Zázraky sa dejú

Posledné dni boli ťažké ako slon na streche domu. Netypické a preto nevhodné udalosti v období, v ako každom inom. Časopriestor plný nešťastia, zúfalstva a sĺz – všetko končiace v bezmocnom váľaní sa v posteli – je maximálne priateľský k zázraku. A on sa naozaj... stal za rozkošných chvíľ strávených v lese za jari. Zelené more sa poddávalo jarnému vánku, konáre sa chveli od radosti, pišťali pod ťarchou spevavcov, ale chveli sa pred zúfalými prosbami nešťastia zloženom z kostí a mäsa. Plakalo to, voňalo zem, vŕtalo si do nej hlavu ako pštros unikajúci pred problémami. Búchalo to rukami na stenu kaplnky. V nej na to ono z mäsa a kostí, na toto dvojnohé zvieratko civela Panna Mária v modrom rúchu. Mlčky, lebo, ďalší žiaľ, bola to socha veľkosti desaťročného dieťaťa. Stromy sa zomkli, čo v lese pre živú jar ruší krásny čas jari. Smútok mal zhniť v jesennom lístí. Aký nepríhodný čas na smútok! Pozrite sa tamto vyššie na lesnej cestičke mravcami udržiavanej, ide šťastná dvojka kamarátok, mávajú očami po nás, na zelených partizánov. Poďte bližšie, dievčatká...

Ony boli šťastné, jedna bola stvorená na pohadzovanie voňavou hrivou, druhá na pohrávanie sa s náhrdelníkom. A ono to pod kaplnkou zúfalo, celú atmosféru kazilo. Raz si hore, raz dole, ale ako bolo povedané, zázraky sa dejú vtedy, keď to najviac očakávame, pretože to chceme. A tak kamarátka kamarátky sa dohrala s perlovým náhrdelníkom, v milom vtipe o sviečke pridala silu a hop! Niť na náhrdelníku sa pretrhla ako viacvrstvová mulinka života, vrcholky stromov sa roztriasli, vtáčik zaškriekal, úsmev kamarátky kamarátky sa vytratil, diviak dupol ako osud, osud zahučal vo vetre a perly v lese začali padať ako omrviny z obrej dlane.

Rovno na chudáka plačúceho tvora. Perly spravili zopár sált ponad výhonky budúcich partizánov lesa, prehopkali kaplnku a vhupli čudákovi do nastrčených dlaní. No toto!, divil sa. Hneď po tom, ako mu prebleslo hlavou, že to nie sú pravé perly, začal vzlykať nad veľkým zázrakom. Nebesá ho vypočuli, Panna Mária plakala s ním.

Prvý krok do Vysokých Tatier

Nech ich duše v kráse Tatier spia, orlie krídla raz slnko pretnú a ten tieň bude ich sloboda minulá i budúca.

Tatranské túry sa dajú prirovnať k užívaniu návykovej drogy, nesú so sebou neovládateľné pôsobenie sily ako borovička. Väčšina ľudí zažíva tú eufóriu; kým žijeme, sme vyhľadávači, neúnavne vyhľadávame niečo pre vlastné potreby či potreby iných. Stále bojujeme so smrťou, aj keď na to nemyslíme, podvedome si vyberáme spôsob smrti. Ak zahynie človek pádom z tatranskej steny, mnohí nechápu, prečo tam vlastne šiel sám a je si sám na vine. Pri tom aj oni majú svoje spôsoby, ktorými sa približujú k spokojnému šťastiu. Každý ma svoju predstavu.

Mne sa tiež pozastavuje rozum, keď človek si lezie na bežne neprístupný štít a so samotou. Ako nedávno zahynulo takto dievča, alebo keď cez zimu sa Poľka vybrala na Východnú Vysokú a pošmykla sa, alebo... Kedysi žili aj hľadači pokladov v Tatrách... Na druhej strane chápem (až na tých hľadačov) tú hýbaciu silu, ktorá ich nútila ísť a otvoriť náruč smrti v zlomovej chvíli. Sila je to prirodzená ako, že má človek dva palce hore po prekonaní Kriváňa. Za tejto okolnosti to nie sú nešťastné obete, ale naopak.

Aj ja som tú hýbaciu silu, posadnutosť, závislosť, návyk atď. zažila v súvislosti s Tatrami, a hoci sa prikláňam k tomu, že mnohí extrémni turisti sú v skutočnosti hlupáci, ktorí si život a svoje blízke okolie nevážia, ako by sa na rozumného človeka patrilo, dostatočne chápem ich nelogickosť, prečo idú ďalej aj po prekonaní väčších nehôd. Vidím pred sebou tú silu ako gerlachovskú dieru v myslení. Sme totiž všetci obeťami hľadania. Hľadači dobrých pocitov, skrátka egocentrizmus miznúci počas dospievania sa v tomto smere stopercetne prejaví a tak sa zdá, že v našej predstave niektorí vyzerajú ako hlúpi, zatiaľ čo oni si myslia o nás to isté.

Nepatrím medzi extrémnych turistov, no keby som sa riadila priemerným názorom vyplývajúcim z tradičného boja so strachom, nikam by som nedošla a nezažila dobré pocity. Bojujeme s vlastným strachom a je to každého osobná vojna, výhra či prehra patrí dotyčnému. Zopár tatranských výhier povzbudilo aj mňa, niečo ma naučilo a dokázala som si zdravie, vôľu a hranice. Dve prehry z desiatich návštev som si pripustila cestou na Ostrvu, nevybrala som sa snehovým úsekom ďalej, a na Priečne sedlo, pripustila som, že tu by bola nevyhnutná prítomnosť niekoho.

Po absolvovaní prvej samostatnej túry som už nevidela nič mimoriadne na tom, že si zájdem do Tatier pekne sama na turistické trasy počas sezóny, stretnem fajn ľudí, typické tatranské úsmevy, porozprávam sa a môžem zdieľať to ohromenie z masívnosti Tatier s niekým. Dokonca Tatry sú prijateľnejšie pre samostatné jednotky, výstupy sú náročné na zmysly a fakt obidvujem, že páriky sú schopné sa ešte držať za ruky, keď človek je vôbec rád, že predýchava výstup a môže si utrieť čelo, napiť sa, pozerať pod nohy, alebo chlapík pri zostupe z Rysov sa sústredí na selfie palicu, tak to je... Je to báječne využitý čas! S istou nevôľou však spomínam na fanatických turistov, ktorí nesplachujú na Téryho chate, ale na zvyšok populácie spláchnu kamene. Tatranskí bagristi a utečenci (tí, čo bežia ako Harrison Ford) majú na tvári znepokojujúci výraz, akí nájdu americkí vyšetrovatelia na tvárach slávnych hercov vo vaniach... Alebo lanovkári s trendovými paličkami, čo nimi stepujú ako pavúky, a vám zostane iba nepríjemný pocit, že vám vlezú pod nohy, zakopnete o ne a... Každým rachnutím o skalu akoby naliehali: Uhni! Uhni!

Najúžasnejší pocit som zanechala na Kôprovskom štíte, kde som sa po prvý raz odvážila ísť sama. Niečo ako výhra troch tisícok, navyše vlastnou zásluhou. Na Slavkovskom štíte nad nami preletel orol a pripojil sa k ostatným smerom na Gerlach, neviem si predstaviť lepšiu odmenu a krajší tieň ma už hádam nestretne... Ani zadky kŕmiacich sa kamzíkov pri Svišťovke alebo natrhaná tatranská kvetena v poľských paprčiach celej jednej rodiny pod Predným Soliskom ma tak nerozrušili. Pri zostupe z Kriváňa ma viedol človek - otec s jeho dcérou, ktorý na hodinu zastúpil (ne)"skutočného" otca. Vtedy ma potešila výnimočná nezávislosť a moc, špecifická a veľká moc, s akou sa človek narodený v početných rodinných zväzkov stretne iba ťažko, pokiaľ sa nerozhodne otočiť chrbát tým, ktorí si o neho dovtedy robili starosti.

Poznaj sám seba, vo vlastnej činnosti. Tatry mi pomohli po zdravotnej stránke a stali sa mi dobrým priateľom ako kedysi Londýn. Veľa dajú, ale samozrejme je tam istá cena, ktorú treba zaplatiť. V rozumnej miere je to cena veľmi dobrá, kto sa však preceňuje i v bežnom živote, tomu sotva pomoci. Na druhej strane, niekto neznesie sám seba, nevie nič spraviť sám bez pomoci, nevie sa rozhodnúť, nevie vyjadriť názor a vždy musí byť s niekým, tomu tiež sotva pomoci.
Netreba sa poddať strachu, ktorý všeobecne panuje u tých, čo rozhodnutia robia len a len z počutia, nie z vlastných zážitkov a treba ísť, ak sú na to bezpečné podmienky. Budete prekvapení, čo vám Tatry dajú, ak sa odvážite a čoskoro budete schopní dať nádej na krásny tatranský výlet aj tým, ktorí sú trebárs menej mobilní. Tatry dávajú možnosť temer každému, čo je skvelé a je to ojedinelý úkaz na Slovensku. Nezostanete v nich sami ako v bežnom lese, dostanete aj pomocnú ruku (samozrejme od človeka, nie od ducha svätého)...

Nuž, ja som Rysmi začala a nimi aj končím, tí, ktorí pôjdete okúsiť krásu Tatier, sledujte každý svoj krok a nezabudnite darovať Tatrám jednu nadávku:D, jednu potom na seba:D a darujte aspoň jeden tatranský úsmev okoloidúcemu:)

Verejná knižnica J. B. na Hviezdoslavovej

Vlani zanikla jedna z knižničných pobočiek v Košiciach. V minulosti ich bolo viac. Naše mozgy žijú vo svete príčin a následkov, preto v dnešnej dobe bude stav knižníc upadať naďalej. Čo je charakteristické pre dnešnú dobu? Vyššia rýchlosť.

Čítanie je pomalá činnosť, ale význam knižnice veľký. Popisujeme už formu akéhosi "predka" nového informátora, internetu. Nikto z nás nevie vopred povedať, do akých rozmerov sa scvrkne potreba využiť knihu, ešte nie je tento proces ukončený. Kniha nevymizne, ako nevymizla stavba, kedysi najdôležitejší informátor dejín, ktorý nahradila forma knihy. Možno si až tak neuvedomujeme, že sme to práve my - naša doba, ktorá už usmernila budúce vnímanie človeka, dali sme mu novú formu a to je veľká vec. Naposledy sa tak stalo pred viac než pol tisícročím a na východe ešte skôr. Po skončení stredoveku začali vládnuť obchodníci, dnes uchopili svet do rúk počítačoví experti.

To nehrá v prospech knižníc. A tak to aj vyzerá vo výsledkoch. Využijem moc čitateľa a budem reagovať na našu knižnicu, ktorú prezývam "hviezdoslavka". So smrťou svojej pobočky som sa zmierila vďaka času, "hviezdoslavka" však stále žije, ba dokonca má nové riadenie. Záleží mi na nej, samozrejme. Nie je príjemné vyhlásiť, že vidím diery v zmýšľaní, podpriemerný prístup, kritický deficit nápadov, čo nekoreluje s bohatým svetom, ktorý ponúka knižnica, nepochopenie úlohy, ktorú má knihovník, napokon vzdanie sa. Kritizujem činnosť tých ľudí, čo tam robia, a mrzí ma to, pretože ako bežní ľudia sú iní. Sú lepší, s mnohými si viac než zdravím, niektorých poznám roky rokúce. Po botanickej záhrade je hviezdoslavka mojím tretím domovom, keďže pobočka na Mieri neprežila zdĺhavú vojnu.

V priebehu asi troch rokov sa viackrát stalo, že na akcii sa zúčastnil malý počet ľudí, temer žiadny. Na akcie "známych mien" prišlo viac návštevníkov, alebo akcie so židovskou tematikou sú stále aktuálne pre staršie ročníky. Akcie s tematikou týkajúcou sa širšej verejnosti (gýč, pamäť, dejiny Európy, literárneho Slovenska, valentín) mali slušnú účastnosť, žiaľ takých akcií je vzácne. Zvykli byť akcie o financiách, oblasť nemala v tom období kompenzáciu v inom obsahu. To hneď zaváňalo snahou konkrétnej osoby. Ďalej to boli akcie s regionálnymi autormi so slabou účasťou a koncertné akcie s poéziou, na ktoré nechodím, teda neviem viac o ich priebehu, ako ani o detských. Tam je ich, myslím, dosť aj na pobočkách a v sieti Knižnica pre deti a mládež.

Čím to je, že akcia nejakého charakteru má prázdne publikum?! Že niekoľkohodinové online čítanie od renomovaných slovenských spisovateľov nemá čitateľov, nieže ešte publikum, iba oduševnených knihomoľov?! Že na regionálnych autorov sa pozrie dokopy 5 až 10 ľudí?! Že Štúr žije iba pre dorast, ako sa zdá - z nutnosti?!

To sú tie zbytočné otázky, ktoré som si kládla po odchode z knižnice. Tá dôležitá a aktuálna je, čo by mala knižnica spraviť preto, aby zaplnila stoličky na akciách bez väčších problémov. Knižnica sa musí dobe prispôsobiť, ale určité javy sa v živote ľudí nikdy nezmenia. Knižnica by mala ľudí presvedčiť, že potrebujú ísť na akciu, to je základný princíp aj dnešnej doby: naplniť svoje potreby s o trochu vyšším tempom. Knižnica by nemala pri tvorení akcií zabúdať na to, kým je, čo v sebe má. Jej zamestnanci sú tí, čo jej pomáhajú prezentovať sa. Sú jej "jazykom", ktorým rozpráva o svojom vnútri, o svojich náladách, o postoji k životu, k dobe... Jej bohatstvo je silou, ktorú by mala nevyhnutne využívať v komunikácií s ľuďmi. Knižnica potrebuje fungovať ako dobre organizovaná jednotka. A naša "hviezdoslavka" potrebuje reštart! Keď sa len človek zamyslí nad tým, "kto" je knižnicou, pochopí, že reštart je opodstatnený. Kruto povedané potrebuje detoxikáciu, ktorá, zdá sa, neprišla ani po príchode novej riaditeľskej posily.

Kto pozná realitu, vie, ako to funguje na pracovnom poli. Ľudia sú tí, ktorí vytvárajú prekážky a vymýšľajú argumenty. Svojim priemerným postojom k životu, presadzovaním osobného života brzdia verejnú jednotku - knižnicu. Je v poriadku, že každý ma svoj život, ale zhora vyplýva, že v súvislosti s charakteristikou knižnice sa treba zamyslieť nad sebou. Nie je človeku smutno, keď vo svojom pôsobení vidí prázdnu knižnicu počas akcie? Malo by, je to výsledok jeho "snahy" doviesť ľudí k dialógu s knižnicou. Ja ako čitateľ cítim hanbu.

Ak hviezdoslavka začne prejavovať viac dobrej vôle, bude uvažovať predovšetkým nad tým, čo majú ľudia radi, a obľúbené činnosti spojí s vlastným knižným bohatstvom. Ľudia sú rodení súťažiaci. Kto by nechcel mať pocit výhry? Súťaže, tomboly sa dajú krásne spracovať v téme. Ľudia odnepamäti radi vysvetľujú javy vôkol seba. Aj deti, už 5ročné dieťa má dostatok informácií na to, aby vytvorilo vlastnú rozprávku. Alebo má dosť odvahy, aby sa zahralo na učiteľa, knihovníka, moderátora, hľadača pokladu. Deti radi učia a vedú nás.
Čas... Doobedný priláka mladých zo škôl, ak sa budú vyrábať letáky alebo aktívne oslovovať školy. Upozornenie v novinách nestačí, väčšina mladých noviny nekupuje, iba pracujúci, ktorý na akcie nemajú čas. Študenti si vypočujú o životoch spisovateľov a knižnica ich predstaví ako reálnych ľudí, nie ako "učivo". Kvízy, tvorba veršov z náhodných slov, interview v meste, ankety prinášajúce štatistiky o nás, pekne vyvesené vo vestibule vzbudí dojem, že knižnica nás vníma... Starší prídu aj poobede na súťaž v osemsmerovkách, krížovkách. V podvečerný čas môžu súťažiť a niečo sa dozvedieť tí, ktorí pracujú. Tí, ktorí majú radi literatúru, v podstate pre nich akcie knižnica doposiaľ nevytvára, čo je najviac prekvapujúce. Ešte som nezažila prednášku o francúzskej literatúre 19.st., o lordovi Byronovi, o nemeckej filozofii, o americkej literatúre pre ženy či o čínskych Letopisov! A to sú iba základne, ktoré tvoria dejiny národnej literatúry. Je toho toľko a všetko sa delí na menšie úseky literárneho sveta. Fantázia, a hviezdoslavka sa jej vyhýba. Nad týmto sa mi už zastavuje rozum. Je veľa kategórií ľudí a akcie treba vymýšľať pre všetky. Formy odmien môžu byť rôzne, neverím, že by sa nenašiel sponzor na skromnejšiu kúpu kníh, či predplatné, či obed zdarma atď. Stačí kreatívne rozmýšľať, v rýchlejšom a častejšom tempe. Nie rátať minúty do záverečnej... Takže charakter akcií sa potrebuje zmeniť, v každom príade by malo na knižnici záležať, koľkými ľuďmi sa naplní.

Je nevyhnutné zmeniť prístup na hviezdoslavke. Chýba jej viac vôle, snahy, viac života a mladej krvi, ktorá nevyrába prekážky. Mladí sú stvorení na oslovovanie kompetentných, získavajú tak skúsenosti, sebavedomie, zvyšujú komunikáciu, učia starších dnešné tempo v zmýšľaní, zatiaľ čo starší by mali odovzdávať skúsenosti, radiť, viesť, byť vzorovou spoluprácou a dokazovať, že lenivosť či neschopnosť robiť kompromisy, typická pre mladých, je brzda v rozvoji. Starý a nový vek by mal byť v rovnováhe. Takto knižnica pôsobí skôr ako spomalená inštitúcia, ktorá sem tam spraví dobré gesto, sem tam vrhne na čitateľov umiernený pozitivizmus, ináč sa zakrúti do svojej deky, vyloží si nohy, popíja kávu a očami prepína programy. Alebo sa zavrie do kuchyne, na záhradu. Realita je tvrdá, peňazí je nedostatok a v hlavách kompetentných resp. titulovaných sa na 95% vyskytujú namiesto mozgu peniaze, sú to luxusní úbožiaci, ktorí zarábajú veľa, aby mali ešte viac. Ale dajú sa prebiť, mám s tým skúsenosť, sú ľudia, ktorí majú docentúru, ale nie sú skúpi, prídu a porozprávajú sa s nami. Nič za to nechcú. Sami sme si vytvorili drahý život, drahé zmýšľanie, ľudia a ich ochota bude vždy sínusoidou, s tým treba rátať. A nevzdať to. Na základe týchto faktov by nemal takýto prístup postihovať inštitúciu, ktorá stále nesie svoju čiastku zodpovednosti za naše vzdelanie. A vzdelanie, beh na dlhú trať, je to jediné na svete, ktoré môže riešiť väčšinu problémov. Aj globálnych.

Naša doba sa nazýva Andrej Syčev

Pred niekoľkými rokmi mi skrsla myšlienka, ktorá sa rozvinula do veľkých rozmerov. Začiatky boli najťažšie, ale ani pokračovanie nie je najjednoduchšie. Vari najťažší bude záver všetkého. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť v jedinej vete.
A keď dopíšem posledné slovo, dám bodku za deväťročným príbehom, budem mať všelijaké dojmy, ako píše sv. Augustín. Z toho "času", ktorý som strávila s príbehom o piatich ľuďoch.

Bol však jeden čas či dojem, veľmi nebezpečný pre existenciu príbehu. Stagnovala som po vyše dvoch rokoch? Ktovie, nepamätám si, kedy to bolo. Obdobie odmlky, v ktorom narastala smrť tohto príbehu. Bola som si istá, že mu chýba niečo veľké. Nová postava? Väčšmi rozvetviť dej? Jednak chýbali mu životné skúsenosti s abstraktnými pojmami, keďže životné skúsenosti reality sotva využijem v sci-fi fantasy. Maximálne na jeden dva riadky. Tu ide o viac. Súboj s teóriou a so samou sebou (k.a.n.t.). Medzi najdôležitejšie abstraktné pojmy patril súcit, za tento fakt vďačím "pesimistickému" Schopenhauerovi a úžasnému človeku sv. Františkovi, ktorý je rýdzim stelesnením súcitu. Mám ho tam. Mám súcit, a som na hrdá na to, že celý príbeh vlastne vznikol vďaka súcitu.

Pred dozretím na súcit som ale mala to nešťastné obdobie, ktoré spôsobovalo istú smrť príbehu. Azda som si myslela, že by som s tým mala prestať. Národy som nemala dôkladne vypracované. Niekoľko poznámok o vesmíre nestačí. Postavám chýbala reálna psychológia. O štýle nehovoriac. Potom ale vošiel do môjho života jeden príbeh, ktorý sa naozaj stal. Osud, ak to tak mám nazvať, no pohŕdam týmto pojmom, jedného mladého človeka. Mladého ruského vojaka menovite Andrej Syčev, ktorý zažil tvrdú a krutú šikanu. Nie, nie načítaná kniha môže zmeniť človeku postoj, ale realita. Realita vo veľkej podobe.

Jeho okamih zlomu ma poznačil natoľko, že som si hlboko uvedomila odpoveď či silu na pokračovanie. Jeho život bude poznačený do konca života, ale v mojom živote bude poznačený iba tento príbeh. Z tohto poznania mi bolo neraz do plaču.
Zamerala som sa na to, aby sa svet dozvedal o týchto krutostiach a dávno predtým som si vybrala cestu beletrie na vyjadrovanie toho, čo chcem. Ja neviem, či je to šľachetné, ako bolo povedané, ale je to predovšetkým hnus, ktorému sa dá len veľmi ťažko venovať pohľad. Práve druhý diel trilógie bolo veľkou výzvou neodignorovať Peklo, peklo, Zlo a zlo, nenávisť, krutosť, zvrátenosť, špinu, poníženie, bolesť a výsmech. Odmalička som sa s tým stretávala, totižto aj deti vedia byť ukrutné, nielen dospelí. Celý diel je pretkaný tými špinavosťami, aké robieval človek odnepamäti bez ohľadu na jeho postavenie. Sú desiatky literatúry, v ktorých sa pravdivo píše o spekelnenom rozume človeka. A môj druhý diel bude medzi ne patriť, vybojujem si to tvrdou cestou, nie cestou známych a využívaním dedičstva priezviska. Bude v ňom postava, ktorá zastupuje Andreja Syčeva, človeka s otrasným zážitkom zo súčasnosti, človeka, ktorý pripomína, že svet sa nikdy nezmenil z ľudského hľadiska, ako tomu spotrebná spoločnosť uverila, a že sú tu ľudia, ktorí trpia, na ktorých je páchané zlo a my si zavierame oči pred nimi, aby sme svoje vlastné životy dožili v pokoji a šťastí. Ani to takýmto ľuďom nezazlievam, sama by som rada žila v pokoji a šťastí. Niekedy však prídu okamihy, ktoré zrušia slepotu, keď vám vaše predstavy o pokoji zlomia životy ťažko skúšaných ľudí.

Netvrdím, že cestou beletrie pomôžem napraviť niečo, lebo by som aj chcela, ale za posledné roky som vyskúšala aj skutočnú pomoc, ktorá neráta s emóciami, aké sú v literatúre. Šťastie, že na druhej strane brehu stojí Súcit. Svoje meno musí mať v každej dobe. Aké ho má dnes?

„Sama všetko vidím... Nikomu som nič nepovedala... Ale ja to nechcem vidieť... Nikto nevie, čo to je... Čo to pre svet znamená, lebo niečo to znamená... Ja viem, že to je vždy a všade, ale skrýva sa to... V podzemí sa to skrýva... A v našom svete sa to skrýva tiež... Videla som filmy, ale filmy nie sú skutočnosť... Ocko však povedal, že niektoré sú podľa skutočnosti... Prečo to je tak... Prečo to robia... Ubližujú si a nik to nevie... Nedá sa zasiahnuť, keď sa to skrýva... Aj Maggie povedala, že to bolo u nich... Ale bolo to iné... Psychické. Prečo sa to nedá zmeniť? Nech to prestane. Teraz. Odrazu!“

Sadie 

"Aj ty vysvetľuj referendum!"

To je vyhlásenie v letáku, ktorý sa dostal aj do mojich rúk nakoniec... Okrem toho nejaký list fiktívneho slovenského Cimrmana, ktorý nadáva hajzlíkom, ako hajzlíci nadávajú na fiktívneho Cimrmana. Všetci ste v jednom vreci, a asi neviete o tom.
Dám si pár minút námahu a vysvetľujem referendum, ako ho vnímam, pretože je taký nedostatočný a skrivený, ako tie plány politických strán, ktoré som si raz v živote prečítala a získala som traumatický obraz, ktorému je najlepšie ukázať chrbát... Desaťročné dieťa vie napísať krajší sloh a v tomto prípade to je veľmi škaredé poznanie. Ani Machiavelliho Vladár, Kapitál, Banášov popis idiotov či 1984 nepotrebujem k požiaru, ktorý ma pripravil skoro o všetky mozgové bunky. Nech si žijú politici ďalej vo svojich nakradnutých majetkoch, ale moje bunky sa neznížia na čítanie komicky zosmolených politických plánov. Máme šťastie, že nežijeme v 18.storočí a nedostaneme prebodnutie na kôl. Škoda, že sa pozícia občana nedá využiť viac, to je jeden z falošných omylov, ktoré radostne vyhlasujú politici v čase volieb.

V prvej otázke je zreteľný nátlak kresťanských duchovných hodnôt. Chýba mi tam preto závažná pripomienka, že ak manželstvo bolo vždy medzi mužom a ženou a nikto to nikdy nespochybňoval - potom treba dodať, že o tom nepochybovalo kresťanstvo, ktoré sa stalo základom duchovnej kultúry Európy. Ale Európu netvoria iba kresťania, a hoci aj ateisti majú podobné hodnoty, nepatria medzi kresťanov, ktorí musia predložiť názory aj také, s ktorými nesúhlasia. Takže hneď prvý argument je zavádzajúci, dokazuje ľudskú fintu: ukážeme iba to, čo nám vyhovuje. Všetci tak robíme. S ďalšími troma argumentami súhlasím, ale že štát dáva stabilitu manželstvám plus výhody, tak toto je skutočne zhovadilý argument asi tých, ktorí si žijú v hojnosti. Zároveň akoby podporovali fakt, že polovičné rodiny nie sú podporované štátom, lebo temer všetci z polovičných rodín, čo poznám, vrátane mňa odchádzajú do zahraničia. Deti z takých rodín nemajú nijaké šance presadiť sa na Slovensku a nech sa tvorcovia argumentov spamätajú a nech si šťastne žijú ďalej, a neroztrubujú tieto hlúposti. Nech si zrátajú, koľkí nosia na chrbte hypotéky a vyrastali v tradičnej rodine a koľkí odchádzajú... Ak sa tu žije zle, treba si to povedať, a nie sa klamať. To je úbohé a vychádza to zväčša od dobre vykŕmených ľudí bez štipky sebapoznania.

Často som sa stretla so zdanlivo logickými tvrdeniami, ktoré sa usadilo aj v predposlednom argumente prvej otázky. Ak bude manželstvo aj napr. vzťah dvoch mužov len kvôli citovej blízkosti, potom sa tým budú diskriminovať traja priatelia či babička s vnučkou... Tak tento argument je presne od hlupáka, ktorého definuje Umberto Eco vo Foucaultovom kyvadle. Opäť snaha skriviť obraz a dezinformovať úbohého človeka, aby nemohol uvažovať za seba. To je dedičné, preto nám mnohým matematika nejde. Ak A je B a B je C, potom A musí byť aj C. Sofistikovaný argument vytvorený nesprávnou cestou. Ten, čo ho hovorí, má málo preštudovaného alebo je farizej. Dieťa je duševne a mravne nevyspelá bytosť (inými slovami nepopísaná tabuľa), odkázaná na starostlivosť, chránená zákonmi, tak ako môže jeden dospelý človek prirovnávať situáciu dvoch dospelých, za seba zodpovedných k situácii jeden pod zákonom a ochranou iného dospelého, druhý dospelý? Taký človek je hlupák. Ecov hlupák. A toto je hlúpy argument.
Takže ak sa pozriem na to ako nekresťan, nemám potrebu klásť prekážky k zakladaniu zväzkov ľudí orientovaných na rovnaké pohlavie. Láskavo ich rešpektujme, nehaňme ich, neponižujme, lebo aj heterosexuáli sa môžu cítiť diskriminovaní, že sa o nich nehovorí toľko ako o homosexuáloch. Celé je to smiešne. A Cézar spal s mladými legionármi. Homosexualita bola, je a bude. Z biologického hľadiska je to v poriadku, má svoj význam v redukovaní množenia, ako hranice rozmnožovania. Homosexualita patrí k životu na Zemi a z mravného hľadiska mi príde hrubé, ba primitívne neustále vyťahovať takúto intímnu záležitosť na povrch, pretože to vedie k ďalším hrubostiam, ktoré si ani títo ľudia nezaslúžia!

Napokon v samotnom letáku stojí: každý z nás je dôležitý!

Deti sú pre spoločnosť dôležitým účelom manželstva...Dieťa nie je dlh, aby si ho mohol niekto vymáhať! Pekné protirečenie... nedokazuje sa to práve v letáku? Leták si vymáha niečo od muža a ženy...ešte aj pochodovalo sa za to... stačí tie vety vynechať a človek by pookrial a dal za pravdu... Pretože aj muž so ženou sa môžu cítiť skoro ako vinníkmi, že nemôžu mať deti, nechcú mať deti...

Tiež nesúhlasím s tým, aby sa dieťa dostalo medzi dvoch mužov, alebo ženy. Tu je absolútne nevyhnutné riadiť sa zákonmi prírody, ktoré jasne hovoria za všetko. Netreba byť kresťanom, aby sme deťom dopriali pokojný život s matkou a otcom. Decko si zaslúži to, čo mali od praveku, prečo teraz by to malo byť inak. A ak z prírodného hľadiska je muž naprogramovaný mať viac žien, nech aspoň vydrží do dospelosti vlastného decka a potom nech odchádza robiť si ďalšie. Za tieto reálne fakty by sa malo ísť pochodovať, nie za nenarodené životy.
Detská psychológia je zložitá a mnohým úplne chýbajú vedomosti, najsmiešnejšie je, že dospelí rýchlo zabudnú na svoje vlastné detstvo a detské spomienky. Potom robia to, čo robia a sú referendá, pochody...

Na druhej strane, malo by sa prihliadať na výnimočné situácie, kedy dieťa je vydané napospas bez ochrany, bez osoby dospelej a to sa môže pokojne stať aj v detskom domove (áno, mnohí majú pokrivený obraz o domovoch). Necháme ho tak? To radšej nech ho živia dvaja muži. Sú to však patetické, srdce drásajúce prípady. Ja verím tomu, že ak sa niekomu decko stratí, po štyroch rokoch rodič pozná, že je mŕtve, pochová ho a na to sa mu dieťa vráti živé a zdravé po tom, ako ho našli dvaja homosexuáli, tak im bude takýto rodič do smrti vďačný. Samozrejme, to sú extrémne prípady, ale stávajú sa. Prestaňme sa hrať na bohov a nadávať si do hajzlíkov.

Tretia otázka je podľa môjho názoru úplne zbytočná a nevyrieši nič (už len preto, že je riešená dávno v tej otázke). Nevyrieši sa ani za áno, ani za nie. Táto problematika má veľa vrstiev, usilujú sa ju riešiť ľudia v globálnom merítku, zabúda sa však, že ide o problém mikrosveta. Podobne ako eutanázia či interupcia sa nemôže a nedá riešiť globálne, iba individuálne, ľudia sa napriek tomu o to snažia s vlkmi vyť v presvedčení a nerešpektujú osobnosť človeka. Nerešpektujú sa životné skúsenosti jedinca. Tak pochopiteľne dochádza ku konfliktom...
Riešením je tu len odborná psychologická pomoc, rada, zákon, lebo my neodborní občania, ktorí si spomíname na vlastné detstvo, mali by sme pochopiť, že dieťa nie je zrelé ako my a malo by byť primerane chránené pred informáciami. Čo je primerané a čo nie, rozhodujú psychológovia.
Hoci je zbytočná táto otázka, viem presne, prečo k nej došlo. Je to jedna vrstva z tých hĺbok, ktoré spôsobila globalizácia. Ona je na vine, poďakujme jej. Máme životný štýl prichádzajúci zo Západu, internet, dostupný už aj pre deti. Máme zvýšenú rýchlosť života, chceme, aby sa urýchľovala u detí. Ďakujme sebe samým.

Nielen akékoľvek referendum dokazuje, koľko protirečení a davových úvah je na svete a ľudia strácajú zábrany, spôsoby, EQ, strácajú identitu, pretože kto chce s vlkmi žiť, skutočne musí podľa nich aj zavýjať. Každý niekomuresp. niekam patrí, ale... akosi zabudne to pripomenúť. Naviac niekedy vlčia svorka je mnohovrstvová a nevidno, až do akých vlčích dier sa človek dostane. Nie som výnimka. V mase informácií a "informácií" niet občas šance rozmýšľať za seba, a tak sa stane, že príjemca príde na vlastný chybný názor, stačí jedno zamenené slovo, ako nedávne "teroristické" útoky, ktoré boli kriminálnym činom, patriacim medzi závažnejšie. Ako bonus bol kriminálny čin obeťami očakávaný rokmi a jeden z obetí mal vlastnú ochranku. Netreba šíriť paniku, odkazujú Briti.

Nuž, okrem boja proti rakovine, vojny na Ukrajine a agresie americkej vlády na Slovensku sa onačíme s referendom. Je to v poriadku, ak toho nie je priveľa a samozrejme, už je toho priveľa dávno vďaka ľuďom, aj leták si ma našiel, čo žijem zdravo a šťastne bez internetu a hlúpych mienkotvorných masmédií...

Tak je, ako je to teraz

Každý deň na teba myslím! Vidím ťa a mám chuť pustiť si super pesničku, rozpustiť si vlasy, však fúka holandský kmeť a hodiť sa ti do náručia. Robiť krik, krik, krik ako pri vítaní pred vlakom! Smiať sa ako blázon, lebo všetko toto je bláznovstvo. Blázon žije v nádeji, vášni a v tom, čo si vymyslí v hlave. Chichocem sa, hoci chcem s tým prestať.

Prestanem.

Počkám na teba.

Musím žiť v sebakontrole, ktorej sa príšerne ťažko priučuje. Klopkám troma hlavnými prstami celkom vážne o stôl.

Už iba pár mesiacov a opäť ťa uvidím. Tretí raz, ako dobre, že v tom istom vesmíre. Fakt mi je jedno, čo si zač, no učarovala mi tá stať v scenári, kde sme krátku chvíľu spolu. Prvý rok s bielou blúzkou, druhý rok s otázkami a jedinou pochvalou. Čo bude tretí rok? Veľmi sa na teba teším, lebo predstavuješ so mnou scenár, aký som nikde nečítala a nikto ho nenapísal. Dostojevskij by závidel, spolu sme tvorili pre neho scénu. To si píš, že je to tak, sedemnásť jeho príbehov mám v hlave. My sme niečo ako prekvapivo nový scenár lásky v Pokání od Íra. Krásne.

Žijem, rada by som zložila rytmické riadky pre teba, a všetko všeličo ešte spravila na tvoju a našu počesť, bojím sa však, že prídu technické príčiny. Ak mám byť mrzutá, jedine pre technické príčiny. Sú prekliatím života.

Neprežijem, ak nepríde scéna po tretí krát.

Zomriem, lebo nebude mi stačiť to, že zavieraš oči pred tým istým slnkom ako ja.

Rozhovor s hlupákom

Odnepamäti sa Zem plnila fašistami, kreténmi, imbecilmi, hlupákmi. Po „Toto je moje!“ sa vraždili rodinní príslušníci, nebo zúrilo, Zem pľula vodu na ľudské príbytky a bohovia sa radovali. V parkoch a pod strechou sa viedli rozhovory, modlilo sa a vraždilo, čítalo sa a mučilo, filozofovalo sa o živloch a vzniku sveta a zabíjalo. Pred Aristofanovým narodením svet nepoznal smiech. Na humor treba dozrieť. Niektorí nedozreli do staroby a jediným zmyslom pre humor bola nenávisť k ženám. Od Platóna sa strom poznania rozvetvoval, dva hlavné konáre cez cievne zväzky posúvali Platónove rozmýšľanie do budúcnosti.

Odnepamäti bol hlavou spoločnosti boh, bohovia, muži, mužíci. Situácia sa nezmenila po stáročia a trvá dodnes. Toto všetko a viac treba mať zálohované v hlave, lebo hmla bude vekom stúpať a vlastný úsudok bude miznúť.

Hlupák môže povedať aj správnu vec, ale dopracuje sa k nej cestou nesprávnych predpokladov... Všetky veľké antropomorfné opice pochádzajú z nižších foriem života, ľudia pochádzajú z nižších foriem života, čiže všetci ľudia sú veľké antropomorfné opice. Hlupák je mimoriadne zákerný. Je majstrom paralogizmu, zdanlivo správneho úsudku.

(Foucaultovo kyvadlo, Umberto Eco)

Píše sa rok 2022 a dnes má meniny Svetozár. Hlúpy Svetozár si zašiel do rýchleho občerstvenia s kamarátom Hugom. Spoznali sa nedávno na univerzite. „Ja tú zimu neprežijem, poďme dakde, bo skapem od zimy.“

Zima je najlepší čas na kapanie ľudí, Hugo!

„Som taký hladný, dlho som cestoval. Nevydržím do večera.“

Cesta je najlepší priateľ hladu, Hugo!

S Hugom vošli do obchodu a kúpili si bagety. Sadli si a rozprávali sa. Hlúpy Svetozár, ktorému smrdelo z úst, no Hugo bol taktný, prehodil: „Včera som lepil plagáty na stenu na internáte. Je to dobrá aktivita, zabiješ čas, nalepíš si a budeš sa pozerať na to, čo máš rád. Máš dačo na stenách? Prečo? Fíha, mal by si si niečo nalepiť.“

Hugo si vychutnával uhorky.

„V tej bagete je málo majonézy...“

Bageta s malým množstvom bagety je zlá, Hugo!

„Skúšal si dakedy spievať? Nahraj sa, skús to. Ja to robím.“

Spev robí človeka, akým som ja, Hugo!

Hugo začal aspoň recitovať Metamorfózy, že by kamaráta potešil, ale Hlúpy Svetozár zvrtol reč na čínsky múr. Ani v tom Hugo nemal jasno, spomenul si však na zaujímavú legendu o terakotovej armáde v podzemí... „Čítal som, že panovník si na vybudovanie svojej hrobky...“

„Koľko je hodín? Keď tak pozerám na tú paradajku, myslím si, že biopotraviny sú totálny blud pre zákazníkov, zisk pre obchodníkov, Hugo.“

Skúsený Hugo prišiel na to, že Hlúpy Svetozár je nadradený a hlúpy svetonázor. A tak si začal robiť z neho vtipy, aby si dlhú chvíľu s hlupákom, skrátil privátnou zábavou.

„Čítam ženské romány!“ vykríkol Hugo a papierová tácka mu spadla do lona.

Hlúpy Svetonázor vybalil viečka z očí a začal prednášku o stupídnosti ženských románov. Hugo s ním súhlasil a presviedčal ho o pravdivosti jeho slov. Navyše sa Hugo priznal, že holduje spojenectvu Ruska s Čínou.

Hlúpemu Svetozárovi vypadla z úst polka bagety. Obdaril Huga súcitným pohľadom. „Vylúčené, nikdy sa nespoja, len debil by si to myslel... Nechápem, ktorý debil si to môže myslieť.“

„Ale americká obezita by sa mala šíriť ako moc Petra Veľkého.“

Tu Hlúpy Svetozár spadol zo stoličky. „Jasné, Hugo, nechám ťa v tom!“ Zdupkal. Hugo sa rehotal na celý obchod, tiekli mu sliny a v dobrej nálade vyšiel z obchodu do nevľúdneho počasia. Nebola mu zima, miloval pešiu chôdzu, na stenách mu neviseli plagáty, bageta bola výborná a nespieval. Rusko a Čína mu boli ukradnuté. Šťastný Hugo!

(Jestvuje iný spôsob, ako si skrátiť chvíľu s hlupákom?)

Človeče, nehnevaj sa! (venované nezamestnaným ľuďom)

Po novoročnej pijatike sa Čas prebudil a zviechal sa zo zeme tak dlho, ako si to mohol dovoliť len on. Keďže nemáme šajnu, čo sa vlastne prebudilo a zviechalo zo zeme, tak za prvé by to bol pre naše zrelé rozumy tento Čas.

Nemal zmysly, nevidel, nepočul, necítil, dačo však plynulo, keď sa hýbal od počiatku pohybu a my si môžeme predstavovať zázračné pohyblivé úkony s obrázkami priestorov. Už ani nevedel, kedy ten okamih počiatku nastal, ale pohyb v čase bol krásnym, sľubným začiatkom. Vďaka podlahe zistil, že má šesť uspokojivých strán. Vďaka zrkadlu, že na každej o bodku viac. Čo s nimi? Prečo má tu dve bodky a tam päť? Čas sa rozhodol, že sa ich zbaví, začal poskakovať, trieskať sa, až omietka padala a zaprášila tri bodky vedľa troch, čo zostali nepoškvrnené. Na chvíľu ho zaujala padajúca omietka.

Čo na tom, poberiem sa niekam. Kam? Čas sa šúchal po zemi na dvojbodovej strane.

„Čau, Kocka! Akého Silvestra si mala?“

Tak ja som Kocka!

„Zdá sa, že si prekonal šesťbodový infarkt! Ja som otvárač fliaš. Nevieš, čo som? Otváram veľké aj malé fľaše a zvyšujem dobrú náladu. Čo vravíš? Kto si ty? To je ale otázka! To máš predsa najlepšie vedieť ty!“ Otvárač sa pobral kadeľahšie a Kocka bola nateraz šťastná, že už nie je viac iba pohybom v čase a priestore.

Nachádzala sa na zemi a pred ňou rástlo niečo obrovské, čo sa k nej zaraz prihovorilo. To obrovské ho pozdravilo rovnako ako otvárač fliaš a Kocka sa hneď opýtala, kto je.

„Kvetináč s monsterou, ktorá práve slúži ako vianočný stromček. Pekne je ozdobená, však?“

Trvalo chvíľu, kým Kocka pochopila, že boli Vianoce, v ktorých ozdoby zohrávajú svoju rolu a prebehol Silvester, počas ktorého očividne prekonala podľa kvetináča päťbodový infarkt. Kocka sa chcela opýtať znovu, kto je ona, lenže to už vedela. Aha! Musí položiť otázku inak.

„Uf, uf, tie tvoje bodky zízajú tak drzo, akoby vraveli, my sme krásne a ty nás nemáš... Ba vysmievajú sa, ty sa mi vysmievaš... Radšej choď niekam.“

Ale kam? Urazený kvetináč sa otočil tak prudko, že opäť bol čelom ku Kocke, ale tá sa už šúchala preč v nešťastných myšlienkach. Jej bodky nepriniesli šťastie, o akom rozprával otvárač fliaš, preto Kocka znenávidela svoj vzhľad. Komentovala ho, sťažovala sa a keby mala zrkadlo špeciálne vyrobené pre kocky, zvyšok života by prežila pri ňom. Kocka sa hľadala, hnevala sa na svoje bodky, začala sa hnevať na všetkých v okolí, lebo jej nepovedali, kým je, čo je, prečo je tu a vôbec! Ja som sa na svet nepýtala!

Natrafila na zemepisný atlas. To bol gól, vďaka nemu sa dozvedela, že svet je oveľa väčší než dom, v ktorom sa ocitla, ako jej vysvetlil zručný atlas. Svet je veľký a ja som tu so šiestimi stranami. Kocka zaškúlila dvoma bodkami na Afriku, keď ju vyrušil modrý panáčik. Tak sa predstavil. Nemal bodky, ale Kocke nevyčítal nič. Panáčik ju bral takú, aká bola, takže sa skamarátili. Neskôr mali pocit, že k sebe patria. Putovali a hľadali samých seba. Sem – tam sa odpojili, aby zažili vlastné skúsenosti a po čase sa stretli.

„Tak čo, Kocka, už si prišla na to, čím si?“

Filozofovali spoločne a hľadali odpovede. Keď ich nenachádzali, začali si uvedomovať svoju výnimočnosť. A vtedy sa to stalo. Kocka ako v zrkadle videla svoj odraz a modrý panáčik sa k nej rútil so správou, že stretol podobného, holohlavého panáčika, ktorý úplne očervenel od zlosti, keď sa mu prihovoril. Otriaslo nimi, že sú tu podobné kocky a panáčiky na svete a svet sa nestará o to, koľko ich je a čo robia. Sotva to zistili, stratili radosť z poznania, ktoré od nepamäti jestvovalo.

„Tak čo budeme robiť, keď je nás toľko na svete a všetko bolo povedané?“ pýtal sa panáčik. Kocka začala zisťovať u svojich druhoch, čo robia a nejako ju sklamalo, že účely ich života nevyvolávajú uspokojivý pocit, krajšiu odpoveď na otázku Kocky načo žije. Ostatné kocky jej nepriamo ukazovali, čo robia. Chodievali niekam hrať sa, teda hranie malo byť hlavnou náplňou života Kocky. Panáčik bol na tom podobne.

No dobre, ale kam sa pôjdeme hrať? Sami sa nemôžeme hrať, niečo tu nesedí. Priatelia sa museli rozhodnúť a tak vošli do spoločnosti kociek a panáčikov. Ó, to bol chaos! Kocka s panáčikom sa veselili na cudzích hrách a tušili, že nie sú na správnych miestach.

„Stojíš, stojíš, idem!“

„V kuchyni, Jožko, svietnikom.“

„Berieš po štyri...“

„Medveď Jogi zjedol piknikový kôš, preto stojíte jedno kolo.“

„Šach mat!“

Nabrali obdivuhodné skúsenosti. Kocka vedela oveľa viac, kotúľala sa pomaly ako guľka, rozoznala vône šachovníc, panáčik zvládal preskoky aj cez šesť polí! Bolo však ťažké udržať sa na jednom mieste.

Kocku potrápili všade neistou dobou, ktorú mohla stráviť na spoločenskej hre. Keď si už zvykla klopkať po voňavom Cluedo, noblesná spoločnosť ju vyrazila cez laboratórium. Občas hrala načierno, panáčik mal viac šťastia a skôr si našiel istejšie pôsobisko hry medzi fretkami. Kocka sa pomaly vzdávala, čas plynul a ona skoro práchnivela. Panáčik s ňou občas vyšiel na prechádzku, pobehoval čuduj sa svetu! ako fretka a Kocka mu nestačila. Filozofovali ako kedysi, ale bola ako bez života. Pridružili sa k tomu sťažnosti vrátane tej, ktorá hodnotila ustavičné sťažovanie. Čas plynul popri Kocke, ale nie s ňou a to bola najhoršia skutočnosť, ktorú si v živote drevenej kocky uvedomila. Spoznala zákernosť fasády Večnosti. Vedela, že iba tí, čo spoznali skorý dátum smrti, to dokážu rozoznať. Pridala sa k nim. Kocka zostala na kraji, napadol ju imaginárny črvotoč.

Svet však zariadil, že bolo kociek a panáčikov dosť na to, aby sa medzi nimi našli takí, čo uvítali Kocku medzi seba. V nich spočívalo šťastie, lebo tvorcami šťastia nemohli byť súkromníci alebo predmety, ale kocky a panáčikovia. Kocka vydržala do správneho času a priestoru, tak mohla sama vytvárať šťastie ďalším, ktorí čakali na ňu. Našla samu seba v hre Človeče, nehnevaj sa! Sama sa prestala hnevať na čas, stala sa jeho súčasťou, no na jedno nezabudla: nebola skúpa v tom, čo získala, minulosť sa nedá ponechať napospas.

Dokonca sa jej splnil sen, ktorý malo veľa kociek: hádzala najvyššie skóre a rozdávala výhry. Tak sa stala súčasťou tvorby šťastia a menila hnusotu sveta na príjemne plynúci čas nielen pre seba, ale aj pre iných nie v malom, ale vo veľkom svete.

(Až kým neprehnala novoročný prípitok a nedostala opäť šesťbodový infarkt. ;-D)

Koniec dobrý, všetko dobré. V prvom rade želám v novom roku veľa síl tomu, kto je dlhodobo nezamestnaný a chce pracovať. Kto iný ťa v tom môže podporiť, ak nie tí, čo to poznali? Tvoje podpisy so žiadosťami smutne ležia na početných stoloch, si unavený, tvoje slzy nevidno pre dážď, žiješ pre témy tragických básní, ale ver v svoju identitu, buduj si rezilienciu, komunikuj a konaj naďalej. Je nový rok... čas je veličina, ktorá vo vede a poznaní vysvetľuje všetko a nič. V súvislosti so spôsobom vnímania sveta človekom je človek podriadený času a preto je čas najpremenlivejším vládcom v našom živote, javí sa podľa toho, v akej situácii žijeme. Na oplátku človek ako spoločnosť  vytvára v čase schému resp. pravidlá života, čo sa odzrkadlí v dejinách ako „doba“.

Nevzdávaj sa pred nijakým časom. Pred nijakou dobou.