Z Ecovho poľnohospodárstva na Antarktíde

Sú časy, keď človek zvykne byť viac než obvykle zvedavý. Zatiaľ sa mu javia nemožné veci ako možné. Bude rád, ak sa mu zodpovedia otázky, veľmi často nie udržujúce striktné pravidlá ducha, vedy, morálky.

Sú deje, ktoré ma privádzajú do rozpakov, keď som dieťaťom...

Jerry je malá sviňa, ktorá máva krídlami a vydupe v živote šťastie ako tonový vôl. Tom je mučeníkom so zadkom ako ihelničkou a strop je jeho osudovou trampolínou.

Entropia v cudzej chladničke úmerne stúpa s vôňou a ja ju s obavami a zo zvedavosti otváram. Nemám na nohách ani papuče!

Hustota vesmíru je akýsi súdržný konflikt idey a činu, olivy a rakoviny, svetla a temnoty, rannej kávy a pondelka. Celkom prirodzene sa cítim trápne pred tridsaťročnou vojnou, vojnou dvoch ruží, svetovou vojnou, vojnou dlhou ako spánok Šípovej Ruženky, vojnou medzi voličmi, medzi učiteľmi, medzi učiteľom a žiakom, medzi sklenenou a plastovou fľaškou v odpadkovom koši. Aj bitka pri Poltave ma dostáva do trápnej situácie. Konflikty sú dosť trápne. Z toho vyplýva, že aj náš vesmír je trápny a privádza ma svojim fungovaním do úžasných rozpakov.

Do deja vstupuje antropologický princíp. Pochybujem (a teda som) o jednote bytosti, ktorá niesla meno a so sebou slávu. Títo páni, v prvom prípade nie je zaručené, o aké pohlavie sa pod ním jedná, mi nedali nikdy pokoj a to nie pre svoj genóm, ale svojou vše a vše činnosťou provokovali na hodinách v škole, na pohovore, v obľúbenej televíznej reklame na pôžičku a tak ďalej.

Anonym zvolal Toto je moje!
A Zem postihla apokalypsa. Dočasne sa stáva domovom bláznov (nadčasový výrok muža Slova), z čoho veľký biznis budú mať nielen telekom a lekárne. Najvyšší stupeň vzdelanosti, svätec, bezpodmienečne získajú autori večných kníh so stránkami pripomínajúcimi stopy mušieho vojska. Všetci do pozoru! Na veky vekov.

Aristoteles šmakuje slávu!
Utierali mu zadok, aby nestrácal čas. Študoval pri tom niečo ohľadom výlučkov, ktoré mu pripomínali netopiere a jednému z otrokov vtedy položil hypotetickú otázku s účelom objasniť postupy logického uvažovania. „Podobá sa netopier výkalu?“ „Nie, pane, výkal nemá krídla a zastrašovací manéver.“ „Správne! To je logické, otrok. Veď tento výkal si nevidel nikdy lietať.“ Takto Grék stihol pozície zakladateľa x¹⁰-lógov.

William mieša hruškové... s malinami, jablkami a lososmi. Vôkol neho tancujú pomocníci a podávajú mu... Aj mne sa zdá, že s týmto chlapom niečo nie je v poriadku. Koľkým platil za texty?

Gorkij paktuje s cnosťami... Chlapec, ktorého sa bála Tolstojova anarchia, desí nebezpečnou biografiou. Drsné črty navonok zušľachtil v hĺbke, čo sa Stalinovi vôbec nepodarilo a za bombardovania chutný boršč prskal všade (vzlyk). Keby sa Gorkij nepokúsil o samovraždu, človek by skôr porozumel klokotaniu primitívneho kmeňa než v existenciu človeka, čo si ešte zvyšok života pomáhal pseudonymom.

Kto nepozná Einsteina, čo sa môže zdať fakt nepochopiteľným javom, tak to je mopslík citrónik na druhú a relatívne ho nájdeme na tričkách a v Kinder vajíčkach s vyplazeným jazykom. No nie je toto trápne?!

Posledná otázka znie asi tak, že nepýtajte sa, prečo je vesmír trápny, keď ste sa nenaučili hľadať toho, kto ho robí trápnym. Kto chce, ten vie a má. Kto chce, bude predstierať zvykanie a potom už iba zvykať a prestane vnímať rozdiel medzi týmito takmer paralelne znejúcimi činnosťami. A najšikovnejší potrebujú byť iba viac než obvykle zvedaví, aby vznešeným spôsobom otupili hlavy Belbových kreténov, debilov a hlupákov. Dobre, kreténov z tohto vynechajme (naznačil doktor Belbo), tí by nezostrojili jediný dôvod prečo dať do vlaku nálož, ale bolo by zábavné pre nich klepkať si čelo dynamitom.

Čo nám zostalo netrápnym? Vytrhnúť zub kľučkou je v poriadku, ale aj nula, kompas, fotosyntéza a neurotici majú svoj podklad bez nejakej ľudskej pochybnosti. A fikcie sú úplne mimo mojich rozpakov!

Ostatne Umberto Eco je krycie meno Chucka Norrisa. Chuck Norris sa často hnevá, jeho meno splýva so Saint-Germainom a menom nejakého jasnovidca. Zlosť je však nenápadná ako čierne knieža na tmavom cintoríne s komplotom jezuitov v ruke, kde v samom závere je utesnené meno súčasného pápeža.

A je to passé

Je to za každým paraklasicizmus: niekto alebo niečo dá podnet na napísanie blogu podľa bežných pravidiel. Najčastejšie umelec z literatúry a výrok, najmenej právo a rock, a vôbec nijaký dôvod mi nedali ešte filmové reproduktory.
Všetko je po starom a svoj svet držím pevne v rukách.

Malí drobci sa vďaka mne dostávajú do predošlého storočia, keď nás babky kŕmili štyrmi chodmi jedla. Pustila som Krtka (!Zdeněk Miller!) bez obrazovky a postavila som pred ňu plyšového Krtka. "Môžeš pozerať!" vyhlásila som. Neschopnosť pohrať sa s troma ovládačmi, káblami a troma debničkami vyvolá buď plač alebo smiech, je to 50 na 50 podľa osobnej štatistiky. Kto sa zasmeje na tomto, nezasmeje sa, keď do čokoládového pudingu hodím zo dve cherry paradajok. Drobec použije ako masku proti drakovi tubu farby, obuvák ako meč a Macko pľuje jedovaté sliny, ktoré draka rozškvarí na franforce. Ohoho, potom sú hody, iba Krtko (!Zdeněk Miller!) túži po pudingu z dážďoviek. Nakoniec ho (?Zdeněk Miller?) ešte musíme zachraňovať za nôžky, nie za ručičiky!, za nožičky, keď sa spláchne v záchode pod posteľou.
Nesmiem zabudnúť na absolútne detskú samozrejmosť: stavba bunkra.

Rovesníci, to nie je nič nové. (Čo máš nové?) Búrlivé konverzácie s rozpačitými otáznikmi, z ktorých človek túži viac voňať ponožky po celodennej túre, a bolo by mu ako vo wellnes štúdiu. Rozum v hrsti, prelomové reči, kostrbatý prejav a vztýčené prsty, ktoré si močia v liehovine. Zápalka dohára v statusovom živote, ale ešte dúfajú, že sú výnimoční pre mladosť a krásu (a majú pravdu!), čakajú na kytice, pozvania a preposlané porno. V konečnej fáze rozhovoru zlyhávam v rovnakej snahe a mlčím o problematike fajčenia, keď ťažko by som zháňala cigaretky ešte po tridsiatke (dva roky a je to tam!). Nechcú mi predať ani radlera. Koho by toto zaujímalo z mojich rovesníkov, keď majú veľa práce s publikovaním seba samých? A nanešťastie až príliš o ostatných? Až príliš?

Tí a vy po úspešne zvládnutých tridsiatich troch a vyššie rokov, orodujem za vás, milujem vás. Ste skvelí, inteligentní, vychovaní a nehovoríte priveľa/primálo. Hovoríte k veci, osvecujete ako slnko a vynechávate tuky, ktorých sa osobne nedokážem pre hlúpu mladosť zbaviť. Toto je obdobie bez rozpačitých a ďalších otázok, so zárukou akútnej pomoci v zlomových chvíľach. Pociťujem enormné rozdiely približne dva roky dozadu a čakám, kedy dozrejem do veku ľadu, v ktorom sa topia slzy, úspechy a človek začne trochu žiť ľudskejšie. Naplno som to pochopila ako Harry Potter na stanici St. Pancras vedľa King´s Cross.
Nájdu sa výnimky, pravdaže, inteligentní ľudia, ktorí sa radi nechávajú obsluhovať, skladať dvojhodinovú prózu o presolených hranolkách a "rozumom" schladia vychovanosť čašníka. Závidia mu tú výchovu... Volám SOS linku: "Pomoc, napadla ma nebezpečná sorta ľudí kapitalizmu, ale psychológovia to nie sú! Čo mám robiť?"
"Hrozí kontaminácia nálady. Zahrajte monarchiu, úsmev a vypadnite odtiaľ!"

Preskočím vrcholný výkon človeka, keď zo seba vyprodukuje dielo hodné príbehu Quo vadis, spácha neveru, spraví štátnicu z psychológie, predá Vám vzácne informácie (ak je to vedec!) a zastavím sa u starkých. Moji obľúbenci. V nijakom prípade neobťažujú otázkami, kadejakými úmyslami a majú na mysli viac seba než prítomného, ktorý ich mlčky počúva. Ich egoizmus je milý a oprávnený vekom. Nejedia čipsy. Rozprávajú pekné príbehy, kupujú perníky, robia skvelé pirohy a nájdu sa starkí s chúťkami, nebezpečenstvo je takmer nulové. Na stenách im visia krížiky a kľúče od nebeskej brány...

Nepáči sa?! Kategorizovanie, štatistiky, skupiny... Je to v poriadku. Kým nie je streda a v televízore nejde Dážď z oblakov. Veľký plač nad stratou morálky médií, ako som sa dočítala v literárnom dvojtýždenníku. Vlastne to bol úvod a plynule prejdem k človeku, ktorý ma povolal, aby som napísala akýkoľvek blog bez jadra, lebo všetko je to passé. Všetko sa minulo a stratilo v minulosti z fyzikálneho hľadiska. Premýšľala som nad rozumom, ktorý sa vekom mení. Nad tým, čo prežívam. A teraz nad spisovateľom, o ktorom sa mi iba snívalo. Pravdaže ide o spisovateľa. Keď už sa blížim k stej knihe od ruského spisovateľa, myslím, že si ma ťažko získa spisovateľ zo súčasnosti. Zo súčasnosti si ma nezískalo veľa spisovateľov ako osobnosti vrátane Poliakova a anonymných autorov srdcervúcich odkazov na sociálnych sieťach. Nezískali si ma zi...skuchtivé umy a umy, ktoré sa točia ako kebab okolo alkoholu, všetko odkázané na peniažky a vlastnú os. Večný humor na mozgovú porážku. Napriek tomu niektorí majú lahodný hlas a vedia pekne recitovať. Spisovateľ, znalec stredovekých dejín, stojí na kopci sťa rytier, s mečom pretínajúcim mračná, vášnivo háji morálku, česť, odvahu a lásku... Odovzdane sa venuje svojim príbehom a patrí medzi starkých. Spôsob, akým píše príbehy, sa vulgárne povie "profesionálne", ináč umelecky. Čo by som mu povedala, kebyže ho stretnem? "PANE! PÍŠTE, KÝM ŽIJETE! Preboha, píšte! Do posledného okamihu píšte! Literárne umenie vás potrebuje! JA vás potrebujem!" Lúčim sa s pánom Umbertom de Baudolinom Eco.

A rozlúčim sa s týmto blogom krásnym a vášnivým Pierre Gringoire-om zo Zvoníka, lebo krása a vášeň je to, čo vdýchne umeniu život. Jedna je za vzhľad zvonka a vnútra, druhá za spôsob!
"Ja vííííím, kde se nacházím! Jsem v říši divú, kde chromí chodí a slepí vidí!"