Nech ich duše v kráse Tatier spia, orlie krídla raz slnko pretnú a ten tieň bude ich sloboda minulá i budúca.
Tatranské túry sa dajú prirovnať k užívaniu návykovej drogy, nesú so sebou neovládateľné pôsobenie sily ako borovička. Väčšina ľudí zažíva tú eufóriu; kým žijeme, sme vyhľadávači, neúnavne vyhľadávame niečo pre vlastné potreby či potreby iných. Stále bojujeme so smrťou, aj keď na to nemyslíme, podvedome si vyberáme spôsob smrti. Ak zahynie človek pádom z tatranskej steny, mnohí nechápu, prečo tam vlastne šiel sám a je si sám na vine. Pri tom aj oni majú svoje spôsoby, ktorými sa približujú k spokojnému šťastiu. Každý ma svoju predstavu.
Mne sa tiež pozastavuje rozum, keď človek si lezie na bežne neprístupný štít a so samotou. Ako nedávno zahynulo takto dievča, alebo keď cez zimu sa Poľka vybrala na Východnú Vysokú a pošmykla sa, alebo... Kedysi žili aj hľadači pokladov v Tatrách... Na druhej strane chápem (až na tých hľadačov) tú hýbaciu silu, ktorá ich nútila ísť a otvoriť náruč smrti v zlomovej chvíli. Sila je to prirodzená ako, že má človek dva palce hore po prekonaní Kriváňa. Za tejto okolnosti to nie sú nešťastné obete, ale naopak.
Aj ja som tú hýbaciu silu, posadnutosť, závislosť, návyk atď. zažila v súvislosti s Tatrami, a hoci sa prikláňam k tomu, že mnohí extrémni turisti sú v skutočnosti hlupáci, ktorí si život a svoje blízke okolie nevážia, ako by sa na rozumného človeka patrilo, dostatočne chápem ich nelogickosť, prečo idú ďalej aj po prekonaní väčších nehôd. Vidím pred sebou tú silu ako gerlachovskú dieru v myslení. Sme totiž všetci obeťami hľadania. Hľadači dobrých pocitov, skrátka egocentrizmus miznúci počas dospievania sa v tomto smere stopercetne prejaví a tak sa zdá, že v našej predstave niektorí vyzerajú ako hlúpi, zatiaľ čo oni si myslia o nás to isté.
Nepatrím medzi extrémnych turistov, no keby som sa riadila priemerným názorom vyplývajúcim z tradičného boja so strachom, nikam by som nedošla a nezažila dobré pocity. Bojujeme s vlastným strachom a je to každého osobná vojna, výhra či prehra patrí dotyčnému. Zopár tatranských výhier povzbudilo aj mňa, niečo ma naučilo a dokázala som si zdravie, vôľu a hranice. Dve prehry z desiatich návštev som si pripustila cestou na Ostrvu, nevybrala som sa snehovým úsekom ďalej, a na Priečne sedlo, pripustila som, že tu by bola nevyhnutná prítomnosť niekoho.
Po absolvovaní prvej samostatnej túry som už nevidela nič mimoriadne na tom, že si zájdem do Tatier pekne sama na turistické trasy počas sezóny, stretnem fajn ľudí, typické tatranské úsmevy, porozprávam sa a môžem zdieľať to ohromenie z masívnosti Tatier s niekým. Dokonca Tatry sú prijateľnejšie pre samostatné jednotky, výstupy sú náročné na zmysly a fakt obidvujem, že páriky sú schopné sa ešte držať za ruky, keď človek je vôbec rád, že predýchava výstup a môže si utrieť čelo, napiť sa, pozerať pod nohy, alebo chlapík pri zostupe z Rysov sa sústredí na selfie palicu, tak to je... Je to báječne využitý čas! S istou nevôľou však spomínam na fanatických turistov, ktorí nesplachujú na Téryho chate, ale na zvyšok populácie spláchnu kamene. Tatranskí bagristi a utečenci (tí, čo bežia ako Harrison Ford) majú na tvári znepokojujúci výraz, akí nájdu americkí vyšetrovatelia na tvárach slávnych hercov vo vaniach... Alebo lanovkári s trendovými paličkami, čo nimi stepujú ako pavúky, a vám zostane iba nepríjemný pocit, že vám vlezú pod nohy, zakopnete o ne a... Každým rachnutím o skalu akoby naliehali: Uhni! Uhni!
Najúžasnejší pocit som zanechala na Kôprovskom štíte, kde som sa po prvý raz odvážila ísť sama. Niečo ako výhra troch tisícok, navyše vlastnou zásluhou. Na Slavkovskom štíte nad nami preletel orol a pripojil sa k ostatným smerom na Gerlach, neviem si predstaviť lepšiu odmenu a krajší tieň ma už hádam nestretne... Ani zadky kŕmiacich sa kamzíkov pri Svišťovke alebo natrhaná tatranská kvetena v poľských paprčiach celej jednej rodiny pod Predným Soliskom ma tak nerozrušili. Pri zostupe z Kriváňa ma viedol človek - otec s jeho dcérou, ktorý na hodinu zastúpil (ne)"skutočného" otca. Vtedy ma potešila výnimočná nezávislosť a moc, špecifická a veľká moc, s akou sa človek narodený v početných rodinných zväzkov stretne iba ťažko, pokiaľ sa nerozhodne otočiť chrbát tým, ktorí si o neho dovtedy robili starosti.
Poznaj sám seba, vo vlastnej činnosti. Tatry mi pomohli po zdravotnej stránke a stali sa mi dobrým priateľom ako kedysi Londýn. Veľa dajú, ale samozrejme je tam istá cena, ktorú treba zaplatiť. V rozumnej miere je to cena veľmi dobrá, kto sa však preceňuje i v bežnom živote, tomu sotva pomoci. Na druhej strane, niekto neznesie sám seba, nevie nič spraviť sám bez pomoci, nevie sa rozhodnúť, nevie vyjadriť názor a vždy musí byť s niekým, tomu tiež sotva pomoci.
Netreba sa poddať strachu, ktorý všeobecne panuje u tých, čo rozhodnutia robia len a len z počutia, nie z vlastných zážitkov a treba ísť, ak sú na to bezpečné podmienky. Budete prekvapení, čo vám Tatry dajú, ak sa odvážite a čoskoro budete schopní dať nádej na krásny tatranský výlet aj tým, ktorí sú trebárs menej mobilní. Tatry dávajú možnosť temer každému, čo je skvelé a je to ojedinelý úkaz na Slovensku. Nezostanete v nich sami ako v bežnom lese, dostanete aj pomocnú ruku (samozrejme od človeka, nie od ducha svätého)...
Nuž, ja som Rysmi začala a nimi aj končím, tí, ktorí pôjdete okúsiť krásu Tatier, sledujte každý svoj krok a nezabudnite darovať Tatrám jednu nadávku:D, jednu potom na seba:D a darujte aspoň jeden tatranský úsmev okoloidúcemu:)
