Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.
Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man.
A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.
Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.
A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.
Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.
Slovensko.
Vidím polia, som na ceste. Spišská hŕstka domčekov sa usmieva najkrajšími
slovenskými poľami. Polia sú spomienky, sponad pleca vyletí úškrn... Môžem,
cesty sú pokojné, nebuchnem sa čelom o operadlo suseda. Všetko je ale
inak, keď... Autobusy na oravských cestách ma hojdajú ako sínusoida. Hóóóre
a dóó... žalúdok vyskočí premet. Jaj, che, che. Mám vrásky z radosti,
som v pohybe. Autobus vrčí pod taktovkou skúseného pána Floriána, jeho
meno si prečítam na kúpenom lístku. Teplo za sklom upokojuje svet veľký ako
autobus. Modrý záves robí spoločnosť až trom cestujúcim. Slovensko je...
Korbáčiky! Oravská hrdosť ma vyviedla z mieri, uniklo mi zopár smrekových špicov.
A keď už je v tom autobuse tak útulne v tieniku oravských stromov ako
v sekvojovej Kanade, nechám tu zopár omrviniek šťastia. Kde sa najlepšie
človek naje?
Svet
je pohyb, jedlo a svadobná hostina slnka s tieňom. Slovensko. Prší
a mokré cesty sa tešia na nehody. Cestou z Ružomberka smer Prievidza,
v pozadí mi máva žmurkajúci zámok snov, otočka hore smer Rajec. Autobus
vrčí, oznamuje prvé nehody. Preglgám s ťažkosťami, neodvážim sa nazrieť do
cestovného lístka s menom, ktorý riadi svet veľký ako autobus. Volant sa
krúti v raji prameňov a kofoly. Kuk von, osamelé koľajnice ako rebrík sa lesknú v príbehu, kde vláčik unáša deti do rozprávky
o srnkách a kopcoch, o roztopašnom vetríku a krásnom
výhľade na slovenské končiny. Ja cítim šišku a Žilinu za chrbtom. Blížim
sa k výstražnému prstu Strečna, obzerá sa, ale nenakláňa sa prísne ako
Veža na Devíne. Nechá ma prejsť tunelom. Ponad Váh medzi stromami mrkne
rozospatý kamenný spoločník Strečna. Bye, bye, Starhrad...
Vlak
hučí, som v pohybe. V zalesnených častiach sa sem – tam zjaví cesta. Chce
sa mi zívať, farebné chrobáčiky prúdia za svojim cieľom. Autá, krovie, kamióny,
nahé konáre, koľajnice, rieka a jeden spiaci kamión. Vystriedali ho
melóny. Krajina beží. A zase zelené obludy! Čakajú na hladných Slovákov. Melónové
Slovensko. Nech žijú melóny. Snívam v spánku.
Slovensko.
Fajčiarska fabrika šúľa najkvalitnejší oceľový tabak. Mafián z Milána sa v zadumanom
snení prizerá na dlhého hada s uhryznutým telom. Sú to prvé lomy. Otáčam
sa za Turnianskym hradom, za Zádielom, hudba z autorádia brýzga a končeky
vlasov mám vo výstrihu. Južné Slovensko sprevádza príbech o planinách na
chrbtoch plazov, unikátne obrazy lúk, osamelých stromov, jaskýň a slovenských
dedín v zastretej diaľke. Juh je ako príbeh pokožky. Vietor vlní trávy, posúva ich na sever a ja stúpam
iba raz. Na Sorošku. Pred slnečným pásom prižmurujem oči. Najkrajšie slnko je
slnko za chrbtom, ku ktorému sa otáčam. Škerím sa, som v pohybe. Mlčanlivé
auto sa zvažuje nadol do Rožňavy, no dlhé plazy sa plazia ďalej k mestu s prvým
gymnáziom na Slovensku. Rádio zašuští, som v trubicovom srdci planín.
Melónové
Slovensko. Vlak sa ponáhľa po kráľovskej ceste domov. Prebúdzam sa. Všetko skoro speje ku
koncu, no nakoniec do neba vystúpi zázrak s bielou polevou na špiciach.
Krútim sa vo víre, ktorý priťahujú Tatry, som v pohybe. Po vlastných
nohách Česi, Nemci, Poliaci, Maďari lozia v zákrutách strmých ciest. Hviezdy
zostarnú v zabudnutí, jestvuje len kúzlo výhodu slnka. Oranžové,
ružové a červené pásy pre silných. A najvytrvalejší si odnesú zážitok zo
stretnutia s rysom. Na tatranských štítoch prebývajú slovenské oči a pot. Tatranský
zázrak nenásytne cucá ako vír všetku pozornosť Slovákov a susedov. Do doliny sa valia smutné kamienky.
Vraciam
sa s povzdychom do Košíc, vlak má pravidelnú reč. Spomínam na slovenský patchwork prírody. Severné boky našej krajiny sú ako zaoblené vrchy pred zrkadlom. A predsa
sa líšia, založím si ruky premýšľajúc. Vlak zarachotí cez železný most, vidím cestičku, po ktorej som bicyklovala. Na Javorníkoch nájdem v blate skrytú lízanku, vysokánske stromy a ticho. Na Poloninách srdce Slovenska. Poloniny sú prísľubom nijakého konca...
Vyhliadková veža ma zdraví. Ktovie, čo príde po tuneli, čo mi ukáže. Koľko ľudí vegetuje pri Hornáde. Bežia, venčia, prechádza nejaké auto, smejú sa, slnko hreje na dominantný kopec, dotýkajú sa rieky. A mávajú okienkam hučiaceho vlaku. Som doma.
