Čítanie je pomalá činnosť, ale význam knižnice veľký. Popisujeme už formu akéhosi "predka" nového informátora, internetu. Nikto z nás nevie vopred povedať, do akých rozmerov sa scvrkne potreba využiť knihu, ešte nie je tento proces ukončený. Kniha nevymizne, ako nevymizla stavba, kedysi najdôležitejší informátor dejín, ktorý nahradila forma knihy. Možno si až tak neuvedomujeme, že sme to práve my - naša doba, ktorá už usmernila budúce vnímanie človeka, dali sme mu novú formu a to je veľká vec. Naposledy sa tak stalo pred viac než pol tisícročím a na východe ešte skôr. Po skončení stredoveku začali vládnuť obchodníci, dnes uchopili svet do rúk počítačoví experti.
To nehrá v prospech knižníc. A tak to aj vyzerá vo výsledkoch. Využijem moc čitateľa a budem reagovať na našu knižnicu, ktorú prezývam "hviezdoslavka". So smrťou svojej pobočky som sa zmierila vďaka času, "hviezdoslavka" však stále žije, ba dokonca má nové riadenie. Záleží mi na nej, samozrejme. Nie je príjemné vyhlásiť, že vidím diery v zmýšľaní, podpriemerný prístup, kritický deficit nápadov, čo nekoreluje s bohatým svetom, ktorý ponúka knižnica, nepochopenie úlohy, ktorú má knihovník, napokon vzdanie sa. Kritizujem činnosť tých ľudí, čo tam robia, a mrzí ma to, pretože ako bežní ľudia sú iní. Sú lepší, s mnohými si viac než zdravím, niektorých poznám roky rokúce. Po botanickej záhrade je hviezdoslavka mojím tretím domovom, keďže pobočka na Mieri neprežila zdĺhavú vojnu.
V priebehu asi troch rokov sa viackrát stalo, že na akcii sa zúčastnil malý počet ľudí, temer žiadny. Na akcie "známych mien" prišlo viac návštevníkov, alebo akcie so židovskou tematikou sú stále aktuálne pre staršie ročníky. Akcie s tematikou týkajúcou sa širšej verejnosti (gýč, pamäť, dejiny Európy, literárneho Slovenska, valentín) mali slušnú účastnosť, žiaľ takých akcií je vzácne. Zvykli byť akcie o financiách, oblasť nemala v tom období kompenzáciu v inom obsahu. To hneď zaváňalo snahou konkrétnej osoby. Ďalej to boli akcie s regionálnymi autormi so slabou účasťou a koncertné akcie s poéziou, na ktoré nechodím, teda neviem viac o ich priebehu, ako ani o detských. Tam je ich, myslím, dosť aj na pobočkách a v sieti Knižnica pre deti a mládež.
Čím to je, že akcia nejakého charakteru má prázdne publikum?! Že niekoľkohodinové online čítanie od renomovaných slovenských spisovateľov nemá čitateľov, nieže ešte publikum, iba oduševnených knihomoľov?! Že na regionálnych autorov sa pozrie dokopy 5 až 10 ľudí?! Že Štúr žije iba pre dorast, ako sa zdá - z nutnosti?!
To sú tie zbytočné otázky, ktoré som si kládla po odchode z knižnice. Tá dôležitá a aktuálna je, čo by mala knižnica spraviť preto, aby zaplnila stoličky na akciách bez väčších problémov. Knižnica sa musí dobe prispôsobiť, ale určité javy sa v živote ľudí nikdy nezmenia. Knižnica by mala ľudí presvedčiť, že potrebujú ísť na akciu, to je základný princíp aj dnešnej doby: naplniť svoje potreby s o trochu vyšším tempom. Knižnica by nemala pri tvorení akcií zabúdať na to, kým je, čo v sebe má. Jej zamestnanci sú tí, čo jej pomáhajú prezentovať sa. Sú jej "jazykom", ktorým rozpráva o svojom vnútri, o svojich náladách, o postoji k životu, k dobe... Jej bohatstvo je silou, ktorú by mala nevyhnutne využívať v komunikácií s ľuďmi. Knižnica potrebuje fungovať ako dobre organizovaná jednotka. A naša "hviezdoslavka" potrebuje reštart! Keď sa len človek zamyslí nad tým, "kto" je knižnicou, pochopí, že reštart je opodstatnený. Kruto povedané potrebuje detoxikáciu, ktorá, zdá sa, neprišla ani po príchode novej riaditeľskej posily.
Kto pozná realitu, vie, ako to funguje na pracovnom poli. Ľudia sú tí, ktorí vytvárajú prekážky a vymýšľajú argumenty. Svojim priemerným postojom k životu, presadzovaním osobného života brzdia verejnú jednotku - knižnicu. Je v poriadku, že každý ma svoj život, ale zhora vyplýva, že v súvislosti s charakteristikou knižnice sa treba zamyslieť nad sebou. Nie je človeku smutno, keď vo svojom pôsobení vidí prázdnu knižnicu počas akcie? Malo by, je to výsledok jeho "snahy" doviesť ľudí k dialógu s knižnicou. Ja ako čitateľ cítim hanbu.
Ak hviezdoslavka začne prejavovať viac dobrej vôle, bude uvažovať predovšetkým nad tým, čo majú ľudia radi, a obľúbené činnosti spojí s vlastným knižným bohatstvom. Ľudia sú rodení súťažiaci. Kto by nechcel mať pocit výhry? Súťaže, tomboly sa dajú krásne spracovať v téme. Ľudia odnepamäti radi vysvetľujú javy vôkol seba. Aj deti, už 5ročné dieťa má dostatok informácií na to, aby vytvorilo vlastnú rozprávku. Alebo má dosť odvahy, aby sa zahralo na učiteľa, knihovníka, moderátora, hľadača pokladu. Deti radi učia a vedú nás.
Čas... Doobedný priláka mladých zo škôl, ak sa budú vyrábať letáky alebo aktívne oslovovať školy. Upozornenie v novinách nestačí, väčšina mladých noviny nekupuje, iba pracujúci, ktorý na akcie nemajú čas. Študenti si vypočujú o životoch spisovateľov a knižnica ich predstaví ako reálnych ľudí, nie ako "učivo". Kvízy, tvorba veršov z náhodných slov, interview v meste, ankety prinášajúce štatistiky o nás, pekne vyvesené vo vestibule vzbudí dojem, že knižnica nás vníma... Starší prídu aj poobede na súťaž v osemsmerovkách, krížovkách. V podvečerný čas môžu súťažiť a niečo sa dozvedieť tí, ktorí pracujú. Tí, ktorí majú radi literatúru, v podstate pre nich akcie knižnica doposiaľ nevytvára, čo je najviac prekvapujúce. Ešte som nezažila prednášku o francúzskej literatúre 19.st., o lordovi Byronovi, o nemeckej filozofii, o americkej literatúre pre ženy či o čínskych Letopisov! A to sú iba základne, ktoré tvoria dejiny národnej literatúry. Je toho toľko a všetko sa delí na menšie úseky literárneho sveta. Fantázia, a hviezdoslavka sa jej vyhýba. Nad týmto sa mi už zastavuje rozum. Je veľa kategórií ľudí a akcie treba vymýšľať pre všetky. Formy odmien môžu byť rôzne, neverím, že by sa nenašiel sponzor na skromnejšiu kúpu kníh, či predplatné, či obed zdarma atď. Stačí kreatívne rozmýšľať, v rýchlejšom a častejšom tempe. Nie rátať minúty do záverečnej... Takže charakter akcií sa potrebuje zmeniť, v každom príade by malo na knižnici záležať, koľkými ľuďmi sa naplní.
Je nevyhnutné zmeniť prístup na hviezdoslavke. Chýba jej viac vôle, snahy, viac života a mladej krvi, ktorá nevyrába prekážky. Mladí sú stvorení na oslovovanie kompetentných, získavajú tak skúsenosti, sebavedomie, zvyšujú komunikáciu, učia starších dnešné tempo v zmýšľaní, zatiaľ čo starší by mali odovzdávať skúsenosti, radiť, viesť, byť vzorovou spoluprácou a dokazovať, že lenivosť či neschopnosť robiť kompromisy, typická pre mladých, je brzda v rozvoji. Starý a nový vek by mal byť v rovnováhe. Takto knižnica pôsobí skôr ako spomalená inštitúcia, ktorá sem tam spraví dobré gesto, sem tam vrhne na čitateľov umiernený pozitivizmus, ináč sa zakrúti do svojej deky, vyloží si nohy, popíja kávu a očami prepína programy. Alebo sa zavrie do kuchyne, na záhradu. Realita je tvrdá, peňazí je nedostatok a v hlavách kompetentných resp. titulovaných sa na 95% vyskytujú namiesto mozgu peniaze, sú to luxusní úbožiaci, ktorí zarábajú veľa, aby mali ešte viac. Ale dajú sa prebiť, mám s tým skúsenosť, sú ľudia, ktorí majú docentúru, ale nie sú skúpi, prídu a porozprávajú sa s nami. Nič za to nechcú. Sami sme si vytvorili drahý život, drahé zmýšľanie, ľudia a ich ochota bude vždy sínusoidou, s tým treba rátať. A nevzdať to. Na základe týchto faktov by nemal takýto prístup postihovať inštitúciu, ktorá stále nesie svoju čiastku zodpovednosti za naše vzdelanie. A vzdelanie, beh na dlhú trať, je to jediné na svete, ktoré môže riešiť väčšinu problémov. Aj globálnych.
