SEVERNÁ RUŽA, A. S. PUŠKIN

Severné búrky však neškodia ruskej ruži.

(2. novembra 1829)

V našom krátkom príhovore,

prajeme Vám zdravie skoré,

aby ste nás potešili

prítomnosťou. Vaše víly.

To je zvláštne. Keď človek číta Puškinovu lyriku, ovalí ho chtivý pocit, že je vílou a túži čarovať, aby taký spisovateľ znovu poctil návštevou našu Zem. Urobiť s ním rozhovor, to je sen snáď každého čitateľa...

„Veršujete nádej, že nikoho meno svet nezabudne, nik nie je úplne sám.“

„Myslíte toto? Povedz si: kto si o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram...“

„Súcitíte s ľuďmi, ktorých život sem-tam sklame.“

„A dejiny ľudstva kýchajú v mojej malej dráme.“

„Povzbudzujete tých, ktorým mladosť oklebetia.“

„Stáva sa... a keď odbije hodina roka – v poradí tretia...“

„... vaše hriešne oko rozplynie sa nad jesennými kvetmi!“

„Pravda. Prichodiacej múze venujem pohľad letmý.“

„Na vrtošivé slovo vo verši skríknete: „Zostaň!“

„To sa na poli spytujem, čím je básnik? Kde má hlavný stan?“

„Priatelili ste sa s Gogoľom a obraňovali jeho Večery!“ Tu Puškin dobromyseľne sa pozrie do diaľky a zazrie drožku, kotúľa sa svetom s novou myšlienkou. Tento nápad navrhne priateľovi a neskôr svet začuje:

Šuchot Mŕtvych duší – až zaúpel,

keď Rusko objímal ten clivý nápev.

Ešte si Puškin otvorí knihu a nájde v nej uschnutý kvietok. Nechám ho rozjímať nad jeho osudom...

Kde kvitol? Kedy? Ktorej jari?

Kto zabránil mu, aby žil?

Neznáma ruka? Známa vari?

Kto, prečo ho sem položil?

Či nežnej schôdzke na pamiatku?

Či značí krutú rozlúčku?

Či prechádzku len, jednu, krátku?

Lesom či poľom? Za rúčku?

A žijú? Kto vie o ňom? O nej?

A v ktorý kút ich zavial svet?

A či už zvädli v žitia zhone

ako ten nevedomý kvet?

(1828)

***

Keď správny rozmer, správne poradie

Má každý verš – to dušu uspokojí.

Nerozpŕchnu sa slová kdekade,

Jak vojsko, ktoré rozprášili v boji.

Vážnosť má každé slovo v otriade,

Každý verš stojí v bohatierskej zbroji.

A čím je básnik? Kde má hlavný stan?

Je Napoleon a či Tamerlán?

(Domček v Kolomne)

Pozn.: básne a poémy preložil Ľubomír Feldek.

EUGEN ONEGIN a Malé tragédie, A. S. PUŠKIN

Kde bolo tam bolo, žilo dievča, ktoré si cez jedno leto ako mních prepísalo Hamleta. Rozmýšľalo, či ešte na svete jestvuje literárne dielo, ktoré by ho očarilo natoľko ako Hamlet a obetovalo ďalšie leto. Ó, áno, je to Eugen Onegin!

Sedem rokov písaný veršovaný román od majstrovského spisovateľa z Ruska, Alexandra Puškina, dosiahol v sebe mnohé obrazy, myšlienky a prirovnania hodné zlatého metálu. Zveršoval také miesta v živote, ktoré priemerných spisovateľov zrádza v ich snahe o ten istý verš, až to končí fiaskom, plytkosťou. Tým chcem povedať, že ako Shakespeare bol nenapodobiteľným géniom, ktorý v umení určoval pravidlá, tak rovnako ním bol Puškin, rýdzi poeta vo svojom chutnom Eugenovi. Eugen Onegin je ako slepačí vývar v čase choroby, blahodarne pôsobí na zmysly citlivé na literatúru.

Môj Eugen si, hľa, voľne žije;

frizúra módna vôkol šije,

londýnsky dandy, povieš hneď–

a uvidel už veľký svet.

Po francúzsky sa dokonale

vyjadruje i píše priam;

v mazúrke sa klania v sále.

Čo ešte chcete? Známa vec:

vzdelaný, milý mládenec.

.

Rozhľadenosť, humor, elegancia vo veršoch dokazuje v autorovi gravitačnú príťažlivosť. Vášeň a dynamika príbehov je veľkým nosníkom celej básnikovej tvorby a Onegin je na Gerlachovskom štíte. Téma je jednoduchá a blízka každému z nás, problematika človeka znechuteného životom. Je otrávený spoločnosťou a nevie urobiť seba ani okolie šťastným. O tom som počula na hodine literatúry veľmi dávno a tie slová sa mi zaryli do srdca; okamžite som sa v duchu pýtala, či som na mieste tohto literárneho hrdinu.

Onegin je „antioblomovská“ postava, ktorá nie je schopná milovať človeka a žiť ako človek, pretože je nadopovaná poznaním.

Tak spoznal Eugen zovretý

mladistvý román jeho lásky,

počúval znova vzlyk a ston,

starý jak svet a ľudia v ňom...

Hrkoce v ňom a zbytočne Oneginovi bráni žiť spontánne, bez plnej vlády rozumu. Už mu priveľa vecí prekáža, už sa dal chytiť do siete nekonečných úvah. Už je jeho život príliš komplikovaným, zriedeným jedmi, kým život Oblomova sa z roka na rok zjednodušoval a tento veľký a nezodpovedný chlap miloval človeka, ako to vie iba mravne a duševne neskazené dieťa.

Kto žil a myslel, iste v duši

pohŕdať musí svetom aj;

kto cítil, toho priam tak kruší

prízrak dní zašlých nebodaj:

pre neho niet už očarenia,

spomienky mu dni na jed menia,

ľútosť ho zhrýza ako had.

A predsa človek vždy sa rád

k bytosti takej v reči vinie.

Eugen ma miatol hovorom,

no zvykol som si čoskoro

na jeho slovo záderčivé,

na jeho vtipy – spola žlč

a epigramatický kŕč.

Eugen Onegin je podobný Pečorinovi z Hrdinu našich čias, ktorý neodpúšťa plytkosť a všednosť spoločenského života. Títo polomŕtvi ľudia sa utešujú jediným zvykom, lebo zvyk, dar nebies, našťastie náhradou je nám za šťastie... Ale Onegin v závere dáva životu šancu, prebúdza sa, čo má v sebe veľké „dostojevské“ čaro (napriek neskorému času), zatiaľ čo Pečorin zostáva iba hrdinom romantizmu a uzaviera toto nešťastné obdobie, aby ho nahradilo obdobie staromládeneckých rojkov a nihilistov.

Podľa Dostojevského teórie problémom Onegina je priamo sa zúčastniť jednotvárneho vzorca života, ktorý zabezpečuje istoty, o ktorých dávno vie a je znudeným. Dojatý Tatianiným listom vyriekne všetky predstavy, túžby a následne ako „starec“ presviedča seba i ju, vyratúva nepriaznivé okolnosti budúceho vzťahu. Pre romantické duše, ktoré budú smutné po prečítaní románu, by si mohli ako náplasť prečítať kratučký príbeh Ozvěna mládí od Čirikova. Zamilovaný pár podobne zápasí s rozumom a strachom, no nakoniec sa rozhodnú viesť srdcom. Čítanie typicky ruské o zulíbaných ručiček, jásání při soche Deržavina, hrubých vrkočích a vození se kočármi a vozkami.

Malé tragédie: Mozart a Salieri. Kamenný hosť. Rusalka. Skúpy rytier. Tanec nad priepasťou.

Don Juan, všetci ako Vy, budete potrestaní za neresti!

(Kamenný hosť)

Tragédie sú pretkané ľudskými hriechmi ako závisť (Mozart a Salieri) či lakomstvo (Skúpy rytier), preto sú nadčasové. Ich stručnosť môže prilákať širšiu verejnosť, dnes pre vývoj techniky pohodlnejšiu. V súčasnosti je možné natrafiť aj na operné verzie krátkych drám. Malými tragédiami Puškin dokazuje svoj veľký rozhľad, nielenže sa zameral na históriu Ruska, ale umelecky zvečnil chyby, s ktorými dennodenne zápasíme. „Pravý zákon tragédie je toto: pravdepodobnosť situácií a pravdivosť dialógu.“

„Protikladnosť pováh nie je nijaké umenie, len banálny prostriedok francúzskych tragédií.“ Takže kto sa chystá analyzovať lakomstvo, k Moliérovmu Lakomcovi si môže pridať príbeh o Skúpom rytierovi.

Obsah životom unudeného Eugena Onegina: http://sk.wikipedia.org/wiki/Eugen_Onegin

PONÍŽENÍ A URAZENÍ, F. M. DOSTOJEVSKIJ

... pracujem pomocou analýzy, a nie pomocou syntézy, to je, že idem do hĺbky a rozborom na atómy hľadám celok. Gogoľ berie celok priamo, a preto nie je taký hlboký ako ja... (Dostojevskij v liste bratovi)

Mimoriadny umelec nám svojím dielom pripomenie zážitok, na ktorý veľmi radi spomíname. Čo môže Dostojevskij v čitateľovi poodhaliť, ak nie niečo hlboké a hodnotné? Ponížení a urazení nadväzuje na úspešný román Chudobní ľudia a hlavnou postavou príbehu je sympatický profil mladého spisovateľa Ivana Petroviča. Vo svete autorových postáv sa hodnoty delia na dobré a zlé. Hnacou silou je egoizmus a kôpka postáv v tomto románe je kontrastná a fantastická vo svojej skutočnosti (Dostojevskij).

„Smútite za ideálmi a cnosťami. Ale, priateľ, veď ja sám som ochotný uznať všetko, čo rozkážete; lenže čo mám robiť, keď s určitosťou viem, že základom všetkých ľudských cností je najhlbší egoizmus. A čím je dielo cnostnejšie–tým viac je v ňom egoizmu...“ Knieža

.....

„... prečo sa mi vlastne vysmievaš? Šiel som k tebe otvorene a priamo. Ak sa nazdávaš, že hovorím hlúposti, vysvetli mi to, ale sa mi nesmej. Veď aj čomu sa tu máš smiať? Tomu, čo je teraz pre mňa sväté, ušľachtilé? No nech aj blúdim, nech je to všetko nesprávne, pomýlené, nech som aj hlupáčik, ako si ma niekoľko ráz nazval; ale ak blúdim, blúdim úprimne, statočne a nestratil som svoju ušľachtilosť. Nadchýnam sa vysokými ideami. Nech sú aj chybné, no ich základ je svätý...“ Aľoša

(Fajným doplnkovým čítaním na tému egoizmu a lásky odporúčam úvahy Schopenahuera: Génius, umění, láska, veštec. Konkrétne v Láske.)

Román považujem za moje najobľúbenejšie dielo od Dostojevského, napriek existencie významovo obsiahlych a výnimočných príbehov Karamazových či kniežaťa Myškina (Idiot). Kvôli takému príbehu ako je Ponížení a urazení som sa mohla vrátiť k spomienkam a zamýšľať sa nad vzťahmi. V jednom momente si Aľoša v monológu uvedomuje, čo značí pre neho daný človek. Nejde o nejaké slová, výrazy a príkazy. Prakticky človeka zviera v hrudi a následne dostane strach. Šokovaný v poznaní nového a škaredého dojmu uteká späť k tomu človeku. Je to dojem hlboký a nezabudnuteľný, trvá krátku chvíľu. Prežila som ho voči babke, keď som mala sotva jedenásť rokov a Aľoša mi ho premietol. Je iné prežiť tento pocit ako dieťa a iné ako dospelý človek. V dospelosti sa pocity recyklujú, vracajú sa a odchádzajú, prestávame im poskytovať emóciu.

A ja si ten okamih vysoko cením, lebo už ako dieťa som si uvedomila, čo pre mňa babka znamená. Nielenže som objavila niečo dobrého vo mne, čo vypracovala s láskou a prísnosťou moja babka, ale bol to prvý krok k hľadaniu človeka v sebe. Tak, ako to robí vo svojich dielach Dostojevskij.

Čítanie Eugena Onegina, ďalšia kniha v poradí, sľubuje rovnaký zážitok a napätie, nešťastný hlavný hrdina hľadá v sebe človeka.

Obsah: http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/citatelsky-dennik/3918/fiodor-michalovic-dostojevskij-ponizeni-a-urazeni

DIVADELNÝ ROMÁN, M. A. BULGAKOV

K tomuto spisovateľovi existuje toľko mojich ospravedlnení a rozpakov! Ak ho stretnem v pripravovanom príbehu o ruských autoroch, zrejme padnem na kolená, alebo ma chytí nervový záchvat, aký bol vo veľkej móde u dám z 19. storočia. Moje rozpaky z Divadelného románu vytvára hneď niekoľko príčin. Keď sa mi neraz prihodila milá situácia, že sa rozprúdila diskusia o ruskej literatúre, stalo sa, že jeden či dvaja ľudia sa zmienili o malej sčítanosti, ale tento román sa im páčil! Ďalšie reakcie od sčítanejších ľudí boli rovnako pozitívne.

Všetko stojí mimo mňa, akoby som tento príbeh ani neprečítala, a nestačím sa diviť. Zle načasované a nepochopené dielo pripomína tie školské časy, kedy sa na hodinách literatúry rozoberali básne a drevenela som s lavicou. Nedokážem pri tom argumentovať, čo by som mohla vytknúť knihe.

Človek musí mať rád svoje postavy, inak nikomu neradí, aby sa pustil do písania. Aby ste vedeli, z toho sú len nepríjemnosti. Maksudov

Poprepletané scény, roztržité čítanie a melanchólia nespravili z Divadelného románu zážitok, naopak, radšej by som znovu siahla po Bulgakovovej próze z lekárskeho prostredia.

Tento príspevok nič nepovie o Divadelnom románe, za čo sa hanbím, nezaslúži si to. Vskutku zaujímavejším pri čítaní Bulgakova nie sú knihy, ale samotný autor a zážitky s ním.

Divadelný román je teda akýmsi faux pas v ruskej literatúre, nanešťastie nie posledným a čo je horšie, druhé sa rovná tomu istému autorovi! Budem rada, ak ma niekto presvedčí, aby som Divadelný román prečítala znovu. Ďalšia kniha Ponížení a urazení mi pripomínala návrat do nádherného raja čítania.

Stručný obsah Divadelného románu: http://www.kosmas.cz/knihy/165525/divadelni-roman/