Dnes mi kolegyňa povedala: „Ja by
som nedokázala žiť takto sama.“ Už som to viackrát počula, zažila som „súcit“
ako pri osobe so smrteľnou chorobou. Áno, umieram ako každý z nás, okrem iného možno
mi nemá kto navariť:D, ale ani zďaleka to nie je tak, ako sa na prvý pohľad
zdá. Moja samota nie je skutočnou samotou (ako ju definujeme zo všeobecnej skúsenosti) a preto nie je ani na predaj. Nech
to bude znieť zvláštne, šialene, ale takto žili istí ľudia a tí poctiví
žijú naďalej. Ba samota je nevyhnutná!
Źijem so svojimi
vlastnými postavami, ktoré som kedysi stvorila a na ktorých mi nesmierne
záleží. Ako Puškin žil sedem rokov s pánom Oneginom, Gogoľ
s pánom Čičikovom, atď... môj život je spätý s piatimi ľuďmi (mimochodom ktorí neskupujú mŕtve duše, ale ich navracajú majiteľom) a k tomu sú
ďalšie postavy pridružené. Hoci poznám odpoveď, kto napísal príbeh, mala som vybudovaný
dôležitý pocit, aký chceme dosiahnuť v realite: byť potrebným. A oni
ma potrebovali. Našepkávalo mi to svedomie za to, do čoho som svoj čas
investovala, s akými rizikami rátam do budúcna a celý dej sa javí ako
Sizyfovské úsilie, ktoré budem do posledného dychu meniť na víťazstvo, aby som
neskončila ako neúspešní alchymisti, ale aspoň ako Päätalo.
O to viac som rada, že naopak v realite som pridala na plyn, zišla z cesty a cez trávnik sa
dostala tam, kde som bola omnoho užitočnejšia. Za viac než 5 rokov som pomohla,
verím, slušnému počtu ľudí, ktorí to skutočne potrebovali. Robila som, čo sa
dalo, ako človek bez kariérnych a majetníckych ambícií, s pokorou a v duchu proti oportunistom, ktorých vôbec, ale vôbec nemám rada, pretože ich sila spočíva v brzdení vzdelania, na ktoré by mal mať každý právo. Nehovoriac o iných sektoroch... A naozaj sme tvrdo naprogramovaní na
zištné vnímanie spoločnosti. Kronika ľudstva mi to na každej strane dokazuje. Splnila som si však základnú lekciu, ku ktorej sa
mnohí za celý život ani nedostanú, maximálne pomôžu vlastnej rodine. I to je
ušľachtilý skutok!
No a tak, ako ma volali skutoční ľudia, volali ma aj moje
krásne postavičky a zväčša vďaka nim som zabudla na reálne udalosti, ktoré
neprinášajú vždy príjemné dojmy. Ani v príbehu nevystupujú postavy, ktoré by mi boli sympatické, alebo by mi vyhovovali. Aj vo vymyslenom svete môže nastať to, čo v realite: niekoho nemáme radi, vyrába problémy, vrcholne nesympatická osobnosť!, a časom zisťujeme, že táto osobnosť vlastne dokáže úžasné veci, je priam fantastická a modlíme sa za viac stráveného času s ňou. To isté sa deje s literárnymi postavami, existuje lepší dôkaz zhovievavosti? Desať rokov boli moje postavy prístaviskom, peklom, ostrovom, zápchou (nie dopravnou), kontinentom, paradajkovou polievkou, vesmírom, vesmírmi a paradoxne nikto na svete so mnou tento
proces nemohol zdieľať. Tomu, komu záleží na tom, čo tvorí, priviera potichu
dvierka (alebo horšie, rozvádza sa, všade počuť krik a plač), a druhá
strana to jednoducho musí rešpektovať. Inak hrozí ďalší krik:D Žiaľ, čas
nedovoľuje ísť naspäť, aj napriek našim permanentným pokusom činiť nelogicky,
opak, zvrátene, chaoticky. (To bude asi aj tým, že entropia v živých
organizmoch predsa len funguje trochu inak ako bežne.)
Zdá sa, že moja samota
nevyzerá ako bežný obrázok samoty, takisto nemôžem nič z minulosti ľutovať,
za čo môžem poďakovať silným ľuďom, ktorí obetovali svoj život druhým už pre
rôzne dôvody, pretože ja by som to nedokázala práve kvôli môjmu príbehu (už to
veru nie je „kvôli písaniu“) a preto sú pre mňa stále najdôležitejšou motiváciou,
slovom ísť ďalej, hlavne sa nezastavovať, lebo existujú ľudia a deti,
ktorí ešte nepoznajú alebo nebudú poznať čakaciu dobu. Ani môj príbeh nesmie poznať "čakanie", život je v tomto zmysle krátky (zmysel dokázať v živote čosi navyše, čo nemá s prírodou nič spoločné) a ukázal mi na reálnych príbehoch, že aj vrtkavý. Ak vám naozaj na niečom záleží, môžete to mať (Marissa Mayer,
riaditeľka Yahoo). A kto tomu nerozumie a nemá vek so skúsenosťami
alá babička z Úšustu, potom odporúčam základnú lekciu ako pomáhať ľuďom,
ktorí to naozaj potrebujú na zvýšenie sebareflexie, sebaovládania, empatie
a v neposlednom rade na zvýšenie zhovievavosti. Alebo aspoň vlastnej rodine, veľmi to pomôže. Moja obľúbená otázka
od Schopenhauera: „kto z nás si dovolí povedať, že nepotrebuje zhovievavosť druhých?“
Presne tak, lebo všetci sme tak trochu blázni! Preto buďme k sebe zhovievaví.
