. Tak, ako Gogoľ píše, Revízor nie je karikatúra a nemala by sa hrať ako karikatúra. S dávkou pobavenia odhaľuje ohavné čiastky v našich mysliach. Buď si ich uvedomujeme, alebo... s plným bruchom mozog odpočíva a zmysly sú slepé. Prosím, aby sa nebralo „plné brucho“ doslovne. Žijeme v konzume, sme leniví, komáre z nás vycicali takmer všetku odvahu, nedokážeme rozoznať internetové moralizovanie od skutočnej morálky a dávame prednosť partnerovi s autom alebo s kompletným zubným vybavením pred partnerom bez auta a zubami priemerného hokejistu. ALE ANI ZA SVET TO NEPRIZNÁME! Ani pri spovedi, je to tá najhlbšia a najtmavšia časť v našom srdci, ťažko opisovaná našim jazykom. Túto časť zvanú aj cnostné pokrytectvo riadia výlučne inštinkty. Kedysi nevyzerali tak ohavne tieto príčiny, boli prírodnejšieho charakteru, ale zhybridovali s náboženstvami a kapitalizmom do nových podôb, pre niekoho je nemožné, aby žil s človekom, ktorý nemá príjem podľa jeho predstáv, je ateista, byť s niekým, kto nenavštevuje wellness, nemá rodinný dom, rovnaké povolanie alebo naopak, má plešinu. Niektorí z nás dobre vidia dôvody, no dobromyseľne si ich nechávame pre seba a radujeme sa s ostatnými, zdieľame ich šťastie, prečo im ho kaziť, na to nemáme právo. Toto je úloha výlučne osobná a závislá na svedomí. Neplačme, ak nám niečo nevychádza. Konfucius vraví, keď šíp minie cieľ, múdry človek z toho viní sám seba a nie druhého.

Nezabúdajme, že ohavnosti v človeku často prekračujú hranice, končia smrťou, krachmi, rozvodmi a ďalšími katastrofami... Revízor je očista, núti čitateľa popremýšľať, kým je, kam patrí a či sa nenachádza v tomto príbehu resp. práve nenašiel svoj zmysel v celom význame diela. A to je dobrý krok byť ľudským k sebe resp. hľadať chybu v sebe, i tak k ostatným resp. nehľadať vinu len v nich.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11926/nikolaj-vasilievic-gogol-revizor-obsah-literarneho-diela