Odišli sme z Európy, aby sa naše sny zhmotnili a vrátili sme sa späť. Vyslali sme zo západu aj mladých Američanov s menovkami na prsiach, so širokým úsmevom a s teplým slovom pre dušu.
Vyhlásili sme biovojnu a stali sa vegetariánmi.
Nepochodujeme za heterosexuálov.
Namiesto stravy berieme tablet... sme celoroční nemohúci, alergici, melancholici.
Keď nás neožarujú, nebotoxujú, platíme za výmenu pohlavia ako hypochondri.
Tovar nás zasypáva ako plech áut Číňanov v Pekingu a čierne rámy BaDayKlanu.
Alpa je náš storočný strážny anjel.
V práci sa spúšťame do jedálne na šmýkaľke.
Čas existuje už len na horách v nadmorskej výške 2000m.n.m. V nižších polohách sa rozmazávame ako pokazená obrazovka, časovo sa až vymazávame ako na Oxford Street. Nepočuť výkrik.
Páchame selfievraždy, žiaľ z dvesto selfie ani jedna nie je dobrá.
RIPujeme za pozostalou virtualitou, komunikujeme zázračne s dvoma naraz, pričom jeden je na míle ďaleko.
Bude dopyt po kyslíkových maskách ako v susedstve?
A to pred dvoma storočiami v Európe ľudia čakali celú noc v rade na chleba! Dnes počuť výkrik najskôr nemo vo virtualite. Počuť aj hnev, smútok, radosť, kýchnutie, padanie sĺz, stratu práce, nájdenie práce, lásku, priateľov, ducha, nádej, zločincov, toto všetko udržuje väzba medzi nulou a jednotkou, pričom v sudoku je až deväť čísel.
Nové heslo doby znie: virtualita si a na virtualitu sa obrátiš.
