BIELA GARDA, M. A. BULGAKOV

V krátkosti si dokážem predstaviť svoj vzťah k Bielej garde. Bola to hra s populárnym dominom. Všetky kocky boli vybielené a stáli ako poslušní žiačikovia v materskej škôlke, keď sa chystali na obed. Alebo domino chystajúce sa na spánok. Domino v armáde. Domino je synchronizácia, davová psychóza, prísnosť a zábava v jednom vrecúšku. Biela garda stála pred starožitnou miskou s malým kovovým plotom a čakala na pokyny detskej mysle. Zoradili sa v strede misky a posúvali sa postupne tak, že sa vytvárali dva rady, ako keď sa dešpiralizuje deoxyribonukleová kyselina. Dva rady stáli uprostred a rozhodlo sa, že znovu splynú do jedného radu. Druhý sa zaradil za Prvého z vedľajšej rady a z nej Tretí prešiel za Druhým. Štvrtý z radu, kde stál Druhý, sa postavil za Tretieho a Piaty atď. Spievali si pri tom o fascinujúcom zipse, ktorý sa zatvára.

Biela garda v tejto krátkosti, zvyšok bolo zabudnuté a posledných sto strán nedočítaných.

Biela garda je zároveň posledná kniha v tomto roku, ktorej venujem zopár slov. Zastavím písanie názorov na knihy z ruskej literatúry, ale v novom roku budem pokračovať a pravidelne prispievať. Viem, že ak som podnietila jediného človeka na čítanie hociktorého príbehu, malo to osoh pre verejnosť. Usilovala som sa ten vlastný osoh priblížiť s verejnosťou, ale pri niektorých knihách to bolo zložité, napríklad Mŕtve duše, Idiot, Nevský prospekt alebo Majster a Margaréta sú príbehy s vyšším významom a články nenesú ani štvrtinu toho, čo by som rada o nich vyslovila. Písala som za účelom pripomenúť si, čo mi knihy dali a čo by som o nich povedala, ak by som daného autora stretla (čo mám v pláne, ak dozriem na vycibrenejší jazykový štýl a získam ešte viac skúseností). Preto som dbanlivo pristupovala ku každej knižke aj vtedy, ak som si z nej neodniesla takmer nič, napríklad dnešná Biela garda. V zápiskoch mám napísané toto: sem-tam sa zjavil „bulgakovizmus“, humor... Ináč mám vybielenú pamäť a tak vyznie tento príspevok: v úvode je improvizácia, spomienka na gardu, ktorú som si robila v detstve z ktovieakých hračiek, pán Bulgakov.

Mávam s bielou zástavou a teším sa, keď sa vrátim k ďalšej knihe s prekrásnym a nezabudnuteľným príbehom od Gončarova, k Úšustu a podelím sa o svoje dojmy z hlavných postáv, ktoré sa mi zaryli hlboko do srdca.

TRÝZEŇ MILOSTI, A. S. PUŠKIN

Pred rokmi na prelome novembra a decembra som sa pustila do poézie, ktorá vyvrcholila týmto dielom a bola to naozaj veľkolepá dočasná rozlúčka s veršami. December, sneh, čaj a Puškin je literárne labužníctvo.

A k výši toužebné se vzpíná

A marnosti se odříká

Za zvukú harfy serafína

Žasnoucí srdce básníka.

1830

Hrubá kniha v českom vydaní ma strhla so sebou viac než divoká rieka. Nebolo treba kričať o pomoc, pri čítaní Proroka vo mne vyšumeli všetky predsudky o poézii. Mám na mysli tej skutočnej, ktorú definuje Fridrich Schiller. Tá, ktorá sa aj podľa doslovu v knihe, otvorenosťou blíži k priateľovi, žene, čitateľovi, svetu. Zrelý Puškin očakáva kontakt. Vynikajúci doslov napísal Miloslav Jehlička, v ňom hutným štýlom predostiera spisovateľov život a vyjasňuje pravdu: Puškin utrpel v stretnutí s režimom, ale zvíťazil ako básnik.

Zdá sa byť toto prehnaným? Prečo je Puškin básnikom Ruska? Teatrálne, patetické... Lenže ako Schiller opisuje krásu patetickosti, to všetko dokonale sedí na Puškinov profil a po prečítaní Trýzni milosti vám nebudú chýbať autorove básne, ale sám autor! Rozmanitosť vo výbere a spomínaný blízky kontakt spôsobí, že si Puškina zamilujete, a to nepíšem ja, to píše ľudstvo kedysi a dnes, ktoré ho milovalo a miluje. A vie prečo. Puškinove básne v Trýzni milosti sa prijímajú srdcom!, rozum slúži iba na pochopenie.

Pred záverom mám potrebu upriamiť pozornosť na názor trinásťročnej dievčiny, aký je podľa nej „dobrý spisovateľ“. „Musí písať tak, aby boli slová plné emócií, ktoré urobia knihu záživnou.“ Nemyslím, že sa niekedy svet literatúry vráti do dôb, kedy sa krása vnímala inak ako dnes. Obávam sa, že vzniká veľmi málo diel, ktoré by sa dotkli našich sŕdc v tom najlepšom svetle, a ak aj áno, ťažko sa vyhrabú spod rozmnožených kníh, z ktorých mnohé majú manipulačné ciele. A ak si prečítam knihu od dobrého autora, obyčajne je smutná  ako Pokánie alebo zlostná ako Pražský cintorín. Preto nikdy neľutujem chvíľu, ako tú podobnej „puškinovskému decembru“.

Právo na záver tohto článku má Prorok:

Pouští, kde číhá záhuba,

zlou žízní ducha byl jsem vláčen.

Šestikřídlého cheruba

uzřel jsem náhle vprostřed mračen.

Své prsty nehmotné jak sen

na moje víčka vložil zlehka

a nenadále prozřel jsem

jak orel, jenž se světla leká.

Své prsty k mému sluchu vztáh

a plno zvukú znělo v tmách,

let andělú jsem slyšel v tichu,

hrom, který začal nebem třást,

klíčení semen v nitru brázd

i pohyb mořských živočichú.

Pak dotkl se úst hříšných mých

a žvavý jazyk vyrval z nich

a ucítil jsem, jak mi vkládá

do jizvy ještě pálící

svou zkrvavenou pravicí

moudrost a obezřetnost hada.

A potom meč mi v prsa vklál,

vzal moje srdce do své dlaně

a do hluboké rány dal

řeřavý, žhoucí uhel na ně.

Ležel jsem mrtvě, bez dechu,

až búh mi seslal útěchu

řka: „Vstaň, proroku! Ze tmy vyjdi,

splň vúli mou a po vše dny

zapaluj vúkol srdce lidí

svým slovem jako pochodní!“

1826

ANNA SNEGINOVÁ. PERZSKÉ MOTÍVY, S. JESENIN

Kým Luna z jantaru vzbĺkla vo veršoch, Anna zostala v hluchej Perzii... Niekedy čitateľ pozná ten pocit, keď si nadáva, lebo odložil knihu, ktorú ako Tatár čítal roztatárene celé týždne a nič z nej nemal. Letmo som si prešla tieto cykly znovu, ale aj dnes mi prídu Jeseninove motívy a Šagané vhodné pre hlbších poetov.

Šagané, ty moja Šagané!

Sever ma porodil, na lone vážil.

Budem ti rozprávať o spiacej raži.

O raži v mesačnom závane.

Šagané, ty moja Šagané!

Milan Rúfus, ktorý preložil obe zbierky vyobrazil v doslove cykly ako Jeseninove tzv. babie leto, zádumčivo pokojné a virtuózne vo forme. Pre ten pokoj som na hraniciach schopností porozumieť básňam porozumela aspoň tomu, že čas berie, aj keď nedávaš (Anna Sneginová).

Rovnako si našlo vzájomné porozumenie aj životná udalosť, za ktorou stojí rozhodovanie a geografia vo filozofickej virtuozite.

Odcestovali pred večerom.

Neradno hádať – tam či tam.

Z roviny môžeš každým smerom.

A svoj si nájde každý sám.

(Anna Sneginová, S. Jesenin)

Svet si zo mňa vystrelil a označil ma za botanika, i keď môj um tvrdí niečo o vedomostiach s vlastnosťami perlivej minerálky, ktorá prišla po čase o svoje perličky tak, ako sa vraví v predchádzajúcom výroku o čase. Adekvátnejšie (aké literárne vulgárne slovo!) je spomenúť vzťah k prírode, nad ktorým sa človek rozplýva a ktorý Jesenina a mňa nadchýna v jeho veršoch. Sú naozaj nádherné...

... ticho bežia ruže v šír a diaľ... (Perzské motívy)

... a veď bozk – to predsa nie je meno, mŕtve ako písmo na bustách. Ako ruža rozvoniava zemou, lupienky nám sype na ústa... (Perzské motívy)

V zbierkach nechýba autorova milovaná belasá farba v závere Perzských motívov, čo je pekná rozlúčka s charizmatickým ruským básnikom.

Poznámka pre náročných na preklady poézie: Anna Sneginová bola preložená do slovenčiny aj častou prekladateľkou ruských autorov Zorou Jesenskou (1970).

Nepochopenie

Silné už pre fľakatého koňa,
keď nádor v duši zhubnie,
mŕtvou oblohou zaváňa.
Ďakuje za nepochopenie.

BIELE NOCI, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Na útly príbeh som zabudla, keď som si začala viesť literárny denník a viem, že som ho čítala oveľa skôr než predošlé publikácie. Po obsahu knižky som sa musela obzrieť na internete, hoci som matne vedela o stretnutiach pána s dievčaťom, ktoré bolo „vodítkom“ pripútané k starej žene. Tá ju nechcela púšťať von, tento vodiaci pás sa mi zaryl do hlavy. Čudesné zvyky a praktiky za rodinnými stenami, pre ktoré by bolo hoden sa zahanbiť.

V porovnaní s Asiou (lebo práve Asia mi príde podobným autorovým zámerom) Biele noci držia v napätí až do konca. Novela sa odohráva v Petrohrade a Nasťa rozmýšľa, ako oklamať svoju príbuznú, aby sa dostala z vodítka a mohla sa stretnúť s osamelým mužom rojčivých predstáv. Dočítala som sa správne, že novela je najlyrickejší romantický príbeh od Dostojevského. Znovu tu vystupuje človek, nad ktorým vládne cynická samota. Iný príbeh varuje človeka, aby sa neodklonil od spoločnosti. Ak nie na krátku chvíľu, tak nikdy. Na Dostojevského tvorbe je jedinečné aj to, ako sa cez postavy prihovára k ľudskej samote a ako s ňou v dielach reálne žije... Svojsky tvorivým písmom.

Samota v dielach Dostojevského by bol aj blog resp. sľubná esej, keby som v sebe našla toľko trpezlivosti a mala všetky potrebné knihy poruke. Biele noci sú tak dávno prečítaná knižka a zostal po nich vlažný pocit, avšak pripomenuli mi do budúcna dôležitý znak Dostojevského tvorby.

Obsah nájdete (pozor, aj s prezradím konca) na tejto stránke: http://dostojevskij.sk/biele-noci/