Kedysi neexistoval čas. Neboli zmeny,
neboli príčiny, a ako raz povedal
jeden človek, to, čo nikdy a nikde nie
je, to nikdy ani nezostarne. Čo
bolo aj nebolo pred časom, sa neuchytilo v žiadnej povesti, rozum ani
srdce nezahorelo takou túžbou poznania. Komusi z ľudu sa ale podarilo zachytiť
vznik času na špičku meča. Odrážal sa na nej celý príbeh o našom vesmíre,
ktorý získal čas.
Všetko sa rodilo z hviezd.
Aj drak s drakom na bruchu si poletovali v tmavých kútoch vesmíru, a boli
to draci s veľkou smolou. Úbohí museli ustavične lietať, pretože nemohli
nikdy a nikde zosadnúť. Akoby sa dráčik bruchom prilepil na zrkadlo, takto
si ich môžeme predstaviť. Šupiny sa im ligotali ako hviezdy a krídla svišťali
do kozmického šumu trochu zúfalé tóny. Vyčerpaní draci nenašli iný spôsob
existencie, ale aspoň sa naučili tak lietať, aby sa navzájom toľko neplieskali.
Kométy sa ponúkli, že ich budú chvíľu niesť, prilepia sa na štyri mohutné
krídla, ale vymyslené dostihy skončili skôr, než začali. Takmer roztrhli oboch drakov.
Nikto si vo vesmíre neodpočinul.
Vesmírny uzol drakov bezcieľne
lietal, víril prach, až kým nenarazil na vežu zo studených kameňov. Veža sa
krčila v čudnom uhle pod kameňmi, ktoré si slobodne a lenivo plávali
vesmírom a o nič sa nezaujímali. Ani o vežu
v kŕči. Zato pozorní draci si všimli na veži kruh s čiarou. Ten kruh
bol z ľadu. Je to oko ako naše dračie? uvažovali draci. Či tá ľahostajnosť
kameňov alebo vesmíru nechala zamrznúť pohľad veže?
Z ľútosti draci naraz vypustili
oheň, aby jej pohľad do vesmíru zmäkol. Ľad na kruhu sa roztopil a čiara,
ktorá rozdeľovala kruh na dve polovice, sa odrazu pohla. Veľký, hrdzavý vrzgot
počuli až v najvzdialenejších kútoch. Život vo vesmíre vydal sľubný
povzdych: konečne prišiel. Čiara začala
krúžiť okolo vlastnej osi. Tu zacítili draci, ako ich šteklí na bruchu. Prvé,
čo urobili, obaja šťastní zosadli na
vežu s hodinami. Krídla utíchli a oni sa započúvali len do šumu
vesmíru. Okolité kamene sa pustili do prestavby, dokonca prach sa hemžil akosi
ináč a lesk hviezd, planét i trpaslíkov bol jasnejší.
Lietali draci ešte niekedy? Pravdaže,
no dodnes zostali strážiť čas na veži, lebo na svete jestvujú dve príčiny,
ktoré stoja proti sebe a ktoré raz víťazia, raz prehrávajú: chladná
ľahostajnosť a láskavý súcit. Draci občas nezabudnú ohňom udržať náš
krásny čas, ktorý nám bol daný.
