KAPITÁNOVA DCÉRA, A. S. PUŠKIN

Keď človek počuje meno Puškin, okamžite ho spojí s titulom kráľa ruskej poézie. Patrím medzi čitateľov bez vzťahu k nej. Vďaka neistote v čítaní poézie, ktorá sa vyvíjala rokmi strávenými v škole pri duchaplných rozboroch básní, som sa jeho veršom vyhla, čo som neskôr uznala za úplne zbytočný ťah, a prečítala som si radšej jeho prozaické dielo. Spisovateľ v ňom líčil svoj názor na utlačovaný ľud. V druhej polovici 18. storočia sa život nevoľníkov značne zhoršil a vznikalo viac drobných povstaní. Početné hnutia sedliakov Puškin študoval so záujmom, bol odporcom cárizmu, a tak vznikla Kapitánova dcéra, v ktorej sa odohráva povstanie Pugačova (1773-1775; bolo potlačené, povstalcov zajali a potrestali).

Kapitánovu dcéru (inak Máriu Mironovovú) zaraďujú medzi najvýznamnejšie diela ruskej literatúry také osobnosti, ako kritik Belinskij, Dostojevskij, ale aj Gogoľ, ktorý napísal: „V porovnaní s ňou všetky naše romány a poviedky sa zdajú byť sentimentálnymi čmáraninami. Čistota a nevyumelkovanosť dosiahli v nej takého stupňa, že samotná skutočnosť sa pri nej zdá byť umelou a skarikovanou.“

Puškin nielen v tomto príbehu dodržal vlastné slová o tom, čo by mala próza v sebe nosiť: presnosť a stručnosť, aby bola viac prístupná širokej verejnosti. Verím, že aj ľudia, ktorí poéziu nečítajú, nájdu v tej Puškinovej vlastný úžas nad spisovateľovou silou v slove. Kde lepšie citeľne zažiť Puškina, ak nie snáď v tomto epickom príbehu o histórii, ale aj láske. Vzťah Peťu (Peter Griňov) a Maši (Mária Ivanovna) nie je nafúknutý, no výbuchy vášne vychádzajú z básní, ktoré rozžiaria vnútro človeka. Mne sa tieto verše najviac páčili na diele a zhlboka som si vydýchla. Nebolo treba ich hlbšie analyzovať a začala som chápať titul velikána, čo sa dá mne ako literárnemu laikovi ťažko vyjadriť slovami. Môžem iba povedať, že som rátala sekundy, kedy siahnem na Eugena Onegina, jediné dielo, ktoré som si zapamätala zo školských čias pre jeho jasný obsah (človek, ktorý nebol schopný urobiť ani seba ani okolie šťastným).

Príbeh Kapitánova dcéra som takmer celý čas čítala v lese, čo bol sám o sebe jedinečný zážitok. Za stromami sa skrývali povstalci a diviaci, v korunách stromov recitovali vtáčiky Puškinove veršíky a vo vzduchu nado mnou visela pevnosť kapitána Mironova. Nádherné leto s Puškinom.

Stručný obsah diela na Wikipedii: http://sk.wikipedia.org/wiki/Kapit%C3%A1nova_dc%C3%A9ra_%28kniha%29

TARAS BUĽBA, N. V. GOGOĽ

Počas vedecko-pedagogickej práce na katedre sa Gogoľ do hĺbky venoval dejinám Ukrajiny. V historickej novele o zápalistom kozákovi Tarasovi hrá ústrednú rolu vlastenectvo a heroizmus. Bojujú proti poľskému tlaku, ktorý sa chce zmocniť nielen krajiny. Ukrajinci sa snažia o zjednotenie s ruským bratom.

Moje poznámky k tomuto dielu sú diétne. Aj v tých najväčších dielach sa čitateľ stretáva s krutosťou, ktorá neodmysliteľne patrí do života ľudstva. Pre krutosť a mučenie moje nervy visia na šibenici, kríži, stoja v aréne a podobne, najmä keď viem, že autor sa nehrá iba s vlastnou fantáziou. Peklo (Dante), Titus Andronicus (verím, že Shakespeare si viac vymýšľal) alebo Quo Vadis (nezabudnuteľná aréna od Sienkewizca), to sú knihy, čo vo mne zanechali príšerné predstavy, zároveň pochopenie nutnosti vznikania smerov s cieľom duchovného spasenia za hriechy.

A aj napriek surovosti na mňa príbeh pôsobil roztomilo. Možno ešte doznievali vo mne kúzla stríg alebo iná čertovina. Napríklad toto autorove slovné kúzlo o Andrijovi, ktorý zradil vlasteneckú náruživosť svojho otca Tarasa, keď sa zaľúbil do Poľky:

Prekypujúc slastným až nadpozemským šťastím, ľúbal Andrij milované žiadúce ústa, ktoré k nemu prilipli a neváhali opätovať jeho bozky. Devine ústa odpovedali rovnako a v bozku, v ktorom sa ich pery spojili, obaja pocítili to, čo je človeku za celý život súdené pocítiť iba jediný raz.

Kniha je z hľadiska histórie zo života kozákov prínosná, ale čo mravný odkaz? Je výrazný: milujme svoju vlasť. Hyperbolizácia v Tarasovi Buľbovi viditeľne káže stavať lásku k vlastenectvu nad osobnými záujmami, akou je rodina a deti. O takejto mravnej prevahe dnes sotva sníva minimálne Európa, presahuje tiež Schillerove chápanie krásy, v ktorej hrá úlohu súcit a šľachetnosť voči jednotlivcovi. William Tell poznal, aké je miesto jeho rodiny. No zároveň je to chmúrna a krivá vlastnosť nášho sveta, jedni až priveľmi komicky maľujú lásku k svojmu kraju a iní naopak. Heroizmus nikdy nebýval takým pasívnym činiteľom, akým je v dnešných časoch. Hrdinami sa stávame iba v ubiehajúcom vlaku vo vlastných predstavách, keď usíname alebo pri výstupe na vrch hory. Tak, ako sa deti stávajú najostrejšími kritikmi rodičov, tak sa my, Slováci, stávame kritikmi svojej vlasti. Teraz si treba zodpovedať otázku, kto to myslí zámerne a kto iba z rozmaru. Napriek životu v cudzine Gogoľ zostáva srdcom a písmom v ruských končinách, a to je hlavný význam i dôvod vzniku takéhoto príbehu.

Dejinám Ruska sa venoval aj Gogoľov dobrý priateľ, velikán ruskej literatúry, Alexander Puškin v diele Kapitánova dcéra.

Obsah Tarasa Buľbu na stránke Wikipedii: http://sk.wikipedia.org/wiki/Taras_Bu%C4%BEba

VEČERY NA LAZE NEĎALEKO DIKAŇKY, N. V. GOGOĽ

Nedávno sa ma opýtal jeden pán, či aj rozumiem tomu, čo čítam. V hlave mi vybehla na trať spomienka o sluhovi Čičikova, ktorý čítal nie tak, ani onak, ale že by mu oči jednostaj behali, takže by som mohla vyskúšať čítanie sprava doľava a moja odpoveď by bola: „A vy by ste rozumeli, keby ste čítali sprava doľava?!“

Takto som prečítala prvú knihu včelára Paňka, za ktorú sa autor ospravedlňoval čitateľovi. Preskakovanie strán v knihe (na odporúčanie Gogoľa!) je šialenstvom, preto som sa zdĺhavo pretĺkala ukrajinskou kultúrou.

A. Matuška mapuje Gogoľovu tvorbu na tri tematické stanice: Ukrajina, Petrohrad (Nevský Prospekt) a celé Rusko (Mŕtve duše). Gogoľ prišiel do Petrohradu so snom a odchádzal z mesta sklamaný. Večery sú prejavom jeho vrúcnej lásky k domovu a ľuďom, ktorých poznal. Hodnotný súhrn života v autorovej domovine vznikal v období rozkvitnutého romantizmu. Keď písal Večery, žil a učil v Pavlovsku a rodina mu posielala materiál o ľudovom folklóre, ktorý pretváral do povestí. Vystupovali v nich ľud, čerti, strigy, rusalky. Belinskij sa vyjadril o „dokonalom obraze domáceho života ľudu, jeho malých starostí, radostí, malých žiaľov, všetku poéziu jeho života.“

Už vo väčšej knižnej prvotine spisovateľ nezakryl svoj zmysel pre satiru v realite, ktorý však nebránil kritikom vyčítať autorovi používané výrazy, no Alexander Puškin povesti pevne obhajoval.

„Môžete byť istá, že hosť vie, čo si vziať. Ivan Fiodorovič, vezmite si krídelce, toto druhé so zúzikom! Ale čože ste si tak málo vzali? Vezmite si stehience! Ty s misou, čo stojíš s otvorenými ústami? Pros! Kľakni si, loptoš! Naskutku vrav: Ivan Fiodorovič, vezmite si stehience!“

„Ivan Fiodorovič, vezmite si stehience!“ kľačiacky zareval čašník s misou.

(Ivan Fiodorovič Špoňka a jeho tetuška)

Jedna z povestí Strašná pomsta stojí na historických zápiskoch, legendách a piesňach, Gogoľ vyučoval dejepis na Petrohradskej univerzite. Jeho vzťah k histórii sa vyvíja aj v Tarasovi Buľbovi.

Obsah diela som našla v krátkych príspevkoch, tu je jeden český: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/nikolaj-vasiljevic-gogol/vecery-na-vesnici-blizko-dikanky.html

DVOJNÍK, F. M. DOSTOJEVSKIJ

V doslove Dvojníka som sa dočítala o výčitke, ktorá delí Dostojevského od Gogoľa. Už prvé obdobie autorovej tvorby, v tomto prípade aj Dvojník sem patrí, dokazuje spisovateľovu veľkú podporu a súcit k trpiacim ľuďom. To sa podľa niektorých kritikov vyhýbalo Gogoľovi, s čím nesúhlasím. Sociálny záujem oboch autorov rástol do horských výšok a predstavoval základ ich tvorby, ale aby spôsob „trpenia“ s ľudom a jeho chápania sa musel slovami tváriť ako vzorný súcit a nevytvarovať ho napríklad do úsmevu, to teda nie! Ani význam súcitu by sa nemal preceňovať a hrať jeho hru. Je ťažké sa zasmiať na vlastných chybách a vidieť seba samého zosmiešneného. A prečo je to ťažké? Lebo nejde o ponižovanie, cítime nepríjemnú pravdu, ako páni a dámy cítili pravdu, ktorú hral Revízor v divadle, a sťažka pregĺgali tak, aby ich nikto nepočul, lebo sa videli tam, v postavách na javisku. Boris Pasternak hovorí: Gogoľ, Tolstoj a Dostojevskij mysleli na smrť, trápili sa, hľadali zmysel života… (Doktor Živago)

A ani Dostojevskij sa nevyhol humornému zobrazovaniu spoločnosti.

Tragédia Goľadkina nepatrí medzi tie „vychytávky“ mojej knižnice, aj keď autor v námete zostáva sám sebou a venuje sa patologickej psychike človeka. Cez optiku postihnutého čítame vízie a predstavy, postup choroby a neurotické opakovanie mena jeho lekára. V každom prípade keby som si knihu prečítala znovu, zrejme by som tam našla viac významov v rámci sebarealizácie človeka.

Neprekvapuje ma, že v tej dobe, ako som čítala Dvojníka, veľa mi to nedalo. Všetko pre absencie silnejších myšlienok, ktoré sú Zločinom a trestom a Idiotom nabité. Čitateľ máva svoje potreby a mne ich Dvojník nenaplnil. Aj napriek tomu, že po radách Belinského Dostojevskij upravil príbeh a vyhlásil (1877), že po myšlienkovej stránke nestvoril nič lepšieho, ale po formálnej stránke sa jedná o prepad. Vo svojich poznámkach mám napísané, akým pre Dostojevského neobvyklým (nevyzretým) štýlom je napísaný Dvojník a neunikli mi pri hľadaní obsahu na internete podobné pripomienky na roztrieštenosť kompozície. Jednoducho to bola citeľná zmena v čítaní kníh od tohto autora, na druhej strane radosť, lebo „za scénou“ som zase inštinktívne čítala o Dostojevského priazni ku Gogoľovi. Zrejme akoby to videl autor doslovu z istej edície, v ktorej kniha vyšla. Nekompromisne sa púšťal do analýzy povahy Gogoľa a nenechal na pokoji ani jeho cestovnú paličku! Po Mŕtvych dušiach sa mi to zdalo dosť nezmyselným skutkom.

Popudilo ma to čo najskôr prečítať ďalšie Gogoľove dielo Večery na laze neďaleko Dikaňky.

Obsah nájdete na stránke: http://veki.blog.cz/1007/fjodor-michajlovic-dostojevskij-dvojnik