MAJSTER A MARGARÉTA, M. A. BULGAKOV

Bulgakov na vrchole literárnej tvorby vykúzlil príbeh, v ktorom tradične nechýbal jeho knižný symbol „kocúra“. Všetky jeho skúsenosti a spisovateľský charakter kompletizuje do príbehu. Náš Bulgakov, nekompromisný vedec s cigaretkou a ležérnym postojom. Je trochu zložité pre laika napísať o veľkolepom diele svoje dojmy a zároveň sa držať nejakých anotačných zrkadielok. Majster a Margaréta je z tých diel, v ktorých ani v novších vydaniach nechýba doslov, čím sa potvrdzuje jeho alarmujúci pôvab a každá publikácia vám prezradí vždy niečo nové. Román je mnohovrstvový a mnohovýznamový, a to vedie k ďalším pôvabným nezhodám v názoroch ľudí, dielo je milované – nepochopené, vyvoláva obdiv – neznášanlivosť. V celej histórii ľudstva neexistuje moment, kedy by človek nepodľahol túžbe dozvedieť sa viac o „artefakte“, ktorý má tieto vlastnosti.

Predovšetkým je dobré pripomenúť dôležitosť príbehu v Rusku, Majster a Margaréta sa považuje za najlepší ruský román 20. storočia.

Príbeh so zazobaným štýlom a zásobou slov, písaný vraj rukou spisovateľa v čase, keď bol v kontakte s diablom, vás môže osloviť celý, zároveň iba prvá polovica deja či druhá alebo vás nadchnú niektoré zážitky, trebárs keď Margaréta v podzemí prežíva ohnivý karneval. Ak v ňom nenájdete nič, čo by vás zaujalo, budete hypnotizovať cifry strán, aby sa zvyšovali, napokon to vzdáte a preto nedúfam, že autor bol v spojení s diablom, román nie je peklom, lebo v pekle vzdať sa, ustúpiť je... nemožné. Ak by čitateľa neočarili prvé tri kapitoly, kde sa predstavuje veľký Woland, Pontský Pilát a koniec Berliozovej hlavy, ešte stále je šanca, že v druhej polovici zažije diabolskú zábavu alebo, ak má pochopenie pre trýzeň umelcov, nebude mu osud Majstra ľahostajný. Pokiaľ ide o neho, v doslove môjho exempláru sa vraví o Bulgakovom záujme o posledné dni života Nikolaja Gogoľa, ktoré spisovateľ prežíval vo veľkom zúfalstve a šialenstve, a jeho nadľudské úsilie o veľdielo sa prepadlo do hlbín, kam živý ešte nik nevstúpil. Mŕtve duše pohltili Gogoľa tak, ako Majstra príbeh, v ktorom chcel obsiahnuť poslednú pravdu sveta. Margaréta akoby predstavovala Gogoľove ženské postavy a v deji vystupuje v úlohe Majstrovej učnice.

-         Vaše meno, prosím.

-          Oblomov, - odpovedal Koroviov zdvorilo. Občianka zapísala meno a zdvihla spýtavý pohľad na Mosúra.

-         Onegin, - zapišťal Mosúr a prečo, prečo nie ukázal na svoj varič. Sofia Pavlovna aj to zapísala a prisunula knihu návštevníkom, aby sa podpísali. Koroviov k menu Oblomov napísal Onegin a Mosúr k Oneginovi pridal Oblomov.

Posledné úpravy Majstra a Margaréty diktoval už slepý a umierajúci umelec. Pri čítaní deja vo mne narastal pocit zo sily ruskej literatúry, ktorý sa dosť líšil od pocitu pri čítaní Mŕtvych duší. Čo ma dojalo? Nekonečná predstavivosť, šialenstvo, groteska, duch, a hlavne predtucha autora, čo bude svetom hýbať a akým smerom povedie literatúra: fantastika a let na metle. Je to predstih vkusu moderných čitateľov, Bulgakov napísal vzorný (vedecký) článok o túžbach čitateľa v nasledujúcich generáciách. Ostatne viacerí čitatelia a kritici označujú román naservírovaný v rokoch 1928 - 1940 za moderný aj dnes, ale ako som písala: každý si odnáša z románu Majster a Margaréta vlastný medailón.

Obsah z wikipedie: http://sk.wikipedia.org/wiki/Majster_a_Margar%C3%A9ta

BREMENO SKAFANDRA, Ľ. DILOV

Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, čo zamýšľate so mnou?“ Vymyslel som si túto žartovnú modlitbu ešte ako chlapec, keď som študoval históriu Zeme a jej mŕtvych a živých bohov a teraz som si ju strojovo chladne i veselo opakoval, pričom som čakal na účinok upokojujúceho prostriedku: „Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, dajte mi silu, aby som nejako vybŕdol z tejto idiotskej situácie.“

Doktor z posádky.

Pomodlila som sa k Vesmíru za porozumenie príbehu, ktorý tancoval v kozme a dosť ťažko som sa prehrýzala k okamihu, keď sa dva svety stretajú: zemský a mimozemský. Po Bulgakovovi píše veľmi vážne ďalšia postava doktora, ktorá nikdy nevkročila na Zem. Až tak vážne, že prvý kontakt s inou civilizáciou prebiehal v pote a nervoch, s čiernymi chobotnatcami. Ba aj ilustrácie pôsobia filozoficky.

Už z názvu vyplýva, že na kozmickej lodi bude autor klásť na váhu skafander a opisovať chorobopis resp. život v skafandri. V obsahu deväťčlenná posádka zvažuje problémy morálky a etiky, večné otázky o priateľstve, vernosti, zodpovednosti, solidarite a hrdinskosti. Pozemšťania nadväzujú kontakt s inou civilizáciou. V pozadí hrajú dobre svoju rolu roboti a prechádzajú údržbou raz týždenne.

Bremeno skafandra prechádza kozmickou evolúciou, leží, vstáva, vystiera sa a chvíľu stojí nohami na zemi, kým nevyjde slnko a človek v skafandri si všimne svoj tieň. Zatúži vidieť viac, hlavu dvíha k oblohe a jeho oči pomaly kĺžu po hviezdnom plátne, ktoré naplnil blikajúcimi hrdinami, zverou a predmetmi.

„Nemyslel som si, že je možné poslať mladého šľachtica na smrť pre takú maličkosť.“

Slová, ktoré v druhej polovici 18. storočia vyslovil šľachtic ešte vo veku dieťaťa, venoval mníchovi pri výstupe na popravisko. Rytierovi de la Barre sudcovia udelili v meste Abbeville trest, ktorý bol ustanovený pre otcovrahov. Nerozvážnosť a nerozumnosť, ktorá neodmysliteľne patrí k životu mládeže, spočívajúca v speve dvoch bezbožných piesní, kontrastne stojí proti skupine sudcov, ktorí podnecujú ľudí a spolubratov, aby dali túto nerozumnosť zabiť strašným spôsobom. Voltaire pripisuje začiatky tejto hrôzy, ktorá otriasla celým Francúzskom, istému abbevillskému občanovi Bellevalovi. Na prvý pohľad vyzerajú príčiny ako dôveryhodné nástroje na zastavenie rozumu. Bellevalova nenaplnená vášeň k abatiši sa skončila pomstou, keď ako šialený vyhľadával zámienky na obžalovanie 16 ročného synovca abatiši, ktorý svoju tetu bránil. Našiel zámienky v zničenom krucifixe, speve bezbožných piesní a nejakých ďalších bezvýznamných náboženských prehreškoch, ktoré nestoja ani za spomienku v tomto prípade. Spolu s de la Barre bol obvinený aj jeho priateľ D´Etallonde. Po mučení, ktoré opisne vynechávam, de la Barreho upálili i s Filozofickým slovníkom od Voltairea (franc. filozof a spisovateľ sa počas aféry dostáva aj do väzenia). D´Etallonde zostal nažive a stal sa dôstojníkom.

Prípad Jeana Calasa pôsobí ako otras tej časti mozgu, ktorá má na starosti psychické riadenie, no pri procese 16ročného rytiera de la Barrea sa človek ani nedokáže zdržať a vyroní nejednu slzu. Veľmi ťažko sa čítajú dejiny cirkvi. Veľmi ťažko človeku, pri ktorom sa nedodržala Rousseauova prosba o vynechanie náboženskej výchovy v detstve. Rousseau obšírne a veľmi správne odôvodnil v Emilovi, prečo by sme sa mali vyhnúť náboženskej otázky vo výchove. Deti nie sú tak duševne a psychicky vyspelé, aby chápali náboženstvo, ktoré je zrkadlom dospelých ľudí, zrkadlom dospelej spoločnosti. Deti nie sú pripravené žiť v civilizácii, v ktorej prevláda pohodlie, konzum, absencia odvahy žiť, pomáhať a byť za seba zodpovedný.

Náboženstvo je potrebné, vraví Voltaire, na skryté zločiny ľudí, ktorí už žijú v spoločnosti, zločiny podobné prípadu ruského vojaka Andreja Syčeva. Vo svete, kde sa v najčítanejšej knihe kníh píše hromadne o vojnách a majetku, žijú ľudia, ktorí navrhujú podávať drogy, pripravovať masakre a vraždy, pobiť ľudí, a keby autor dopisu pre istého jezuitu nepoužil náboženskú terminológiu, pomyslela by som, že autorom je ten, ktorému sa neskôr poskytlo oslovenie mafián.

Áno, vieru treba, či už ľuďom, ktorí nemajú odvahu, ľuďom, ktorí sa boja, sú inak opustení alebo tým, ktorým hlava zostáva v tieni aj po osvetlení, nezáleží na dôvodoch, je to vec patriaca osobne každému jedincovi na Zemi. Má právo rozhodovať o svojom duchovnom živote. Má právo dospieť do veku, aby poznal toto právo.

Priznám sa, že by som sa hanbila byť súčasťou cirkvi s takouto s ničím vo svete porovnateľnou povesťou. A viem, že to, o čom písal Voltaire a ďalší ma často pramálo spoločného s tým, s čím začínali Ježiš a ďalší apoštoli, proroci a svätci. Starý zákon je pre mňa rovnakým sklamaním, ako aj zaujímavým čítaním, a nemusím poznať ani tisíc významov a chápaní slov a výrokov, dôkladné dejiny, aby mi bolo vďaka získanému rozmýšľaniu zrejmé, o čom sa svätá kniha zaoberá, kde, kedy a kto. A prečo. Pretože na jednu vec je pre rozum hriech sa pozerať jedným pohľadom.

Voltaire môže a nemusí byť pre moju vieru posledným klincom do rakvy, nepripúšťam všetku pravdu jemu (pretože pravdu skladajú jednotlivci a nie jednotlivec resp. ľud), pri filozofoch je nebezpečné a zavádzajúce podliehať im. Voltaire trochu inak podotkol poznámku o Nerových útokoch na kresťanov ako Sienkewicz, no Quo vadis mi dal viac nepriamo podaných informácií. Ľudia v tej dobe žili ako veľké a zvrátené hovädá, zbytočne sa Voltaire oháňa rímskymi cnosťami, Rím potreboval nutne výprask a kresťania boli na správnom mieste a v správnom čase.

Dejiny majú zrak ako orol, ale aj ako had v tom istom bode a priestore, a preto dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu, ak sa snažíme z dejín niečo získať, hlavne ako laici. Zatiaľ čo podlieham smútku a nešťastným dojmom, v istom bode vo mne svieti radosť, že sú tu ľudia, ktorí sa tešia obľube ako paprade vo viktoriánskom Anglicku. O františkánoch som nečítala jediné krivé slovo. Sv. František so svojou dogmou zostáva pre mňa vzorom a neverím, že sa to v budúcnosti zmení, on je istota dobra, viery, nádejí a všetkého dobrého ducha spoločne s Kantom, veľkým filozofom, ktorý liečil civilizáciu slovami o morálke.

Viem, že to, čo chce byť, alebo chce spieť k dokonalosti a dobrote, nemôže mať čistý register, sú však vzormi znášanlivosti, spravodlivosti a lásky v civilizácii, avšak nie sú ľuďmi žijúcimi podľa prírodných zákonov. Voltaire vraví, z prírodného zákona ľudia zavretí  kláštoroch sú neužitoční a nespĺňajú to, čo príroda káže. Lenže žijeme v civilizácii a možno sme sa v dejinách uchránili od ešte širšieho fanatického genómu.

Že sú ľudia ľahko manipulovateľní a jedna idea ich vie dobre pripraviť na činy, je absurdné spochybňovať. V našej dobe sme buď málo odvážni a ťažko sa dokážeme do niečoho tlačiť, Slováci, buď veľmi odvážni a za to získavajú všeobecný posmech, Američania, ale každý kto by rád prišiel s ideou, ktorá by páchala zločiny, má viac prekážok než v minulosti. Zákonov, ktoré chránia zločiny všeobecné (Voltaire) je už na svete dosť, čo však záleží aj od krajiny, z ktorej by opovážlivec pochádzal. Svet by si preto mal dávať pozor na týchto opovážlivcov. Nemáme pranier, ani lámacie koleso, gilotínu, ale niečo, čo by predstihlo aféru Jeana Calasa, a týkala by sa štvrtiny, polovice ľudstva na Zemi. Mnohí z nás veria, a vedia, že žijeme v lepšej dobe vďaka výdobytkom, ktoré robia nás pohodlnými, zabezpečujú nám kontakt s ľuďmi celého sveta (aby sme zabudli na tých, ktorých máme v blízkosti), mnohí z nás sa tešia novým hračkám, luxusu, všetkým tým zvyklostiam, ktoré zrýchľujú životný štýl. Ba dokonca niektorí dúfajú, že naše staré generácie boli hlúpi, rozmýšľajúci „ako v stredoveku“. Vedzme, že nič našu Zem od staroveku neprekvapilo, možno iba vynález knihy a tabletu... Ľudstvo sa vyvíja v prostriedkoch, ale neprináša do sveta nič v podstate nového, čo by nebolo predtým. Každá idea, cit, už zanechala stopu tu a my ich spracúvame do nových podôb. Budú sa stále opakovať, zlé i dobré idey.

Bojme sa presvedčených, nielen pretože... je jednoduchšie viesť sto tisíc ľudí do boja, než ohnúť ducha jedného presvedčeného (Voltaire), ale že dnes počet sto tisíc sa zredukoval na dvoch, či troch, no technológie a boží zázrak znásobuje ich silu približne na dvesto tisíc ľudí. A týmto sa líšime od dejín. Prostriedky, prístup k informovanosti. Naopak, pokles pomoci. Vďaka novým spôsobom môžeme uvažovať o dvoch cestách: tie, ktoré sledujú zvyšujúcu sa obezitu, lenivosť, masakru zvierat, počet vegetariánov a prinízku odvahu pomáhať ľuďom, otvoriť ústa, zdvihnúť ruku, prejsť cez druhú stranu bez zebry... alebo naopak, druhá cesta vedie k ľuďom, ktorým odvaha vraví veľa, sú presvedčení a majú prostriedky, aby dopomohli Zemi zbaviť sa polovice obyvateľstva na Zemi. Nebola by to Bartolomejská noc (pretože skutočne by šlo iba o jedinú noc), ale Pozemská noc.

A vojna patrí k podnikaniu, toto krásne umenie (Voltaire) je nutnosťou. S francúzskou, európskou hrôzou si uvedomujem, že nezmyselná smrť šľachtického dieťaťa de la Barrea, ešte z nezmyselnejších fanatických dôvodov, slúži ako materský prípad tisícok ďalších a my, ktorí v sebe nosíme súcit, by sme spoločne nevyronili počet sĺz, v ktorom sú obsiahnutí zavraždení v celej histórii ľudstva pre náboženské spory, ktoré trvajú dodnes.

"Nemala som sa toho dožiť. Prečo som sa toho dožila?"

Pred rokmi v nemenovanom supermarkete som sa pomaly vyviezla hore eskalátorom, ktorý je obľúbeným predmetom pána Weasleyho. Naskytol sa mi pohľad na dlhý rad ľudí a preglgla som. Chcela som si vybrať topánky alebo dačo iné, človek nemusí mať vždy dobrú pamäť iba na sprostosti. Všetky moje konzumné návyky sa ako cestoviny rozvarili v slzách starej ženy v čiernom, ktorá zastavila moje oči na nej a nohy sa mi prepletali k nej, že čo sa stalo. Kvapkalo jej z tváre, úbohá babka, na ktorej viseli čierne háby si k prsiam pritískala kabelku a vyzerala, že zablúdila. Nebolo to tak. Teta myslela na svojho zosnulého vnúčika uprostred ľudí kupujúcich letné, zimné, jarné a jesenné výbavy. Teta, to je hrozné a veľmi ma to mrzí, hovorím jej. Nepustil ma jej žiaľ ďalej, opýtala sa kde je to a to oddelenie, a potom prešla zase k svoju vnúčikovi. Mala som pravdu, predsa len trochu zablúdila vďaka vnúčikovi. Vytiahla z kabelky peňaženku a v nej fotku vyše tridsať ročného muža, ktorý zomrel na rakovinu kože. Zostala mu po ňom žena a matka schudla 15 kíl. Mala som zomrieť ja, nemala som sa toho dožiť. Prečo som sa toho dožila?....
Bola to iná podoba trúchlenia ako kráľa za jeho Boromirom, kde znejú pamätné slová: rodičia by nemali prežiť svoje deti.
Ťažko utešiť babku a milióny ďalších ľudí, ale utešíme ich aspoň našou prítomnosťou. Mohla som jej povedať veľa toho, ale radšej som ju iba počúvala. Nenechávajme týchto ľudí nikdy samých. Nikdy.

Okrem tohto trúchlivého prípadu som ich zažila ešte niekoľko. Úprimne za najhoršiu vec považujem odchod človeka navždy. Viem, že kedysi sa ľudia lúčili s mŕtvymi všelijakými zvykmi a tradíciami, a dodnes pretrvávajú. Najsilnejšou spojkou medzi mŕtvymi a živými vytvoril človek v podobe boha a jeho desiatky odrodov. Ako slovenský občan v krajine s prevahou kresťanstva bola som vedená k viere odmalička najmilovanejšou osobu v mojom živote. Dnes už neverím v Boha a obávam sa toho, či si moja babka nemyslí to isté, čo tetuška v supermarkete. Nechcem, aby si také dačo myslela. Nanešťastie nemôžem zmeniť to a vytáča ma dojem, že ak neverím v Boha, potom nemám spojku s ľuďmi vrátane babky, ktorých zbožňujem a myslím na nich takmer denne. Už aj ja si hovorím, že som sa nemala toho dožiť, lebo som sklamala nielen seba, ale asi aj minulých, prítomných a budúcich... Za to vďačím sebe a histórii ľudstva, ktorá sa odkrýva tým, ktorí to dopustia. Nie z výmyslu sa vraví v mnohých knihách, že ľahší život vedie nevedomý ľud.

Nič sa však nedá robiť, nemôžem sa presviedčať naďalej, a s Bohom sa porozprávam jedine cez moju babku. Cez Františka z Assisi. Budem sa prizerať na dogmu cez ich život, oči, cez ich srdce... Inak to nejde. Inak to už necítim. Cítim však mravnú povinnosť a viem, že túto najväčšiu povinnosť človeka v civilizácii mi objasnil Kant. Ak človeku nechýba mravná povinnosť, hoci aj keby bol mravným mrzákom, je vždy na dobrej ceste byť a žiť ako človek.

PSIE SRDCE, M. A. BULGAKOV

Na tento príbeh som sa tešila od okamihu, ako sme si zapisovali dvojriadkový obsah na hodine literatúry. Dať psovi ľudskú myseľ sa zdalo byť sľubnou filozofiou a v tom čase som ako mladý človek horela záujmom o prírodné záležitosti, v ktorých človek zostáva porazeným a hlúpym, iba tupou sekerou, ktorá nechce dať pokoj prírode! Samozrejme, keď som čítala neskôr Psie srdce, môj prístup k problematike ochrany prírody a eko-interakcií človeka v nej sa zmenil a kniha predsa len nebola tým, čím som si predstavovala ako zanietený ochranca. Pomýlila ma a urobila z mojej osobnosti všetko, len nie to, čo som naozaj. Absolútne som sa poddala autorovi.

K môjmu čítaniu neodmysliteľne patrí rozmýšľanie nad povahou autora bez ohľadu na to, čo sa kde píše v zdrojoch. Tým sa viac vtiahnem do deja a jadra spisovateľa. U Bulgakova som rýchlo pochopila, že s týmto človekom by som mala strach zhovárať sa, bol by to strach vyplývajúci z autorovej sily „vytmaviť“ tie najhoršie a najtrápnejšie vlastnosti človeka povýšeneckým, napriek tomu (a to ma žerie!) absolútne istým a správnym štýlom. Je to presne tá povýšenosť, ktorú by každý z nás ospravedlnil a ešte by sme sa človeku poďakovali, že z nás spravil prílohu k mäsu. Nedajbože, niečomu neporozumieť, hneď si na vás zgustne! Vo všetkých knihách od Bulgakova na mňa autor takto mimoriadne pôsobil, prirodzene však hodnotím niečo úplne iné a tento spisovateľ má vysoké kvality. Okrem toho dodnes neviem, ako zdroje opisujú osobnosť Bulgakova. Rozpisujem sa tu o tom, pretože je to základný dojem, ktorý pretlačil život psa Šarika. Z moskovských ulíc ho vytiahol do tepla domova prchký doktor a ako príbeh pokračuje, začína sa moja osoba meniť. Mám chuť si zapáliť cigaretku, čo by mi inak ani náhodou nenapadlo.

Nechcem však do priveľkej vzdialenosti zabiehať od sľubného obsahu príbehu, ktorý by mohol byť na pokračovanie. Aký by bol Šarik dnes? Bol by fajčil a pil ako naposledy, a rozdával internetové rozumy, zostával celé dni doma pri počítačových hrách a nešiel voliť. Neprežíval by život, ale preklikával ho. A ak by predsa prejavil záujem o voľby, vedel by sa k nim preklikať. Rýchlejšie by obcoval so slovami, presúval sa z bodu A do bodu B, a pizza by k nemu priletela kozmickou rýchlosťou. Vôbec by ho netrápil narastajúci počet jeho druhu, sám by nemal záujem o samicu, starosti by mu robilo nahrávanie, pretáčanie a zastavovanie filmu Hviezdne vojny, všetky tie náročné funkcie televízora s obrazovkou veľkej HD kvality. Hneval by sa, ak by v drogérii nedostal ten ligotavý gél, ktorý robí z heterosexuála metrosexuála. Ináč nič nové v našom svete... Kola chutí stále rovnako.

Michail Bulgakov ma zaujal ako osoba, s ktorou by som si málo rozumela (vždy sa môžem mýliť), a takýmto upieraním človek chce ďalej veriť, čo sa mi splnilo pri Majstrovi a Margaréte. Pri tejto knihe som si po prvý raz uvedomila silu a hĺbku ruskej literatúry, akú som nenašla ani v najväčších dielach od Danteho, Sienkewicza, Shakespeara alebo Wildea, či v iných ruských knihách, hoci ide o absolútne famózne knihy. Pred Majstrom som ešte zablúdila do podivného sveta a pocítila Bremeno skafandra.

Kvôli obsahu tohto článku sa hlboko ospravedlňujem Michailovi A. Bulgakovovi, že som uprednostnila pred osudom psa človeka s charizmou, so srdcom vedca a lekára, čím potvrdil aj v tomto príbehu, že vedci sú vždy zaujímaví ľudia, ktorí píšu jednoducho príťažlivo za mnohých okolností a neerdžia o nezmysloch ako somári. Verím, že novela Psie srdce rozveselí prinajmenšom ľudí s vedeckým spôsobom rozmýšľania.

Podrobný obsah diela Psie srdce nájdete na stránke: http://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/3674-psie-srdce-michail-bulgakov/

MIRHOROD, N. V. GOGOĽ

Gogoľ určil zbierku poviedok Mirhorod za pokračovanie Večerov. Umelecky zobrazuje ľudí, ale zbytočne nefantazíruje, postavy vždy vychádzajú z autorových skúseností. O živote v nevoľníckej dobe pravdivo píše v poviedke Starosvetskí statkári s vynikajúcou atmosférou. Pravdepodobne povahové črty dvoch hlavných postáv sa pripisujú Gogoľovým starým rodičom. S citom pre prírodný detail Gogoľ píše v ľahko pobavujúcom štýle, tak originálnom pre neho, ktorý ocení každý vedec zameraný na ríšu fauny a flóry…

Na oblokoch bzučalo hrozne mnoho múch, ale všetky prehlušoval hrubý bas čmeľa, zavše sprevádzaný tenkým pišťaním osí.

Literárny kritik Belinskij poznamenal o poviedkach v Mirhorode, že Gogoľov smiech je rozpustený v trpkosti. „Najprv do smiechu, potom do plaču.“ Žartovne sa Gogoľ vyjadruje o medziľudských vzťahoch v poviedke Povesť o tom, ako sa rozvadil Ivan Ivanovič s Ivanom Nikiforovičom…  

Priznám sa, ja raz nechápem, prečo je to tak na svete, že nás ženy vedia chytiť za nos tak šikovne ako čajník za ucho. Či ony majú ruky špeciálne na to stvorené, či naše nosy nie sú na nič inšieho súce.

Zvadu dvoch pánov pre vzájomné zvieracie nadávky prvý raz preložil do slovenského jazyka Martin Kukučín (1890). Ivan Ivanovič si všimol, že sa Ivan Nikiforovič vláči s puškou ako mačka s opáleným chvostom a Ivan Nikiforovič si uvedomil, že Ivan Ivanovič je naozajstným gunárom. Dej sa odohráva v dedinke, kde sa autor narodil, v Soročinciach, poviedka vyvolala kritiku a cenzúru kvôli údajnej autorovej záľube v špinavostiach a banalitách. Gogoľ ironicky ubezpečoval cenzora v úvode k povesti, že kaluž naprostred mesta už dávno vyschla a všetci hodnostári sú ctihodní a spoľahliví. Všetko je výmysel…

A vôbec! Zdá sa, že Gogoľ si všímal moc úzkych cestičiek a prechodov a vyžíval sa v situáciách, ktoré sa odohrávali doslova na prahu. V tomto príbehu môžeme naďabiť na úkaz, keď sa stretnú dva koče v uličke, z ktorej jediným východiskom je chytiť koče za zadné kolesá  a vyvliecť každý na druhú stranu. Belinskij obdivoval na autorovi práve originalitu v zachycovaní všedných javov a ja presýtenú zdvorilosť medzi Manilovom a Čičikovom.

Ďalší príbeh Vij bol niekoľkokrát prenesený do filmového umenia. Povesť s fantastickými prvkami je ľudové podanie, kde Vij vystupuje ako vládca duchov a očné viečka mu padajú až na zem.

Súčasťou cyklu Mirhorod je aj boj kozákov proti šľachte, Taras Buľba, ktorého som zverejnila v predošlom článku.

Obsah povesti Vij: http://cs.wikipedia.org/wiki/Mirgorod_%28Gogol%29

Obsah o zvade dvoch pánov v anglickom jazyku: http://en.wikipedia.org/wiki/The_Tale_of_How_Ivan_Ivanovich_Quarreled_with_Ivan_Nikiforovich

Obsah Tarasa Buľbu: http://sk.wikipedia.org/wiki/Taras_Bu%C4%BEba

Starosvetskí statkári je kratučká poviedka o maloruskom živote a zhubnom vplyve spoločenského parazitizmu.

PETROHRADSKÉ POVIEDKY, N. V. GOGOĽ

Väčšina z nás máme obľúbenú uličku. Vraciame sa do nej pre trhy, obchody, remeslá, alebo preto, že architektonická kompozícia z nás robí jej obdivovateľov. Na našej ulici sa dobre popíja kávička, vodka alebo preberá nemecká filozofia. V mojom meste (Košice) nie je nijaké pompézne Oxford Street, ale pretláčanie sa na Námestí dominikánov je podobným javom ako na londýnskej promenáde. Na jar tam dlažbu zapĺňajú dúhové koberce sirôtok, fialiek, tulipánov, narcisov a iných cibuľovín, až človek nemá kam stúpiť! Vôňa jahôd vás chytí za nos a ťahá k pultu, turisti na penzii predávajú z vychádzok medvedí cesnak a tetuška v rifľovej kombinéze stojí pri veľkom výbere osív a semien. Koniec ulice šperkuje fontána na radosť detí. Namiesto prímorských čajok tu poletujú holuby a tieň na hemžiacu sa ulicu dominikánov vrhá vysoký kostol. Cez deň sa nakupuje, klebetí, ale miesta na posedenia tu niet, študenti prechádzajú cez uličku povznesení nad reďkvičkou a sirôtkou. Dominikánska noc patrí mladým skupinkám...

A aký je Nevský prospekt? „Krásavica nášho hlavného mesta! Len čo prídete na Nevský prospekt, už to vonia samou zábavou. Čo by ste mali akú súrnu, neodkladnú povinnosť, keď ta prídete, určite zabudnete na všetko... Máte dojem, že človek, ktorého ta stretnete, je menej sebecký ako na Morskej, Hrachovej... Nevský prospekt je hlavnou tepnou Petrohradu.“

Dokonale odetá poviedka s krátkym príbehom romantického maliara, ktorý nasleduje tajomnú ženu... „A nech vás boh chráni nazerať dámam pod klobúčiky!“

Nebudem preháňať, keď prezradím, že Gogoľ ako neopakovateľný predstaviteľ predviedol umenie vyobrazenia atmosféry, preto je Nevský prospekt mojou najobľúbenejšou poviedkou! Je živá, stisne vás za srdce, usmejete sa, pokrútite hlavou, budete cítiť... A tak je tomu aj v menej veselej poviedke Plášť, v ktorej autor protestuje proti mrzačeniu človeka. Gogoľ opísal vlastné skúsenosti v čase, keď pracoval v úradnej sfére. Podľa Dostojevského poviedka nadčasovo korešponduje s človekom: „Všetci sme vyšli z Gogoľovho plášťa.“ A ten skutočný plášť akoby sám v postave Súcitu vystupoval v poviedke. Súcit vyvoláva aj vyjadrovanie hlavnej postavy Akakija Akakijevičova... „No už to len dáko pritento. Akože by to ozaj oné!...“

Kto pije veľa rumu, spadne z múru... rovno na nos. Kovaľov síce hlavu pre pijatiku nestratil, ani ľavou nohou nevstal z postele, ale keď sa prebudil, nos sa mu zapotrošil a začal sa absurdný príbeh o nose prezlečenom za štátneho radcu. Celkom inak pôsobí vplyv obrazu v poviedke Portrét, tento vplyv už autorovým umením akoby plynule prechádzal na čitateľa. „V tom portréte väzí zlý duch...“

Posledný príbeh uzatvára úradník, ktorému jedného dňa napadlo... „Dnešný deň je dňom najväčšej slávy! Španielsko má kráľa. Našiel sa. Ten kráľ som ja.“

V Petrohradských poviedkach môžeme znovu poznávať kus Ruska v rozmeroch jednej ulice, vidieť postupný duševný rozklad človeka a nechýba mysticizmus a satira, typické znaky tvorby Gogoľa. Ďalšou jeho zbierkou o ľuďoch je Mirgorod.

Obsah poviedok (bez Nevského prospektu): http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/literatura/28797/nikolaj-vasilievic-gogol

Test o spisovateľovi a jeho tvorbe: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/nikolaj-v.-gogol/