Vysoké Tatry

Stejně jako jsou kosti, maso, vnitřnosti a cévy skryty pod kůží, jež činí pohled na člověka snesitelným, tak se rozrušení a vášně ukrývají do marnivosti; ta je kůží duše.

Nietzsche

Keď som vlani vyšla na Rysy, najvyššie dostupný štít pre pešiakov, viackrát som tvrdila, že do Tatier ma už nik nedostane. Hneď ďalší deň som cestovala na Oravu a nechcelo sa mi veriť, že som pred pár hodinami stepovala na tatranskom leporele. Koleno mi pripomínalo možno najnáročnejšiu túru, hoci nedobre spomínam aj na rožňavské betónové cesty.

Nakoniec som to len a len ja, kto ma dostal späť na štíty a vedľajšiu vďaku si zasluhuje impozantná kombinácia filozofickej rétoriky s myslením človeka v zlatom veku.

Motivácia je dôležitá a tá tkvie u človeka, v ktorom chcenie prevyšuje základné potreby, v márnivosti. Nietzsche zapečaťuje veľa tvrdení svojim výrokom o cnosti, čo v nás drieme a vodí nás za nos. Iste niečo podobného cítil známy kňaz Maroš Kuffa po nehode v Tatrách. Aj keď sa poniektorí tvárime, že žijeme v chudobe, nie je to tak a až na bezmajetných ľudí bez strechy a stravy si nažívame dobre, máme splneného viac, než je treba, a aktuálne trendy nás poháňajú mať stále viac a viac.

Každý si utráca po svojom. Poslednú dobu kvôli mojej práci ma stopercentne znechutila márnivosť v čačkách mladej duše, dívam sa na fotky dobre oblečených, ošperkovaných ľudí a chce sa mi vracať nad nimi aj nad sebou. K čomu to vedie, je nám mnohým jasné, sme múdri, krásni, a predsa sa nerestiam venujeme. Tú nešťastnú poslednú dobu mi práca vizuálne a prakticky ukazuje cieľ, kam ten konzum raz dospeje a vidím dopad vlastníckeho života v zlatom veku. Zbytočnosť hmotnej márnivosti ponúka krátkodobú spokojnosť a to ma vie vnútorne riadne znepokojiť. Šťastie, že nepochádzam z generácie Eugena Onegina. Keď už sme vychovávaní k prirodzenej márnivosti, roky sa pýtam, ako ju čo najvhodnejšie spracovať, či kam ju usmerniť. No a Vysoké Tatry sú ďalším dôkazom môjho obľúbeného kréda: najradšej investujem do cestovania. Ak sa dožijem staroby, nespomeniem si na baleríny za tri eurá značky banel fanel, mobil, ktorý je taký schopný, že si za vás aj odpľuje, ale na skaly pod Kriváňom, relax pri Hincovom plese alebo na prelet ponad Kôprovský štít. Takto sa márnivosť spracuje aspoň do trvalejších spomienok a to mi dáva aký taký pokoj v duši.

Takže tentoraz som vsadila na tatranský záver leta. Kôprovský štít som vybrala, aby som nemala hneď na začiatku problém s hľadaním trasy. Pred Predným Soliskom bol problém nájsť „nebeský blesk“. Keď zhrniem skromný počet výletov, Kôprovský štít považujem za najkrajší výlet, trasa, ľudia, oddych, všetky okolnosti hovoria za najväčšie nadšenie. Mala som neraz slzy na krajíčku, možno aj preto, že som prvý raz ochutnala terapeutický účinok Vysokých Tatier. Rysy a Kriváň bola štvanica, kým Predné Solisko skôr jednoduchý výlet, z ktorého ešte Česi bežkali dole na objednaný wellnes tesne po dvanástej. Nejaká rodina stíhala trhať chránenú kvetenu, do Tatier sa nechodí škriepiť, ani náhodou, no dakedy sa musí človek premáhať v šoku, a ako bývalému botanikovi mi prišiel pohľad na venček z tatranských kvietkov a na batoh plný zvončekov za ťažší než dvesto prasníc v aréne.

Úplne super je, že na márnivosť človek ani nepomyslí. Recykluje sa na krásny prílet orlov na Kôprovský štít, z Poľska, Čiech, Bratislavy, Maďarska... vymieňajú si správy, napríklad, že Kriváň je väčšia pohoda než Rysy, a potom vrtko odletia svojím smerom... Takú duchovnú eleganciu som zažila iba na Ďumbieri.

Alebo sa márnivosť dokonale premení na boj o život (a potom, že prečo ma irituje polemizovanie nad farbou závesov, vzorom šiat, presolenou polievkou a pod.). Niežeby som bola hľadačom extrémnych situácií, no sem-tam sa mi podarí trafiť do čiernej diery a ledva z nej vytiahnem pozostatky mojich anti častíc... Kriváň pekelne pokrivil moje ambície a neraz som si myslela, že už-už sa končí... Pod vplyvom strachu som si opakovala: „Nepozerám sa, nepozerám sa, nepozerám sa...“ Oči som však otvorené musela mať, inak by som so sebou zniesla do žľabu trebárs sotva desaťročné decko aj s jeho šibnutou matkou. Rodičia – zanietení turisti berúci batoľatá do vysokých nadmorských výšok, nehnevajte sa, ale vy ste homo shitheads. I ja som si pomyslela pri krivánskom kríži, že sto razy vyjdem na Rysy, ale sem nikdy viac. Ani som si neodgrgla, dokým som nezišla aspoň po prvé označené rázcestie. Nebeské blesky odchádzali nevedno kam, každý si šiel svojou cestou, niekto si to strihal viac samovražednou roklinou a ochotne sa blížil k zlyhaniu ľudského faktora. Pre bezohľadných kreténov, čo dupú a stiahnu so sebou kamennú lavínu, som našťastie vyviazla len s dvojdňovým fľakom na priehlavku. Aj také sa stáva. Kriváň mi však dožičil konečne to, čo som furt ospevovala: mliečny expres prešiel cez trasu a napila som sa z oblakov! Z toho som kašľala ešte vo vlaku a tak nabudúce už nebudem toľko piť. Navyše, ako som vravela, že šlo o boj o život, vtedy sa ľudia zbližujú, naozaj som tam spoznala Janku zo Zlína, Kiku a jej tatka z Bratislavy. K tomu párik veselých fotografistov. Kriváň bola adrenalínová bomba a Predné Solisko nesmierne pokojný výlet, hoci pre deti celkom náročný, rodičia sa už s nimi nemohli baviť v angličtine ako cestou na Popradské pleso. Jediným adrenalínom bol telefonát od kamaráta, ktorý práve vychádzal na Východnú Vysokú. Bolo to nezabudnuteľné, videla som ho z Chaty pod Soliskom a on mieril na Sliezsky dom. Paráda, ako keď som v sedem a pol miliónovom Londýne stretla spolužiačku v parku. Kto by v takýchto okamihoch myslel na márnivosť, keď je dávno prekonaná a vodopád Skok ju už zaplavil?

Fantázia, vravím si, a ľudia okolo sa usmejú. Našťastie, už nemám perník na zuboch. Dívam sa na tatranský fenomén očami mnohých, zdieľam s nimi všetko, nepotrebujem mať nijaké blízke oči, aby som sa dívala na krásu. Veď mám dosť ľudí na okolí, všetci tí ľudia mi pomôžu! Celý tatranský svet mi patrí, je to moja predstava! A ja už dobre poznám, že keď sa človek sám od seba skutočne skrze svoju povahu pokúša vracať do prírody, je to dobromyseľný človek. Presne tak to funguje, ľudia sú milí a rovnako sa nadchnú. Super! Aspoň vo Vysokých Tatrách si ešte trochu užijeme v dokonalej ilúzii, kde sme pánmi času a priestoru.

Na Kôprovskom štíte:

„Ty si tu sama?“

„Ta ne?“

„Fíha.“

„Ale bola som už na Rysoch, poznám kus trasy. Vedela som, do čoho idem.“

„Čo? Teraz si bola na Rysoch?“

Necítim sa byť väčším bláznom, než tí, čo chodia po nevyznačených terénoch alebo na opustené miesta. Myslím, že keby som bola na Kriváni s niekým, prepuknem v plač, zlostím sa, lebo by ma mal kto počúvať, takto som však bola odkázaná na seba a musela som sa na seba spoľahnúť. To je dobre, veľmi dobre, presne o tom je život! Spoločnosť je gro a úplne najúžasnejšie je byť s človekom, s ktorým sa veľa nasmejete, nie je náročným detailistom, zo skúseností dokáže rozhodnúť dobre a povzbudí ísť ďalej. Úplne najdôležitejšie je, že v ňom žije predpoklad dobrodružného ducha, čo poháňa, napokon sama som prehovárala kamaráta, aby sme vyšli až na Rysy.

Momentálne ma čaká Slavkovský štít, trasu viacerí odobrili, navyše teraz pôjdem s niekým. Možno si pridám ako bonus niečo namiesto Východnej, ktorá je údajne ťažšia než Kriváň. Tatranská túrapia pokračuje, no do konca septembra sa brány zavrú pre počasie. Ak to však bude pokračovať takto, hádam si túto záľubu, formovanie márnivosti do znesiteľných zážitkov, prenesiem do ďalšieho roka a opäť si prečistím pľúca, srdce, mozog i dušu. Od rozmarov a vášní, pán Nietzsche. Stretnem úžasných ľudí z rôznych končín, ktorí so mnou budú zdieľať tatranskú panorámu.

Venujem všetkým ľuďom, ktorí prežili niečo podobné

Mesto XXI (10)

Klamanie seba samého je v nás zakorenené oveľa silnejšie ako klamanie iného človeka.

Vždy som si myslel, že najväčším šťastím je, keď človek vie, prečo je nešťastný.

Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Zberateľ kačičiek Cortéz deflačne potláča sny o hromade kačiek a káčerov, kým zberateľ sifónov Huxley inflačne prekladá svoje sny do reality a jeho dom postupne zaplňujú sifóny mnohých kvalít.

„Veríte náhode alebo osudu?“ položil mi otázku Július.

„Tá otázka akoby znamenala, že vyberavý vešiak udrží na sebe kabát náhody alebo trenčkot osudu.“

Júliusove oči sa rozšírili. Pomaly a potichu zašepkal: „Prenasleduje vás pocit, že ste vešiak? Va bene, pýtal som sa preto, lebo som sa raz viezol do Milána falošným vlakom a vyhol sa pokute. Za päť mesiacov cestovania sa sprievodca neukázal iba dvakrát. Cestou do Milána a vtedy, keď som sa vracal domov, nestihol som si označiť lístok. Zaveste takéto historky s dobrým koncom chronickým fatalistom na nos a stanú sa šťastnými vešiakmi.“

V posledných dňoch Július strávil čas na internátnom kontinente s dobromyseľnými Číňanmi, pripíjali si pescou na rozlúčku a hodovali paličkami na arašidoch či zemiakových lupienkoch. „Viedli sme debaty o búrlivých porastoch opuncií pri Ríme, o opunciách v Cassine, o opunciách pri krokodílovi z kameňa. Pri odchode som bol prekvapený, že pred letiskom v Pise stojí veľká socha holuba. Čokoľvek by človek čakal, sochu opuncie, slúchadiel, odlakovača, ale toto? Nebolo holubov dosť v Miláne, aby sa človek utopil v ich výlučkoch?“

Žiaľ, nenašiel som nijakú informáciu, ktorá by potvrdzovala všeobecné uctievanie holubov v Taliansku. Po uzavretí zážitkov som zisťoval, prečo na Júliusa neúčinkovala šálka s tekutinou bez entropie, čo som po krátkej chvíli oľutoval.

Július kašľal (pre alergiu na škoricu, pozn. autora) a obzeral si ma poľutovaniahodne. („Ak je to pre vás záhada, zavolajte si Sherlocka Holmesa z Baker Street.“)

Šálka s tekutinou bez entropie sa používa pri bežných cvičeniach počas raňajok, obeda a olovrantu (vo večerných hodinách je rizikové vystavovať mozgovú činnosť takejto skúške). Pán Huxley po uštipačnej poznámke vysvetlil, že sny prispievajú k takzvanej myšlienkovej entropie mozgu. Prístupné informácie nájdete v slovníku senológov. Július odborne mával rukami, keď porovnával fungovanie vlastných mozgových buniek s bunkami občanov. Pustil sa do vedeckého monológu ako Američan bez hanby v dokumentárnej epizóde: „Znásilňujete vaše mozgy, vymývate ich bezsennou špongiou a kopete do prírody, William. Nikdy som sa na niečo také nedal a hlavu mám v poriadku, takže som vyrovnaný blázon, kým vy ste exponenciálne rastúci blázni... V mozgu sa hromadia obrazy, ktoré cvikmi gumujete, znižujete entropiu a táto snaha vás privádza do stupňujúcej nepríčetnosti. Nepokoj vyvoláva fakt, že vám niečo chýba a to sa volá skrutka navyše, ktorá odopína integrované dráhy myslenia, čo v konečnom dôsledku vedie k slobode myslenia. Nadhľad, fantazírovanie, bláznenie, protirečenia, alebo praktickejšie povedané roztok bez entropie, perpetuum sifone,  lietajúci kozáci, spiatočné hodiny, roztopašné kúsky rozbíjajúceho sa diamantu, musíte sa schovať aj pred hmyzom, aby ste si mohli použitý cestovný lístok roztrhať a sypať zdrapy na zem. Sledovať, ako vietor sa nezbedne hrá s papierikmi...“

Stúpla vo mne horúčka. Július Huxley poznal najtajnejší a najšialenejší sen človeka 22. storočia. Vedel, že v každom z nás sa ukrýva maličký králik Bunny. Hladný a hľadajúci mrkvy.

„Hnevá vás, že neviete dosiahnuť, čo vám tekutina káže, a márne sa snažíte mať v hlave to, čo tekutina už má: život bez hromadenia snov. V tej šálke ako keby ste videli vaše topiace sa vedomie do nekonečnej tmy, váš omyl, o ktorý paradoxne bojujete a chcete v ňom žiť naďalej. Omyl vám robí zle, cítite, že ste podráždený, ale neviete sa brániť, ani keď je vás viac proti vláde. To je tragikomédia. Nie je tragikomické usilovať sa o život v omyle a ešte si byť toho vedomý? Žiť v zákonoch, ktoré stoja proti prírodným zákonom? Či nie je tragikomické byť márnivým a vedieť o tom? Máme však na výber, keď sme si už nasadili koruny?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

Mesto XXI (9)

Príroda je sprostá dora, osud – kura-harabura a život pletka!

Hrdina našich čias, M. J. Lermontov

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ten spomína na posledné zážitky z pobytu v Taliansku, ktoré sa odohrali v 21. storočí v Inflačnom vesmíre.

„Veľa času som trávil s burinami v podzemí a zapisoval ich účinky, ideálny život pesca e pizza skončil. Pred skúškou som mal rešpekt, nepopieram, že radšej by som kreslil trasu mušky z Florencie, písal svadobné blahoželanie, alebo by som sa denníku pochválil tričkom s aktuálnym poslaním playboy a zaťažil ho rozpočtami, či futbalovými výsledkami. Od nervozity som sa smial dvojnásobne často. Prehnal som to, keď profesor po prednáške vykreslil vtip z vlastného života a ja som bol v cudzom jazyku hluchý. Usmieval sa veselo a zo slušnosti som nepríčetne vycieral zuby. Profesor považoval za nevyhnutné overiť si, či som rozumel jeho slovám. Zastihol ma nepripraveného a cez polo zavreté oči a mávnuc rukou som pravdivo vyriekol: v nijakom prípade vám nerozumiem.“

„Uf, čo sa stalo potom?“ opýtal som sa a nabral si ďalšiu lyžicu rybieho pudingu.

„Odmlčali sme sa obaja.“

„A... ha? Kuc! Kuc!“ začal som sa dusiť.

„Opýtal sa perche ridi.“

„A čo ste povedali?“ Zacmukal som vyberajúc kostičku z predných zubov.

„Čo som mal? Vari je také jednoduché hovoriť v inej reči o vašom susedovi – moderátorovi rádia? Odvetil som mu, že neviem. V takých prípadoch je najlepšie dohrať úlohu hlupáka.“

Avšak najhorší deň v Taliansku Júliusa počkal do tretieho mesiaca. V období, keď mal lekcie o neslušných slovách a chodieval na výlety, učiteľ ho srdečne zval do terénu. Július neúmyselne spôsobil poškodenie osobného majetku v hodnote bližšie neidentifikovateľnej, zároveň spôsobil aj ublíženie na zdraví osobnom i cudzom. Napriek tomu, Július stále miloval kung pao a Číňania milovali jeho bonbóny. „Chodievali do tých istých obchodoch, kde som kupoval bonbóny, no predsa sa vždy zdvorilo opýtali, odkiaľ ich dovážam.“ Jeho priatelia sa zomkli k múru, kŕmili ho a požičiavali mu iba veci, preto sa vyberal na betónovú prechádzku sám. „Narazil som na biele dodávky, sedeli v nich ľudia v plášťoch a s okrúhlymi okuliarmi. Držali injekčné striekačky a utierku, na ktorej driemal uspávací prípravok. Cítil som sa ako bezbranný utečenec, lebo sliedili po utečencoch na betónových prechádzkach.“

Podľa Júliusových slov sa vraj títo utečenci prebúdzajú na vŕškoch a bez obličky. Z dodávky vybehol malý a čierny pes, ktorý nemal okuliare, lenže... „V tých časoch nielen moskovské psiská dokázali žiť účelne podľa vzoru človeka! Prenasledoval ma... Zabočil som ku kláštoru, neoklamal som ho, ponáhľal sa za mnou... Nakoniec som zistil, že sa chcel pomodliť a nemal ho kto odprevadiť k ikone. Cestou späť sa vrátil pod dodávku.“

Július hľadal nové inšpirácie na viacdňovom výlete v chránenej zalesnenej oblasti. „Psychicky to bol výlet ako liečebný pobyt, pri strate orientácii v lesoch sme sa hľadali a pracovali v jednote a láske. Objímal som stromy, čo vyviedlo z miery pár Talianov. Profesor sa opýtal, prečo to robím. Vysvetlil som mu, že v mojej krajine bežne ľudia majú stromovú úchylku. Sebaistý smiech ma načisto odzbrojil a nemal som šancu zaútočiť perche ridi ako on predtým...“

Július si uvedomil, že rebel spiaci v mysliacej bytosti podlieha vo virtualite naliehavej potrebe dokázať viac. „Webový portál pre teenagerov sa vo vývoji posunulo k zaužívaniu vulgarizmov a k vzniku hybridizačných a skratkových metód. Na lesných cestách som si všimol populáciu rozpučených chrobákov a vŕtali mi v hlave. Títo drobní a čierni hlupáci nedokázali urýchliť evolúciu a vyhnúť sa lesným cestám. Zamerať pozornosť teenagerov na etologickú otázku v evolučnom vývoji chrobákov špecifikovaného rodu nevyvíjalo taký ekonomický a morálny nátlak ako čítanie o odvekom boji medzi mužmi a ženami. No nemal som času rozviť svoju ideu. Sociálne pracovitá komunita škrabala mňa a mojich kolegov, keď sme mali vo svojom meracom kvadrante obrovské mravenisko. Vyvýšenina nemusí prenášať svoj úspech a šťastie automaticky na okolie.“

Na výlete Taliani radi cukrovali paradajky, kukuricu a hrášok. „Určite pocukrili všetky cesty do Ríma, to je odpoveď. Keď nám zlyhalo jedno pulmino a mrzli sme na úpätí, šli sme na la cena do reštaurácie. Dali nám víno a podbradníky. Priniesli hranolčeky. Po nich nasledovali korpusy z pizze. Podali nám tácky s bochníkmi. Kto chcel, požiadal o chlieb. Najedol som sa do popuku a vtedy čašníci víťazoslávne priniesli originálne pizze. So slzami som pozrel na svoju salámovú. Všetci sa bavili, hulákali, rinčali s pohármi a uprostred dolce vita patrónsky ležala bandaska s vínom, pripomínajúca telnatú ženu s malým mozgom. Oproti mne sedela Talianka, ktorá po mne šla a každý deň sa usilovala nadviazať so mnou rozhovor. Prvý deň sme sa neskoro v noci bavili o batmanovi. Druhý deň o tom, ako bila chlapcov, keď bola malá. Na tretí deň, keď sekala mäso, opýtala sa ma do you like eat meat?, čo som v náhlosti a pomätenosti preložil ako do you like eat me?. Spanikáril som, bola rýchla a preto zo mňa urobila vegetariána. Odvtedy mi hlavná kuchárka nosievala žihľavový čaj, sladkú kukuricu, hrášok, mrkvu... Posledný deň sme sa vybrali na lesnú výpravu s horalom bez rukávov. Vo vetre kričal s entuziazmom, ktorý mi vmietol do hlavy únavu. Prišiel som k miestu, ktoré zdržalo Talianov a opýtal som sa zamilovanej Talianky, čo za rozruch sa tu robí. Odpovedala mi this is wolf’s shit. Nešťastný som zvolal why I am shit? Dáte si do toho pudingu údené šupiny?“

Požiadal som o škoricu.

„Vracali sme sa rozgajdaní džípmi. Na rozlúčku sme si zaburácali v kuchyni náradím. Vzišla z toho krásna hudba, nebola to baila morena¹ a necítil som sa ako v Ríme, ale bola to hudba živočíšna, hudba inštinktov a cítil som sa pri nej ako v talianskej kuchyni. Domov som priniesol čiernych pasažierov. Vďaka tomu som o kliešťoch napísal morálnu kázeň na webovom portáli. (Kliešť – pôvodca vládnych špendlíkov, s tým rozdielom, že kliešť ste mohli v akomkoľvek smere vykrútiť von z kože bez trvalého poškodenia zdravia, pozn. redakcie).

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, baila morena = názov piesne od španielskeho speváka Julia Iglesiasa