V týchto dňoch Košice
opäť kultúrne ožívajú, ako aj hynú. Hľadanie príčin zrušenia knižnice má
cenu, ak by sme sa chceli vyhnúť ďalšiemu podobnému kolapsu. Ak by sme
sa chceli vyhnúť. Ak...
Zrušenie knižnice
neznamená nič iného, ako faux pas modernej doby, a to bez ohľadu na
dôvody. Kniha od začiatku bola, stále je a bude zatiaľ najdostupnejšou
formou vzdelávania. Logicky vychádzajme z poznania, že prirodzená
inteligencia doposiaľ nefungovala v takej rýchlosti ako umelá a bolo by
rozumné nepreťažovať vlastný systém (tobôž nie detský), inak tento svet
ovládnu nie farmaceuti, proti ktorým sa ešte bojovať dá, ale
psychológovia, psychiatri a cvičitelia jogy, a to by už znamenalo
ozajstnú jadrovú bombu pre pol sveta.
Mnohí ľudia, ktorí
excitujú nad technickým pokrokom, sa pýtajú, prečo by mala kniha byť
„pravým orechovým“. Darmo s nimi budeme argumentovať (ich postihla
psychológia osobnosti rovnako ako vás!). Victor Hugo demonštroval fakt
z ľudského sveta, myšlienka sa nemení, ale forma áno: ako
architektúru zamenila kníhtlač a knihu zamenil počítač, i počítač
nahradí ďalšia forma o pár storočí. Knihy nás opúšťajú (nie však úplne a
navždy), čo v súčasnosti obchodnícky darmojed rieši usilovným
trieskaním kníh po hlavách zákazníkov s výhodami, ako jeden a pol kávy
zdarma, jedno koliesko anan&aacu
te;su z amerického kontinentu zdarma, či lacný kurz, ako sa stať
správnym vegetariánom.
Tak, ako doba napreduje,
žiaľ, iba v rýchlosti, tak napreduje v lenivosti a pohodlnosti (čo sa
koniec koncov odráža aj v literatúre pre infláciu kníh napísaných
plytkým a chvatným štýlom). Čítanie kníh sa stáva preto menej
príťažlivou formou hľadania informácií a treba brať do úvahy aj to, že
pohodlný svet si vytvára pred samotným čítaním komplikované cesty
získavania knihy... Nezabúdajme však ešte na spôsoby. Získať osožný
spôsob myslenia, t. j. metódu alebo postup myslenia sa prostredníctvom
hrania sa na tablete alebo čítania nepoctivo a narýchlo spracovaných
internetových článkov nedá a už vôbec nie
čítaním katastrofálnych článkov na rôznych portálov, ktoré spoločne s
množstvom nielen slovenských časopisov a novín prežívajú reálny ľudský
úpadok (zrejme práve vďaka snahe akcelerovať v myslení i tradičnej snahe
médií myslieť a vštepovať názory verejnosti, s čím sa dá bojovať ťažko
aj človeku slušne vzdelanému).
Ale dávam bokom pesimizmus a beznádej v systéme vzdelávania. Mojej milovanej knižnici Pobočky 1 v rámci scvŕkajúcej sa sieti VKJB v Košiciach
sa chcem poďakovať za to, že ma celkom správne usmernila a ponúkla mi
veľa šťastných chvíľ. Vďaka nej som si mohla pomaly, tak ako sa na
ľudský mozog hodí a patrí, vytvoriť jeden malý svet, v ktorom sa
vyskytli krásne príbehy. Od sveta detí a mládeže, cez prvé hádanky
života, až po rozprávky zo života pre zrelých čitateľov. Od Enid Blyton,
cez Lucy Montgomery až po... vzdávam úctu nedávno zosnulému G.
Marquézovi.
Moja drahá knižnica,
vychovala si vo mne cit pre kvalitu a nie kvantitu, dovolila si mi
rozpoznať umenie od gýču, zoznámiť sa s najúžasnejšími autormi, akí kedy
žili na tejto Zemi, ktorí trpeli, preliali krv, stratili zdravie
a lásku, aby ťa zaplnili, vracali sa do prírody, aby dokázali
civilizácii, odkiaľ prišla, obetovali to, čo ich hrdinovia ignorovali
alebo naopak, dali do nich to, čo si sami vážili a žili tým.
Skrývala si v sebe svet
mravov a skazy, bola si pre mnohých nahradzujúcim vychovávateľom a
útočišťom v procese duševného a mravného dospievania. Odhaľovala si
múdrosti, ktoré nás obklopujú, pravdy a lži, i niečo medzi tým.
Nehovoriac o zdravej moci smiechu.
V týchto dňoch sa tvoje
útroby rozprchávajú, miznú v zostávajúcich knižniciach verejných alebo
osobných... a nech nám minulosť i budúcnosť odpustí. Hlavne minulosť,
lebo v konečnom resp. fyzikálnom dôsledku, jestvuje len minulosť, ktorá
si ako najvyššia autorita rešpekt zaslúži.
Ďakujem ti za všetko a so mnou určite ďalší tvoji a navždy tvoji čitatelia.
