Príroda je sprostá dora, osud –
kura-harabura a život pletka!
Hrdina
našich čias, M. J. Lermontov
Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William
Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní
patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ten spomína na posledné
zážitky z pobytu v Taliansku, ktoré sa odohrali v 21. storočí
v Inflačnom vesmíre.
„Veľa času som trávil s burinami v podzemí a zapisoval ich
účinky, ideálny život pesca e pizza skončil.
Pred skúškou som mal rešpekt, nepopieram, že radšej by som kreslil trasu mušky
z Florencie, písal svadobné blahoželanie, alebo by som sa denníku
pochválil tričkom s aktuálnym poslaním playboy
a zaťažil ho rozpočtami, či futbalovými výsledkami. Od nervozity som sa
smial dvojnásobne často. Prehnal som to, keď profesor po prednáške vykreslil
vtip z vlastného života a ja som bol v cudzom jazyku hluchý. Usmieval
sa veselo a zo slušnosti som nepríčetne vycieral zuby. Profesor považoval za
nevyhnutné overiť si, či som rozumel jeho slovám. Zastihol ma nepripraveného
a cez polo zavreté oči a mávnuc rukou som pravdivo vyriekol:
v nijakom prípade vám nerozumiem.“
„Uf, čo sa stalo potom?“ opýtal som sa a nabral si ďalšiu lyžicu
rybieho pudingu.
„Odmlčali sme sa obaja.“
„A... ha? Kuc! Kuc!“ začal som sa dusiť.
„Opýtal sa perche ridi.“
„A čo ste povedali?“ Zacmukal som vyberajúc kostičku z predných
zubov.
„Čo som mal? Vari je také jednoduché hovoriť v inej reči o vašom susedovi
– moderátorovi rádia? Odvetil som mu, že neviem.
V takých prípadoch je najlepšie dohrať úlohu hlupáka.“
Avšak najhorší deň v Taliansku Júliusa počkal do tretieho mesiaca.
V období, keď mal lekcie o neslušných slovách a chodieval na
výlety, učiteľ ho srdečne zval do terénu. Július neúmyselne spôsobil poškodenie
osobného majetku v hodnote bližšie neidentifikovateľnej, zároveň spôsobil
aj ublíženie na zdraví osobnom i cudzom. Napriek tomu, Július stále
miloval kung pao a Číňania milovali jeho bonbóny. „Chodievali do tých istých
obchodoch, kde som kupoval bonbóny, no predsa sa vždy zdvorilo opýtali, odkiaľ
ich dovážam.“ Jeho priatelia sa zomkli k múru, kŕmili ho a požičiavali mu
iba veci, preto sa vyberal na betónovú prechádzku sám. „Narazil som na biele
dodávky, sedeli v nich ľudia v plášťoch a s okrúhlymi
okuliarmi. Držali injekčné striekačky a utierku, na ktorej driemal uspávací
prípravok. Cítil som sa ako bezbranný utečenec, lebo sliedili po utečencoch na
betónových prechádzkach.“
Podľa Júliusových slov sa vraj títo utečenci prebúdzajú na vŕškoch
a bez obličky. Z dodávky vybehol malý a čierny pes, ktorý nemal
okuliare, lenže... „V tých časoch nielen moskovské psiská dokázali žiť účelne
podľa vzoru človeka! Prenasledoval ma... Zabočil som ku kláštoru, neoklamal som
ho, ponáhľal sa za mnou... Nakoniec som zistil, že sa chcel pomodliť
a nemal ho kto odprevadiť k ikone. Cestou späť sa vrátil pod dodávku.“
Július hľadal nové inšpirácie na viacdňovom výlete v chránenej
zalesnenej oblasti. „Psychicky to bol výlet ako liečebný pobyt, pri strate
orientácii v lesoch sme sa hľadali a pracovali v jednote
a láske. Objímal som stromy, čo vyviedlo z miery pár Talianov.
Profesor sa opýtal, prečo to robím. Vysvetlil som mu, že v mojej krajine bežne
ľudia majú stromovú úchylku. Sebaistý smiech ma načisto odzbrojil a nemal som šancu
zaútočiť perche ridi ako on
predtým...“
Július si uvedomil, že rebel spiaci v mysliacej bytosti podlieha vo
virtualite naliehavej potrebe dokázať viac. „Webový portál pre teenagerov sa vo
vývoji posunulo k zaužívaniu vulgarizmov a k vzniku hybridizačných
a skratkových metód. Na lesných cestách som si všimol populáciu
rozpučených chrobákov a vŕtali mi v hlave. Títo drobní a čierni
hlupáci nedokázali urýchliť evolúciu a vyhnúť sa lesným cestám. Zamerať pozornosť teenagerov na etologickú
otázku v evolučnom vývoji chrobákov špecifikovaného rodu nevyvíjalo taký
ekonomický a morálny nátlak ako čítanie o odvekom boji medzi mužmi
a ženami. No nemal som času rozviť svoju ideu. Sociálne pracovitá
komunita škrabala mňa a mojich kolegov, keď sme mali vo svojom meracom
kvadrante obrovské mravenisko. Vyvýšenina nemusí prenášať svoj úspech
a šťastie automaticky na okolie.“
Na výlete Taliani radi cukrovali paradajky, kukuricu a hrášok. „Určite
pocukrili všetky cesty do Ríma, to je odpoveď. Keď nám zlyhalo jedno pulmino a mrzli sme na úpätí, šli sme na la
cena do reštaurácie. Dali nám víno a podbradníky. Priniesli
hranolčeky. Po nich nasledovali korpusy z pizze. Podali nám tácky
s bochníkmi. Kto chcel, požiadal o chlieb. Najedol som sa do popuku
a vtedy čašníci víťazoslávne priniesli originálne pizze. So slzami som
pozrel na svoju salámovú. Všetci sa bavili, hulákali, rinčali s pohármi
a uprostred dolce vita patrónsky
ležala bandaska s vínom, pripomínajúca telnatú ženu s malým mozgom.
Oproti mne sedela Talianka, ktorá po mne šla a každý deň sa usilovala
nadviazať so mnou rozhovor. Prvý deň sme sa neskoro v noci bavili
o batmanovi. Druhý deň o tom, ako bila chlapcov, keď bola malá. Na tretí deň, keď sekala mäso, opýtala sa
ma do you like eat meat?, čo som
v náhlosti a pomätenosti preložil ako do you like eat me?. Spanikáril som, bola rýchla a preto zo
mňa urobila vegetariána. Odvtedy mi hlavná kuchárka nosievala žihľavový čaj,
sladkú kukuricu, hrášok, mrkvu... Posledný deň sme sa vybrali na lesnú výpravu
s horalom bez rukávov. Vo vetre kričal s entuziazmom, ktorý mi vmietol
do hlavy únavu. Prišiel som k miestu, ktoré zdržalo Talianov a opýtal
som sa zamilovanej Talianky, čo za rozruch sa tu robí. Odpovedala mi this is wolf’s shit. Nešťastný som zvolal why I am shit? Dáte si do toho
pudingu údené šupiny?“
Požiadal som o škoricu.
„Vracali sme sa rozgajdaní džípmi. Na rozlúčku sme si zaburácali
v kuchyni náradím. Vzišla z toho krásna hudba, nebola to baila morena1 a necítil
som sa ako v Ríme, ale bola to hudba živočíšna, hudba inštinktov
a cítil som sa pri nej ako v talianskej kuchyni. Domov som priniesol
čiernych pasažierov. Vďaka tomu som o kliešťoch napísal morálnu kázeň na
webovom portáli. (Kliešť – pôvodca vládnych špendlíkov, s tým rozdielom,
že kliešť ste mohli v akomkoľvek smere vykrútiť von z kože bez
trvalého poškodenia zdravia, pozn. redakcie).
Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na
Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo
Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky
práva vyhradené na Smetisku snov.
1,
baila morena = názov piesne od španielskeho speváka Julia Iglesiasa
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára