Príčina žiarlivosti Clauda Frolla na Quasimoda alebo O tom, ako vášeň žiarlila na lásku

Obeť, altruizmus ako druh nezištnej lásky, je jedným z problémov, ktoré si veda stanovila pri vysvetľovaní javov. Prečo tento proces chápe ako obeť, to ako sa zdá, osvecujú tisíce veršov a výrokov v knihách, kde sa vášeň splieta s láskou a láska s vášňou. Ich spoločným cieľom je prežiť a motívom je zachovanie duše v telesných schránkach. Preto je veľkou obeťou zaprieť v sebe motív a cieľ pre trvanie rodu, ako príroda káže, a paradoxne jestvujú v prírode takéto obete. Nie prečo, ale čo za silu ich núti obetovať sa, stlačiť pudy do úzadia a kedy tieto obete môžeme poznať, alebo skôr pocítiť, nad tým uvažovali autori nielen cez umenie.

Keď človek rastie, prichádza na to, že žiť v zmierení s láskou je také zložité ako tvorca a zároveň učiteľ tejto púte: dejiny ľudstva. Pri tom jestvuje múdrosť v nespočetných citátoch, kde pravde vystačí jeden riadok a horám ich mohutnosť. Keď to pochopíme, dokážeme oživiť aj kameň a už poznáme, že nemožné je vlastne možným a zložité jednoduchým.

Prírodné zákony, ktoré nie sú k dnešnému človeku tak príbuzné ako láska k nenávisti, v skutočnom svete, teda mimo ľudského vnímania sveta, nepoznajú naše odpovede a otázky, ktoré si kladieme, aby sme ujasnili javy, ktorých sme svedkami alebo priamymi účastníkmi. Premysleli sme si obrad, boha, osud, zákon, etiku a estetiku. V civilizácii vznikli pravidlá a zvyky, ktoré utesnili naše túžby do korzetu či brnenia. Toto je ľudský svet, v ktorom sa vášeň premenila na lásku, na uniformu, do ktorej ľudia zaodeli vášeň (Gončarov).

Ľudský svet je neľútostný a zábudlivý vo vlastnej ľahostajnosti. Jeden prírodný zákon je pochovaný s vášňou v spoločnej hrobke. Filozofia sa stala prvou vážnou formou myslenia, ako porozumieť a vysvetliť obsah tejto hrobky. Vyobraziť ucelenú hru lásky v ľudskom svete, lásky, ktorá už dávno nemala nič spoločné s prírodou podobne ako jej nositeľ - človek. V hre ľudia pochopili, ako sa láska oddeľuje od vášne, ktorú príroda organizmom vštepila (Gončarov). A tak vďaka tomu sa filozofia stala pre náš svet akýmsi nešťastím (Gorkij). Keď sa zaľúbenosť pominie, zmyselnosť sa upokojí a čo sa deje po tom, to nám aj Tolstoj ukáže.

Naša nesmrteľná časť, pre ktorú sme schopní priniesť každú obeť (Schopenhauer) zhasína, potom sa predierajú do nás jasné lúče rozumu a nastane ochladnutie; hľadáme novú dokonalosť (Tolstoj). Lenže už vieme, že dejiny ľudstva lásku povýšili na nižší – ako neskôr vyplynie – vrchol než je jej skutočná výška, kde stoja pomníky inej lásky, v ktorej sa miešal inštinkt s rozumom. Na ten vyšší vrchol v úcte hľadí zdola nielen láska Heloisy a Abélarda. Na nižšom vŕšku Tolstoj v spovedi pokračuje o príbehu jednej vášni a umierňuje človeka v civilizovanom svete pre cieľ rodinného šťastia; človek prekoná tú vzdialenosť prírody, duchovnej práce predkov a jeho láska preskakuje ako srnka vekmi. Už je to viac otázka veku a iných motívov, ak chce ešte silu lásky udržať v trvanlivosti, ako doba prikazuje.

Nekonečný zápas vášne a lásky, prírodného zákona a ušľachtilosti je podstatou mnohých nepokojov v živote človeka, odkedy sa začali písať dejiny ľudstva. Prírodný zákon ako vedec stojí v poli oproti kráse. Jeden nevie tomu druhému prísť na podstatu, nejestvuje pre nich spoločná otázka, ale chápu, že sú nevyhnutnými zložkami v priestore. Bez jednej z nich by sa pole rýchlo vyprázdnilo. Človek sa môže ukryť za rúcho jednej z nich, môže sa schovať pred prírodným zákonom, ale jeho telo pozná tento zákon, ktorý je v ňom dávno zakódovaný, a telo ho prijme náruživo. Kým zase rozum preplnený súdmi o dobre a zle posúdi lepšie vzťah starca s mladuchou, muža s mužom a vydatej so slobodným.

Pred krásou sa môže človek ukryť a žiť pudovo, ale svedomie, najcennejší dar od človeka pre človeka, je vernejšie ako pamäť (Lermontov). Svedomie môže byť to, čo dejiny ľudstva prikazovali človeku a tieto zákony, ktoré doba nosila, sám človek ich v mase určil a stvoril charakter spoločnosti so zjednoteným rozumom.

Veľký psychologický fenomén, ktorý posadol Frolla voči Quasimodovi, tu stojí vyššie než láska, vášeň či svedomie Tristana a Izoldy, ich predkov a potomkov. Stojí v slnečnom poli jačmeňa ako menovateľ krásy, ako nový a ušľachtilý bojovník, pred ktorým sa prírodný zákon chmúri a mrmle si vysvetlenia nového zjavu. V čom spočíva obeť bojovníka? Zľutovanie či najvyšší dôkaz vďačnosti? Naozaj tento čin vyplýva zo zakódovaného motívu motívov, v zachovaní rodu? V tom prípade by to bol priveľmi vznešený motív a záhada v prírode, ktorú príroda dokonale ignoruje ako všetky ostatné javy a len človek sa záhadu usiluje odhaliť.

Živý kameň Quasimodo si nemohol do druhého stretnutia s krásnou Esmeraldou plne uvedomiť, čo je utrpenie, pretože už ním žil. Bol tým, na čo ho ľud pripravil. Cítil sa byť tým, za koho ho ľudia považovali. Netvor či démon posadnutý všetkými besmi. Quasimodo netrpel pre nedostatok, potrebu, ale pre ľud, ktorý mal vlastné nedostatky a potreby. Možno sa ani nezamýšľal nad skutočnou hĺbkou vďaky, ktorú oddane prechovával k jeho adoptívnemu otcovi, svojmu spasiteľovi, ktorým bol arcidiakon Claude Frollo. Kým sa nezjavila cigánka s kvapkou vody pre úbožiaka, pre ktorého ľud nemalo zľutovania. Iskra súcitu Esmeraldy oživila Quasimoda omnoho viac než samotná voda, mocná živiteľka človeka. Viac než slnečný lúč, ktorý sa dotkol kameňa. Quasimodo ani predtým nebol skalou, lebo v hĺbke netvora driemal hutný predpoklad milovať už svojho spasiteľa. Čo trochu kope do hypotézy Dostojevského o prirodzenom zle v človeku a jeho nositeľ sa ho usiluje v živote krotiť dobrými skutkami. Quasimodov kód čistej lásky vybuchol po tom, čo mu vykĺzla prvá slza a splynula s kvapkou vody uprostred bezútešnej doby stredoveku.

Stvárnenie utrpenia nie je nikdy cieľom umenia, ale je pre umenie veľmi dôležité ako prostriedok cieľa (Schiller), pretože v utrpení je idea (Dostojevskij) a umelecké dielo je jej výsledkom. Postava Oblomova bola blízko cieľa, avšak zostala tápať ako nečinný idealista tej jednoduchej, a ťažkej ušľachtilej lásky, kým Quasimodo zachraňuje Esmeraldu a ukrýva ju v chráme. Čistá a pravá láska je súcitom a každá láska, čo nie je súcitom, je sebectvom (Schopenhauer) alebo nevinnou oddanosťou dieťaťa, ktoré je ešte mravne a duševne nevyspelé (Hugo).

To prvé je Hugova antitéza Quasimoda a Esmeraldy, ich vzájomné puto, kým v druhom dozrieva Quasimodova láska k adoptívnemu otcovi. Tretia, mylne menovaná láska je zaodetá vášeň, ktorá prúdi v žilách Frolla. Je kňazom a predovšetkým je nie jedinou obeťou doby a jej predstáv, pravidiel, čo väzní prirodzené ľudské potreby. Drví prírodný zákon. Ani nič dobrého neradno čakať, keď z toho vzíde šialenstvo, zápal nervov, frustrácia prerastajúca do choroby, ktorú pateticky ľud, tvorca pút a jeho svedomia, nazve diablovou posadnutosťou. Tá sa v závere prejaví v neľudskom smiechu kňaza Frolla, keď usmrcujú Esmeraldu a Quasimodo, ktorý ten smiech nepočuje, vidí ho. Dieťa sa po prvý raz postaví rodičovi na vzdor.

Ach, všetko, čo som miloval! vyšlo z hĺbky nešťastného Quasimoda, keď uvidel telo Esmeraldy a arcidiakona.

Zahubí tú zmyselnosť, ako Tolstoj, ktorý ju pomenúva láska, nechá ochladiť v čase. Zaľúbenosť odchádza, umiera, aby ju nahradil vzájomný zvyk, spoločné šťastie a pokoj v duchu rodiny. Človek sa zmieri skôr alebo neskôr s dobou a jej pravidlami.

Frollo tuší, že jeho žiarlivosť bola vysoko opodstatnená. Nežiarlil tak na Phoebovu vášnivú lásku k cigánke ako na lásku Quasimoda k nej. Zvonárov nemý cit bola navždy neukojená láska k Esmeralde v kňazových očiach, kým on sám nevedel, že jeho láska by po prvom ukojení vášne ochladla. Včas ho autor zastavil a rukami hrbáča ho zabíja, lebo autor to vedel. Frollo sa seba samého v rohatých myšlienkach nespytuje, prečo práve ošklivý a slepý s hrbom, hluchý a takmer nemý, by mohol byť v blízkosti Esmeraldy a on nie. Stojí v svedomí, ktoré charakterizuje stredovek, a dusí ho prírodný zákon, kým na druhej strane poľa sa snúbi súcit s krásou. On sa môže iba dívať a vie, že so svojou vášňou si ťažko odhryzne z tohto výjavu. Quasimodo nie je pre kňaza rovnocenným protivníkom ako dôstojník Phoebus.

Kým kňazova láska umiera v ďalších príbehoch o Júliách a ich druhoch, Esmeraldino zľutovanie v poznaní cudzieho utrpenia a Quasimodova láska je večná a nemôže umrieť, ako nemôže umrieť láska svätca k ľudu. Táto láska v obetiach činná a v nezištnom duchu, berúca na seba všetko utrpenie je nositeľkou priveľkej idey, aby sme ňou žili celý život. Ak sa jej však dotkneme, poznáme v sebe nekonečný cit obdivu toho, čo ani formy vedy, ani formy viery nedokážu uspokojujúco vysvetliť slovami a preto azda konečný cieľ čistej a pravej lásky netkvie ani tak v Oblomovovej idey ako iba v jej prejavení. Aj táto úvaha je iba hromada slov o poznaní tejto idey, ale musím priznať, že práve prvý pohľad na Quasimoda ma poučil, aby som načúvala čistej láske viac a učila sa jej, pretože sa na svete málo prejavuje, alebo sa v modernej spoločnosti hanbí za svoje činy. Aj tá hanba sa dá pochopiť. Prežívať čistú a pravú lásku v čine znamená i návrat do prírody, vnímať altruizmus alebo ponímanie Schillerovej krásy, aj v nich sa skrýva táto idea; znamená tiež postaviť takému inštinktu večný pomník.

Pozn. Tieto slová boli mojím detským snom; Quasimodovi a jemu skutočným podobám, ktoré pre vznešenú ideu obetovali seba samých.

O humore v literatúre

Jeho smiech sa v komnate odrážal a vzbudzoval uvoľnenosť. Neznámy taliansky mních čítal a smial sa. Veľkosť smiechu dávkovala tichým špehúňom zdravú chuť prebývať v spoločnosti. Smiech skutočne stmeľuje a utlmuje všetko ostatné, ako zima obieli svet a utlmia jeho zvuky a drsnú podobizeň. Keď sa zasmeje pre niečo, zasmejú sa ďalší s ním.

Ako Gogoľ povedal: smiechu sa bojí aj ten, kto sa už nebojí ničoho. Smiech označil za veľkú vec. Má podobnú moc ako svedomie u dospelého človeka. Je však zreteľnejší a má väčší účinok u ľudí, ktorých už možno považovať za beznádejné prípady; ľudia bez sebareflexie a rozumovo hluchí, pretože svedomiu je nutné pripísať ochotu načúvať vnútornému hlasu a popri tom aj rozmýšľať. Vtedy sa človek oddeľuje od spoločnosti, kým v hlasnom smiechu sa radí do reťaze a užíva si sladký príval veselosti v celom tele. To, čo je zvonka počuť a spája, je smiech a to, čo je vo vnútri a oddeľuje nás od zvyšku sveta, je svedomie. Je šanca dodať, že opakom smiechu je svedomie?

Azda neskôr prídeme na to, ako smiech kráča ruka v ruke s hlasom svedomia. Tento poznatok občas príde neskôr.

Najšťastnejší sú tí, ktorým patrí len smiech a sú to deti. V tejto úvahe sa výsostne venujem dospelému človeku a bolo by bezútešné nevenovať krátku pozornosť deťom. Nepoznajú ešte odvrátenú stranu sveta, t. j. vnútorný svet. Drieme v nich nečinné svedomie. Dostojevskij poznamenal o detskom smiechu, že iba on vie byť dokonale pekným. Čistý a úprimný ako ich svedomie. Ten istý autor tiež napísal, ako celý zákon ľudského bytia spočíva iba v tom, aby sa človek mohol koriť pred nesmiernou veľkosťou. Nesmierno a nekonečno je pre človeka potrebné. Koľko ráz sa dá vtipne vyjadriť jeden a ten istý jav písanými slovami?

Smiech znamená opakovaná potreba človeka. Hoci to nehovoril v súvislosti s potrebou smiať sa, v tejto myšlienke sa účinok smiechu vtesná, pretože aj dnes v čitateľoch doznieva smiech talianskeho mnícha, prvých františkánov a Shakespearových postáv a ešte dlho tomu tak bude. To je ten výsledok zmyslu, ktorý nachádzame vo význame riadkov.

Na čom sa smejeme a skrze koho alebo čoho? Nebolo by únosné stráviť čas nad humorom a jeho tvorbou v literatúre v jednom jedinom článku. Psychologický pokus je mojim zámerom a dá sa ho splniť, aj keď sa nebudem snažiť o kategorizovanie či z aspektu historického rozvoja humoru, či z aspektu ontogenetického vývoja humoru v jedincovi atď. Nebudem sa snažiť o definovanie pojmov, ako to má v moci psychológia. Vopred sa ospravedlňujem voči svojmu svedomiu, ktoré hlási nie celkom obstojnú a uspokojivú výpoveď o tvorbe humoru, ktorú časom mienim rozšíriť; pôjde skôr o akúsi pozorovaciu chuť toho, čo tu bolo, je a bude a čo má v sebe zvodné čaro ovládania človeka, ako som to naznačila v úvode.

Literatúra patrí medzi prostriedky, ktoré sa používajú na tvorbu humoru. Medzi tými ďalšími sú film, tanec, grafika atď. Veľkú cestu značí, ak je ňou literatúra a je tomu raz tak, že byť vtipným znamená mať vek, pohlavie, čas, deň alebo noc, spoločnosť, predmety v priestore a tisíce zámerov poruke pre tvorcu.

Tak, ako na svete je veľa typov ľudí a my môžeme v bežnom živote spoznávať rôzne humorné postavičky s malými odchýlkami v ich reči, v literatúre jestvujú podobné odchýlky v spôsobe vtipného podania jedného a toho istého javu. Ak má autor jasný cieľ a chce zaútočiť, môže vodiť za nos buď tak, že prirovná mužské nosy k uchám čajníkov a ženy ich správne chytia, alebo absurdným činom niečo dokázať akýsi výrastok práve chytí za nos titulovaného počas slávnosti, ktorý sa tesne pred hrozným incidentom nechal počuť, že jeho za nos nemôže nik vodiť. Prirovnávací opis všeobecného javu o vodení za nosom a popis toho istého v konkrétnom deji, kde titulovaný neobstojí v skúške.

Ak už hovorím o úmysloch autora pri tvorení humoru, ďalším cieľom je známe uvoľnenie atmosféry či zľahčenie problému. Niekedy pri tom postačí veselá historka o amerických inštalatéroch, ktorá sa nestihne dopovedať, ale v inom prípade, keď ide o život, dej autor zrýchli a život je zrazu označený za pletku a príroda lichotivo za sprostú doru.

Autorových cieľov je viac a niektoré ešte spomeniem. Humor autora je predovšetkým reakcia na niečo, čo nám zostáva záhadou dovtedy, kým nám sám neposkytne indície. To, na čom sa smeje jeho pero a čo mení na humor, môže zostať neznáme, a predsa má jednu okolnosť spoločnú s ostatnými dielami: autorova vlastná frustrácia. Na prvý pohľad je to paradox, na ten druhý sa dá vysvetliť.

Frustráciu si v tomto prípade, v prípade literárneho diela, predstavujem ako výsledný a tichý stav, do ktorého sa autorova duša (svedomie) dostáva. To, čo nás v knihe núti smiať sa, prešlo krátkou alebo dlhou púťou spisovateľa, ktorá zvyčajne býva smutná, až tragická. Vraví sa, že najviac sa smejú tí, ktorí sú najviac nešťastní. Smiech cez slzy si žiada daň autora a z času na čas to čitateľ veľmi dobre pozná. Na takýto humor treba isto iste dozrieť.

V každom prípade dôvody smiať sa z riadkov môže pôsobiť na čitateľa čisto dobromyseľne a nikto nič nepostrehne; závisí to od sily a nápadu, ako humorne podať depresiu. Každý dobre pozná jej účinky a Marvin bol nápadnou ukážkou, kde sila jeho depresie spôsobila samovraždu kozmickej lode. Absurdita prekrýva frustráciu v osobnom živote. S pribúdaním poznania zaobchádzame opatrne najmä v detskom veku a škola sa prv stane zábavou. Neskôr plačeme všetci v jednote a tichosti, kým spisovatelia sa usilujú tieto bôle pretransformovať na humor a predostrú ho. Vieme si vymenovať, z čoho všetkého frustrácia vyplýva. Ak ju teda preskočíme, zbadáme odrazu niekoľko možností, ako ju vyjadriť. Autori si volia formu humoru a spisovatelia literárnu cestu. Zvádzajú boj, kedy a kde si určiť hranice. Keďže smiech je veľká vec, takáto rozmernosť značí nebezpečenstvo prekročenia hraníc, a tu vždy budú stáť ak nie trafené husi, tak tí, ktorí si nájdu dôvody, medzi inými aj Gogoľov zmienený strach.

Nad čím všetkým sa dá rozveseliť?! Vo frustrácii sa autor ponára do mora slov, pije vodu smiechu a vytvára trebárs karikatúru jemu dobre známeho človeka. Na svete okrem ľudí sú aj tí, ktorých si ľudia usilujú podmaniť spôsobmi, čo dokáže vyvolať odpor, ale ako sa neraz zdá, spisovateľ si vie poradiť s týmto odporom a zvieratá ďakujú ľuďom za ryby a dávajú im zbohom. Obyčajné rozhodovanie sa môže vyhrotiť do nepríjemných situácií kvôli zodpovednosti. Polemizovať nad tým, či je lepšie byť vegetujúcou uhorkou alebo mrkvou a následne prísť na to, že major Danby by vegetovať ako plodina radšej odmietol, je výsledkom trampôt o tom, či je lepšie rozhodovať alebo nechať rozhodnúť iných a autorovi sa darí zľahčiť inak dosť kritický problém. A koho by frustrovala byrokracia, existuje taká možnosť zapísať sa do knihy návštevníkov ako Onegin neschopný milovať alebo ako Oblomov schopný len! milovať.

Jedným z ďalších jasných cieľov autora je dokázať, aký nadhľad alebo zapáčenie sa môže jestvovať a to opäť všakovakými spôsobmi. V priamej hlasnej reči a slovnými hračkami ako hovorí kardinál s opátom, kde Margaréte hádžu svine a sviniam hádžu perly, alebo v jednom slovíčku, ktoré sa šepotom roznesie v spoločnosti a stmelí ich v hlasnom smiechu, to je o niečo bolestivejší nadhľad, lebo niekoho treba poľutovať za to, že je idiotom.

Humor je nevyčerpateľná farebnosť v literatúre. Snaha zachytiť ho v akejsi celistvosti by znamenalo asi toľko, ako vypočuť si hlas svedomia v každom človeku, alebo vypracovať v článku imunologický obraz všetkých ľudí, ktorí žili, žijú a budú žiť na Zemi. Pretože smiech talianskeho mnícha doznieva aj dnes. Zdroj humoru vychádza nielen z minulosti, ale tiež z budúcnosti. Ak sa aj náhodou stretnú dve postavy rovnakého charakteru, vždy z toho môže vzísť situačná komédia, kde sa dvaja priatelia budú predbiehať v úcte a zdvorilosti, až nakoniec sa ocitnú vo vrúcnom objatí a jemne sa pripučia na prahu dverí ako Manilov a Čičikov.

Smiechu sa bojíme a možno pre túto úvahu, ktorú končím, alebo z vlastného umu vieme prečo. Vieme, z čoho spisovateľ humor čerpá, na koho a na čo jeho reakcie vznikajú. Nie sme vycvičení, aby sme vydržali výsmech spoločnosti, ktorá sa na nás okrem toho aj pozerá. Hoci literatúra je viac-menej intímna interakcia autora a čitateľa, do médií preniká čoraz viac ľudí, z ktorých neprávom robia karikatúry a kreatúry, čo pre generálovu útechu napodobňujú zvieratká. Ale to je už pole ďaleko od literatúry, v ktorej humor bude aj naďalej predstavovať nesmiernu veľkosť, silu a doznievanie v našom živom smiechu.

Jedna rola pre všetkých

Existuje jedna rola, ktorú zahral niekoľkoráz v živote každý človek. Taký človek, čo v troch rokoch pochopil, že ak nezačne dupať nohami o zem, v živote sa nemá ako inak presadiť. Človek, ktorý pozná, čo je kút a rozdáva prvým malým kamarátom a kamarátkam facky z lásky.

Úloha sudcu môže rozoštvať svedomie, lebo niektorí máme niečo, čomu hovoríme sebauvedomenie si, súdenie pošteklí ego a pridá centimetre výšky, preto sme blažení na vrchole hôr, hoci v skutočnosti sú viac šťastné naše svaly a kosti. Alebo v súčasnosti čoraz aktuálnejšie dokáže úloha sudcu rozhýbať prsty na klávesnici, a naopak starými vekmi roztrpčiť domácnosť jazykom, špliechajúcim alkohol. Jazyk- alkohol proti vareške-domácnosti. Uveriteľná dilema nad odpoveďou otázky: koľkokrát v živote si súdil druhého a koľkokrát seba samého? Aký máme pomer? Pri tom je psychologicky dokázaná prítomnosť ešte tretej hodnoty, ktorá sa ťažko priznáva, lebo zachádza do najväčších hĺbok povahy, ide o nepriamu hru, rolu zdanlivo hlboko sociálne založeného človeka, ktorý je "dobrým" sudcom z jeho aspektu. Takýto človek si nikdy neprizná, že je sudcom druhých.

Načo kategorizovať. Treba si priznať, že prví ľudia, ktorých súdime, sú naši rodičia a rodinní príbuzní. Ak sa nám podarí zotrvať 45 minút na hodine predmetu o Európe, prestávku využívame zvyčajne na mobil, cigu, desiatu a nadávanie učiteľa. Funguje to aj na vecku, chodbe a niekomu sa darí gániť aj na hromozvode. Prežívame nejakú vedeckú fantáziu hodnú knižnej publikácii, lebo sme v pubertálnom veku, kedy celkom vážne berieme svet, lenže on sa s nami bezcitne zahráva a my sme schopní a silní porozumieť všetkému a pri tom sypeme zo seba dávky humoru na rozdiel od dospelých. A predsa sa dostávame do konfliktov, prestávame rozumieť svetu a v slabosti, ktorá prichádza podozrivo pričasto, odsudzujeme pomaly aj odpadkový kôš, lebo sa na náš pozerá proste škaredo. Nepýtame sa, prečo vtedy pri nás nik nestojí, tvrdíme, že pri nás nik nestojí a nikdy nebude! Keď prídeme do stavu, keď sa vieme už opýtať, prečo pri nás nik nestojí, lebo sa dozvedáme z vlastných skúseností, že pri nás niekto môže stáť, prechádzame prvým zlyhaním vzťahov všetkého druhu. Azda najdesivejší a vskutku krivý obraz súdiaceho človeka nastáva v takzvanom univerzitnom čase, keď si už vieme dovoliť byť povýšení, poznať a vidieť všetko. Keď dokážeme porovnávať tekvicu so Saturnom a Poprad s Mexikom. Sme veľmi múdri, lebo nemáme guráž a blížime sa k titulom, nasávame inteligenciu, radi poučujeme, intenzívne pomáhame všade, kde netreba a perfektne sa vyhýbame žobráckym rukám a kostičkám od rybiek. V tomto okamihu sa rozhoduje, či človek zostane pri súdení ľudí, alebo sa dobrovoľne vzdá tejto roly a naučí sa pokore. Tá najväčšia skúška príde po univerzitnom veku. Kto sa nepoučí, ten bude súdiť do smrti a bude neznesiteľným hercom. Bude kolektivizovať, komentovať, bude sa prášiť aroganciou. Bude dvíhať palec hore alebo dole, búchať vám pravidelne do chrbta a strihať vám hrebienky. Na staré kolená bude chodievať na krátke turistické prechádzky s hocikým, kto bude ochotný na staré uši počúvať, čo všetko tento človek dokázal, ako zmenil svet, ale najmä prelomil vedecký zákon o nemennosti povahy človeka. Človek, ktorý súdi, sa považuje za zázrak, idealistu a aktivistu bez konkurencie. Človek, ktorý súdi, všade bol a všetko videl. Všetko vie. A preto môže hrať rolu sudcu.

Takto vidím ja, vnímam to na sebe a na iných. Intenzívne uvažujem nad tým, ako som v tejto role dopadla ja a či som sa jej konečne zbavila. Súdiť do istej miery budeme celý náš život, lebo je to prirodzene ľudské. Niektorí sa však nepoučíme, lebo nám chýba svedomie, sebareflexia... cez prizmu vlastných génov nevidíme ľudí, iba objekty, ktoré hodnotíme, tie gény nám dali na to právo. Prsty a jazyk nám pomáhajú. Nech nás Sila sprevádza, všetkých tých, ktorí nestratili tú najzákladnejšiu a najťažšiu súdnosť - k sebe samému.

Čin (=Skúška) kontra Idea.

V živote som mala ako obyčajne žijúci človek veľa filozofií, pravidiel a viery. Raz to bol Boh, inokedy dualizmus, ktorý nahradil pluralizmus a v mladom zápale som hlásala hrozné a tragické odsúdenie brodiť sa všetkými smermi. Návrat k dualizmu otriasol základy rozmýšľania, ale keď som pred troma rokmi konečne našla snahu nájsť poučku, čo je to paradox, priklincovalo ma to paradoxne k nemu a úpenlivo sledujem, ako paradoxy fungujú v skutočnom i v tom našom ľudskom svete. Dnes verím v Lindeho multivesmírnosť, v holandskú zem a nebo ako na obrázku zanechanom vo Wellcome Gallery, príspevok na nástennom fóre. Moja terajšia filozofia. Vždy tu budú aj vzťahy a psychológia ľudí, s ktorou som v neustálom spojení a modeluje moje stavy, myšlienky a neukončené závery.

Keď sa nachádzam niekde pri rozhraní dvoch a viac objektov a javov, som sama, vždy ma napadne jedna a tá istá idea: načo mi je vlastne filozofia. Inokedy vzrušujúca filozofia mi je vzdialená a vyznie ako nešikovný výkon herca na divadelných doskách. Popletie si sled slov a povie "nebyť či byť" a ja sa smejem. Tak sa smejem filozofii, pohŕdam ňou a uškŕňam sa ako zdravé neutríno, kvark alebo hocičo, čo pomenúva čiastočky skutočnejšieho sveta a nie toho ľudského...

Je čas vôbec rozmýšľať, keď treba konať? Keď sa nemám s kým poradiť, keď si nie som schopná ani uvedomiť, čo sa mi to stalo a bez úvah konám, aby som dostala krízu na kolená. Keď som bola dieťa, skúšala som, lebo som sa učila základné úlohy na prežitie. Nevidím rozdiel medzi tým obdobím a terajším, keď som dospelá. Jediné, čo sa zmenilo je, že sa učím, aby som bola skazenejšou osobou alebo naopak, no skúšam sa vyhýbať iba zlomovým situáciám. Keď mi hrozí ťažké stretnutie alebo som v zlej chorobe, keď túžim silne po niečom. V zlome mi je idea na nič. Šťastie, že zlomov je tak málo, aby som zvyšný čas mohla tráviť v ideách a pokojnom živote. V zlome však potrebujem byť v samote, bez idey a konať resp. skúšať, lebo nikdy neviem naisto, aký výsledok z toho vzíde. Akosi podobne funguje evolúcia vesmírov. Z histórie vyplýva, že konanie predchádza idey; neverím, že na počiatku bola idea. Oddeľujem ľudský svet od skutočného sveta podobne ako Kant a jeho stúpenci. Verím, že žiadny počiatok nie je, iba plynulá činnosť, ľudskou mysľou nedosiahnuteľná existencia tejto činnosti a rovnako nemysliteľná pointa nezmyselnosti, to vše je tu všade. Každým dňom, každým okamihom mi život predostiera dôkazy o tejto viere. Babka ma naučila činmi, čo je to láska (čo mi pripomenula láskavá postava babičky v Úšuste od Gončarova) a ideami, kto je Boh, päť rokov som študovala vedu so sklonmi k psychológii a filozofii, venujem sa literatúre, žila som v troch krajinách a osem rokov bojujem s démonom vo svojom tele, ktorého už porážam. Idea jestvuje len v našom ľudskom svete. Po nás tu bude pokračovať Čin vo svojej bezvýznamnej úlohe, lebo nepotrebuje byť pochopeným. My áno.

Potrebujem filozofiu, psychológiu, potrebujem veľa ideí a zmyslov, aby som mala ako zaplniť ten čas, kedy nie som v kríze. Potrebujem nové viery, ale aj istotu, že sa na staré kolená nebudem starať o nejaké kozičky a hydinu, jak mluví moudrost Kelišovej, aneb v rodine nachádzame všetko, čo potrebujeme.