REALITA MASMÉDIÍ, N. LUHMANN

Viackrát vydaná kniha v Českej republike (najnovšie vydanie je z roku 2014) vysvetľuje niekoľko skutočností o masmédiách, v ktorých sa rozoberajú nasledujúce programové oblasti: správy, reklama a zábava. Prednášky sociológa z 90. rokov s veľkým množstvom odkazov na ďalšiu literatúru zostávajú pred bránami novej sily, novej formy média strácajúcej masovú predponu. Keď sa brány otvorili, prvých desať rokov v spolužití s multimediálnym internetom prešlo ako nič a hltanie ľudského času pokračuje v jeho moci. Počas čítania knihy vzniká otázka a čiastočná odpoveď na to, akú realitu dnes ponúka forma internetu a kde sa v tejto realite dá uplatniť vlastná identita či naopak, kde sa postupne stráca.

V tomto článku je zhrnutie niekoľkých výrokov tak, aby sa čitateľovi priblížil význam masmédií podľa publikácie.

Čo má Kinder Surprise, Adela Banášová a Justin Bieber spoločné s masmédiami...

Masmédiá udržujú spoločnosť v bdelom stave. Vytvárajú stále obnovovanú pripravenosť, aby sa počítalo s prekvapením. Masmediálnymi „ikonami“, ktoré majú obdobnú vlastnosť bdieť vo vlastnej realite, sa stávajú aj ľudia. Netreba za to odsúdiť týchto ľudí, na vine, ako sa neskôr ukáže, sú masmédiá.

Masmédium je ako jeden človek, jedna skupina, jedna kultúra.

Máme predstavu, čo zahrňujú masmédiá, no koho a čo zastúpili? Nahradzujú pozorovacie pozície z minulosti, akými boli napríklad mudrci, duchovní, šľachta, mestá, náboženstvo, politicko-etické formy života.

Dôležitou skutočnosťou je, že masmédium pracuje ako samostatná organizačná jednotka a z toho vyplývajú následky, aké postihnú obyčajného človeka: prirodzené (vzťahujúce sa na danú organizáciu) reakcie, podozrenie z manipulácie, kritika, prístup k ďalším organizáciám, ale aj úspech. Skúsený pozorovateľ dokáže po istom čase zachytiť napríklad „povahu“ magazínu resp. jeho kultúru. Bez masmédií by nebola kultúra rozpoznateľná ako kultúra.

Vzťah zákazník verzus masmédiá, v ktorom platí klišé: „Nezáleží mi na tom, čo si o mne pomyslia tí druhí.“

Z predošlej skutočnosti rovnako vyplýva, že realita masmédií spočíva v ich vlastných operáciách. Rozhodujúce teda je, že medzi prítomnými emitentmi a recipientmi nemôže prebiehať nijaká interakcia. Spätná väzba je nulová. (Zmyslová súvislosť je podmienkou pri kontakte medzi komunikáciami. Ak sa na niekoho opýtajú na cestu, nemôže v sociálnom systéme reagovať tak, že zaspieva Michaela Jacskona. Úlohou systému masmédií je prerušiť túto zmyslovú súvislosť určitým spôsobom, ktorý dovoľuje rozšíriť hranice a vo vnútri týchto hraníc vybudovať čiastočnú komplexnosť systému priamej samostatnej komunikácie.)

Funkcie masmédií zahrňujú stála tvorba a uchopenie iritácie (= vysvetlenie je nižšie).

Funkcie masmédií NEspočívajú v:

1. náraste poznania

2. socializácii

3. výchove

Masmédiá nie sú fóra a kritika (reagujúca na možný vplyv politických, religióznych či armádnych inštitúcií) nemôže vyžadovať od nich, aby si vytvorili priestor pre vlastné postoje. Môže byť ústna komunikácia, ale či sa dosiahol výsledok plánovanej komunikácie, na tom už nezávisí existencia masmédií. Dôležitý je zisk z predaja a štatistiky. Je jedno, čo predstavuje ich „realita“, pokiaľ má u zákazníkov úspech. Mnohí to, samozrejme, dobre vedia, ale menej ľudí si uvedomuje, že absorbovanie „reality“ ťažko poznateľného systému (zvnútra) má omnoho vyšší dopad na myslenie zákazníka, ktoré vlastne poskytuje spätne zisk, pozitívnu štatistiku, no pre vlastné okolie iba masmédiom vybraté redundované udalosti či fámy.

Zákazníci na seba upozorňujú kvantitatívne (množstvom predaných výrobkov). Prijímajú „realitu“, ktorú by bez masmédií nedokázali sami vykonštruovať, najmä ak ide o ťažko dosiahnuteľné zdroje informácií.

Informácia v obehu.

Informácia je nejaký rozdiel, ktorý odhalí rozdiel pri nejakej neskoršej udalosti. G. Bateson „Rozdiel“ tvorí to, čo zostane v pamäti. Základom systému je vďaka obrovskej kapacite pamäti rýchle spomínanie a zabúdanie, ktoré oslobodzuje.

Pokiaľ sa zákazníci informujú už u príjemcov tých istých informácií, vznikajú fámy, významné v sociálnej redundancii, pretože opakované (zdieľané v ďalších komunikáciách) informácie nie sú informácie, ale udalosti. Informácie sa nedajú opakovať, menia sa na ne-informácie bez hodnoty.

Sloboda v konštrukcii „reality“. Realita konštrukcie.

Sloboda je stále ešte chápaná v rámci prirodzeného práva ako neprítomnosť nátlaku. V skutočnosti sa sloboda zakladá na kognitívnych podmienkach pozorovania a popisu alternatív budúcnosti, ktorá je otvorená, má schopnosť rozhodovania a preto je zároveň taká neznáma.

Ako bolo spomenuté vyššie, vedúca je rozdielnosť: teda ako jeden masmediálny systém označí vlastnú identitu? Sloboda vybrať informačný kód systému predstavuje rozlíšenie informácie a ne-informácie. Inak by bol systém vystavený všetkému, čo by prichádzalo. Nemohol by učiniť vlastnú redukciu komplexnosti, ani vlastnú selekciu. Preto v systéme existuje súbor pravidiel. Immanuel Kant vysvetľuje: schémy nie sú žiadne obrazy, ale pravidlá pre uskutočnenie operácií, napríklad schéma kruhu nie je obrazom akéhokoľvek kruhu, ale pravidlo pre uskutočnenie nejakého kruhu. Rozmanitosť, ktorá je daná vnútornému zmyslu vo forme rozlišovania času, môže byť rekonštruovaná len ako postup pre účely poznania. Bez času by sa zrútila rekonštruovaná realita!

Identita masmédia je iba prepožičaná, pokiaľ chce niečo zdieľať. Identity, ktoré sú stále obnovované, plnia sociálnu pamäť. Pamäť konštruuje opakovanie, teda redundancia. Bez pamäti by nemohlo vznikať nič ako „nové“ (odchyľujúce sa) a bez skúsenosti odchýlenia sa by sa nemohla tvoriť pamäť.

Postup v konštrukcii „reality“ platí pre jeden komunikačný, organizačný a samostatný systém takto: v značnom rozsahu musí byť nepochybná prítomnosť nahradená pochybnosťami. 1 – konštruovanie reality, 2 – eventuálne pozorovanie pozorovateľa, ako konštruuje realitu (1 – seba-referencia, 2 – referencia druhého).

Masmédiá sa snažia starať o vlastnú dôveryhodnosť a zároveň ju podkopávať (manipulácia, opora politiky, získavanie statusu quo, nasledovanie ideologických názorov, atď.). Samy seba „dekonštruujú“, pretože sú reprodukované vlastnými operáciami stáleho rozporu svojich konštantných a performatívnych textových komponentov.

Zhrňme si tieto poznatky odpoveďou na otázku: ako vzniká napríklad podozrenie z manipulácie? Systém, pre ktorý je nevyhnutné vytvoriť si stabilnú a výraznú identitu, pripojuje jednu operáciu za druhou v časových horizontoch skonštruovaných pre seba samého, pričom sa stále vzťahuje k vlastnému výberu informácií, aby mohol ukázať novinky, prekvapenie a tým aj hodnotu informácie. Práve vtedy, keď svet nejde zobraziť takým, aký je a tak, ako sa okamih od okamihu premieňa, ponúka sa namiesto toho hľadanie pohnútok v záujmoch, ktoré systémom podľa seba manipulujú.

Byť či nebyť bdelým...

Z toľkých informácií nepochybne vyplýva, že žiť s masmédiami nie je jednoduché a má to svoje riziko, pochopiteľne ide o strácanie identity zákazníka. Schaftesbury patril medzi prvých, kto sa pri jasnej nedôvere voči tlači a komerčnému vydavateľovi spätne vzťahoval do súkromného „autorozhovoru“, aby získal jasno sám o sebe. Rousseau bol na tom podobne, „romantické“ obdobie sa zasypalo zrkadlami a pohľadmi do nich, Luhmann však v tomto prípade nie je konkrétnejší. Vďaka životu s viacerými ideami naraz (Dostojevskij) na konci 19.storočia nastalo „hľadanie zmyslu“ v tlačových textoch a výraznejšia snaha o sebarealizáciu.

V multimediálnej súčasnosti sa zmnohonásobil informačný prístup a od človeka sa vyslovene žiada, aby zostal v bdelom stave. Problematická je rýchlosť dostupnosti a zvládať ju. Vydávajú sa „recepty“, ako udržiavať túto rýchlosť. Ak začujete výrok, že určití ľudia sa snažia prehrabať nespočetnými článkami, aby našli tie pravé, alebo že tí istí ľudia reagujú na rôznych komunikačných stránkach dosť neprimerane a zvláštne, až máte z nich pocit, že sú v masmediálnom slovníčku „ancient“, potom vy ste moderní zákazníci a väčšmi nositeľmi cudzích identít, kým práve tie určité typy ľudí budú zamerané na niečo celkom iné.

K programovým oblastiam.

Správy. V 16. storočí vznikali formy letákov, balád, kriminálnych príbehov atď. Pri vytváraní správ musia byť udalosti dramatizované a odložené v čase, t. j. v minulosti, prítomnosti aj v budúcnosti. Prebieha selektivita a typickými selektormi sú: informácia musí byť nová, prednosť získavajú konflikty, pútačom je kvantita, lokálny vzťah prepožičiava informácii meradlo, takisto narušovanie noriem (hlavne morálnych). Správy nemajú úlohu fixovať etické zásady či pozdvihovať morálnu úroveň spoločnosti, vykonávajú len bežnú seba-iritáciu, reprodukciu morálnej senzibility. Spoločnosť založená na raste je sama neustále postihovaná svojou minulosťou! Často sa stáva, že príjemca správ je zmätený a stráca sa v nich. Je tomu tak preto, že reálne udalosti a názorové udalosti sa spôsobom opakovaného uplatňovania názorov stále premiešavajú a tvoria tak pre publikum viskóznu dávku, v ktorej ešte sa dá rozlíšiť téma, ale už nie pôvod informácií!

Reklama vznikla niekedy v 17. storočí v dobe dvornej kultúry. S pomocou psychologických prostriedkov obchádza kognitívnu sféru (čo vedie ku kritike verejnosti) a rafinovane deklaruje svoje motívy. Motív je však nepoznateľný (hoci samotná reklama predpokladá, že sa jej manipulácia bude predpokladať!) a dobrá forma reklamy ničí informáciu. Jej funkciou je zásobiť ľudí bez vkusu vkusom (v tom sa stotožňuje s módou). Reklama žiada stále niečo nového (to je aj moc módy) a má vlastnú funkciu: stabilizácia vzťahu redundancie a variácie v každodennej kultúre (BMW zostáva BMW, ale model sa zlepšuje). Reklama značí poriadok a sloboda, aká je len možná (voľba medzi francúzskym a talianskym dressingom je možná, ale konzument nerozhoduje o zmiešaní surovín v pomere).

Funkciou zábavy je ničiť nadbytočný čas. Umožňuje seba-premiestňovanie v zobrazenom svete, človek môže a nemusí byť spokojný. Zábava ponúka, no nikoho neurčuje, ale je dostatočným základom pre zábavu na vlastnej identite.

Na záver: Ak si úspešne dokážu systémy vytvárať pre zákazníkov neznáme pravidlá resp. schémy, potom my resp. totožné systémy si môžeme vytvoriť vlastné pravidlá, ktoré povedú našu slobodu k výberu; rozhodneme sa sami, či budeme bdelí viac podľa nich alebo viac podľa seba, ako to skúšal Schaftesbury. Dôležité je dosiahnuť predstavu o tom, na čom chceme pravidlá použiť, samozrejme aj táto predstava podlieha cudzím vykonštruovaným realitám, ale vždy by mala jestvovať citeľná snaha o objektivizáciu. Verím, že Luhmannovi sa podarilo vytvoriť pre jednotlivca slušnú predstavu o masmédiách, o čom svedčia aj početné vydania knihy Realita masmédií.

Slovenské systémy, ktoré končia na toaletách

Podľa sociológa Niklasa Luhmanna masmédiá predstavujú akési operačné poznávacie systémy, ktoré si vytvárajú vlastnú identitu. Z obrovského množstva informácií by nemohli vyberať nič, ale všetko a takto sa originálna vizáž dosiahnuť nedá. Potreba líšiť sa teda zasahuje masmédia, ktoré sú do značnej miery autonómne resp. konzumenti s ich „tvorbou“ majú takmer nulový vplyv. Toto občas zapríčiňuje otras mozgu tých čitateľov, ktorí si ešte zachovali nejaký rozum. Ak máme túžbu pripúšťať si všetko, potom pripusťme, že naše IQ spopolňujú.

Čo to zapríčiňuje? Poďme sa prizrieť identitám, s ktorými sme ochotní „komunikovať“ za peniaze.

Štýlové noviny ponúkajú ostré správy z domova i zo zahraničia. Stránky (resp. skupina vydávajúca stránky) sú náladové ako americký teenager, nariekajú, tlieskajú, útočia, odúvajú sa, obcujú. Chlascú ešte aj v nedeľu, teda prestávku nepoznajú. Niet o čom polemizovať:  redaktori rovnako ako čitatelia boli pripravení o vlastný intelekt, navyše redaktori sa musia podpisovať pod článkom! Čo to zapríčinilo?

Správy z domova začali celkom nevinne. V materskej škôlke deti s úsmevmi a v papučiach hrdo držali svoje prvé veľké ocenenie v živote, plagát o ochrane životného prostredia, zatiaľ čo pod papučami sa objavila hrôza od starého capa, čo sa ukájal na starom psovi. Napokon v článku sa zistilo, že nešlo o capa, ale o muža v zrelom veku, ktorý netypicky strávil deň bez zberu húb v spoločnosti Dunča.

Po autonehode sa žena musí postarať o päť detí, ktoré plačú, že nežijú na sociálnej sieti. Pod uplakanými ratolesťami je prosba o materiálnu pomoc a šťastný pestovateľ obrovských uhoriek pripomínajúcich mužskú sebaistotu. Horšie než smrť!

Bola položená otázka na budúcich absolventov, ako využijú vlaky zdarma. 95% študentov zo sociálnych sietí sa k odpovedi nedostalo, ako bolo zistené, za všetko mohla verejnosťou utajovaná organizácia ŽIARA! (Žúruj I Abstinuj Rozumom, Absolvent!). 5% odpovedalo: „No, už néni sa musíme šuchtac do školy za lóve. Či?“ Súhlasí, v tomto prípade aj Occamova britva zhrdzavela (úvahy sa nemajú bezdôvodne komplikovať).

Správy zo zahraničia. Štatistiky ukazujú, že za posledné obdobie sa na stránkach zvýšilo percento polonahých žien a výkričníkov. Dočítame sa o sexe, nadrogovaných hercoch, ktorí jazdia v pijatike, o sexe, o životných udalostiach práve triezvych hercov a... o sexe.

Správy zo športu prinášajú nepriaznivé výsledky z majstrovstiev sveta pre brazílsky tím. Šokovali svet prehrou jedna nula, pričom gól v napínavom priebehu padol v poslednej minúte. Usmoklení, fanúšikmi opľutí futbalisti sa zborovo objímali a vedľa žena ponúkala intímne služby. Chlapci, volajte!

Istého Portugalca obvinili za uhryznutie spoluhráča a vedľa žena ponúkala veštecké schopnosti. Chlapče, nechoď ty do lesa!

Takže, pán Luhmann, máme tu slovenské noviny, ktoré si vytvorili fazónu prašivého amerického teenagera, čo je sem – tam schopný ľudskosti, keď sa mu zachce prestať sa hrať na rozmnožovanie.

Štýlový magazín rozohráva (vraj) zložitejšiu hru, netrápme sa, ak niektorým článkom nerozumieme. Je to prípad nielen jediného magazínu či novín, ktorých posadol diabol, keďže nevedno kedy začali zlomyseľnú hru. Ba dokonca začali sa uberať umeleckou dráhou!

Správa z domova zatriasla malým Slovenskom ako s neposedným chlapčaťom. Zlomyseľný rodič upozornil, že ak ho ešte raz prichytí pri čestnom zarábaní, naučí ho poriadnej korupcii, ktorá mu doláme hnáty a novinári o ňom napíšu: „Predsedovi zhoreli (akože) ruky pri krádeží vagóna.“ alebo „Zakopneš, a už si nepichneš!“ Chceš koniec kariéry?

V dobre predávanom časopise musí byť zákerný humor, len nedávno sa magazín vysmieval viere človeka, ktorý pomáhal nielen zodpovedať otázku, čo dnes do úst?, ale mnohých neborákov nakŕmil, čím sa stal námetom pre Aristotelovu tvorbu, ktorý nespochybňuje iba tie diela, čo napodobňujú nie vlastnosť, lež čin. Kto sa však bude smiať ako posledný, je možno v sľúbenom závere.

Správy zo zahraničia ponúkajú tvrdé informácie. V Juhoafrickej republike s najvyšším počtom znásilnení bola založená nová strana ANAĽ (Aj Nová Anča Ľúbi).

Vášnivá záľuba ľudí zúčastňovať sa na súdnych procesoch pokračuje, už Aristofanes publikoval Osy, ale aj Dante, Hugo, či Sienkewicz nenechali ľudstvo napospas nude. V súčasnosti sa môžeme prizrieť na stínanie hláv amerických novinárov, fotografie sú uvedené v každých poctivých časopisoch a novinách. Palec hore.

Myslíte si, že bolo priveľa sexu? Po schopenhauerskom zlome niet cesty späť. Ak niekto verí, že ide o Sokalovu mystifikáciu (publish or perish), psychológovia dokázali, že články bez prítomnosti troch čarovných písmeniek nemajú žiaduci úspech. Tak predsa existuje komunikácia medzi nami a masmédiami! Hurá!

Nebráňte sa tomu, stránky vás presvedčia, že nezmoknú v daždi a je trendom nosiť v ruke kávu z automatu, čierny rám na nose a v ústach otázku: (spazmatické) „Či?“ Veď zato toľko krivých úsmevov na reklamách. To je váš výraz, vaša odpoveď na to, či strávite noc s týmto magazínom s čiernym rámom na ksichte, ktorého by nezastavila v činnosti ani hromadná kastrácia v operačnom systéme, ani pád slovenskej vlády.

Dosť bolo profilovania a teraz na okraj. Okrem sexu sa objavujú redaktorské prešľapy. Desaťročný Ferdinand z Aljašky sa ako desaťročný oženil. V rubrike Kultúra sa začína text: Neviete, čo s dnešným večerom? V rubrike Nápady: Darujte borovičku. Nie destilátovú. Napokon v rubrike Recepty teatrálne položili existenčnú hádanku: Čo dnes do úst? V článku o úspešnom mladíkovi sa text začínal nasledujúco: Nemá do čoho pichnúť.

Zdá sa, že sa tu niečo opakuje... Zdá sa, že pociťujete presne to, čo pociťuje čitateľ masmediálnych artefaktov.

Aby sa predsa len nespochybňovala inteligencia Slovákov, naopak začalo sa podporovať učenie a v magazínoch sa sypú kondičné testy, motivačné krížovky a deväťčíselné hry.

Listy od domácich upozorňujú nielen na biedny humor (i v zmysle rozostavovania článkov), no presviedčajú, že nejakú inteligenciu vlastnia a vyprosia si opakované články. Neuvedomujú si však, že nie vždy platí Sokalova mystifikácia, využívaná najmä v škandalóznych vzťahoch hybridných metrosexuálov, pedofilov, voskových spevákov, napuchnutých prsníkov, pyskov a lesklých technických výdobytkov. Opakované témy sú nevyhnutné nielen na spopolňovanie IQ. Ani dôchodcovia nemôžu zmeniť z jedného dňa na druhý vzťah k skupinovej menšine bez mydla. Veď naši redaktori dobre poznajú, že najvyššiu záruku čitateľnosti ponúka iba večne lietajúci šíp resp. šíp, ktorý už trafil svoj cieľ. To dokazuje, že samozrejme, komunikácia medzi nami a masmédiami jestvuje, aj keď vo forme absolútne nezrozumiteľného bľabotu.

Na záver myšlienka týždňa: Násík po výhre Rimanov nad Grékmi vyriekol: „Práve teraz sme v situácii skutočne nebezpečnej, pretože sme si neponechali nikoho, koho by sme sa báli a pred kým by sme sa hanbili.“

Napokon, tu je exkluzívna výpoveď slovenského čitateľa: Milá redakcia! Píšem Vám, lebo Vy ste najlepší časopis! Čítam Vás roky, to je pravda, odkedy som bol schopný čítať! Dokonca aj na návštevách Vás čítavam, áno! Moji hostitelia Vás takisto čítavajú. Naozaj ste perfektní a príčina je jednoduchá, máte parádne fotky, super rozhovory, bohatstvo nápadov, zaujímate sa fakticky o všetko! Prosím vás, aby ste boli vždy takí farební, čitateľní, chytrí, zaujímali sa o všetko, všetučko. Verím vám! Tak už končím, som na návšteve, musím už vyjsť. Tak nabudúce, keď zase pôjdem na veľkú...

PS: Jedným z podnetov tohto článku bolo zistenie, že množstvo slovenských časopisov a novín končí na záchodoch namiesto v odpadkových košoch.

Pokrok v Európe

Novoty Európy v materialistickom pohľade, ktorý "pretiahol" pokus o duchovný rozvoj.

Odišli sme z Európy, aby sa naše sny zhmotnili a vrátili sme sa späť. Vyslali sme zo západu aj mladých Američanov s menovkami na prsiach, so širokým úsmevom a s teplým slovom pre dušu.
Vyhlásili sme biovojnu a stali sa vegetariánmi.
Nepochodujeme za heterosexuálov.
Namiesto stravy berieme tablet... sme celoroční nemohúci, alergici, melancholici.
Keď nás neožarujú, nebotoxujú, platíme za výmenu pohlavia ako hypochondri.
Tovar nás zasypáva ako plech áut Číňanov v Pekingu a čierne rámy BaDayKlanu.
Alpa je náš storočný strážny anjel.
V práci sa spúšťame do jedálne na šmýkaľke.
Čas existuje už len na horách v nadmorskej výške 2000m.n.m. V nižších polohách sa rozmazávame ako pokazená obrazovka, časovo sa až vymazávame ako na Oxford Street. Nepočuť výkrik.
Páchame selfievraždy, žiaľ z dvesto selfie ani jedna nie je dobrá.
RIPujeme za pozostalou virtualitou, komunikujeme zázračne s dvoma naraz, pričom jeden je na míle ďaleko.
Bude dopyt po kyslíkových maskách ako v susedstve?

A to pred dvoma storočiami v Európe ľudia čakali celú noc v rade na chleba! Dnes počuť výkrik najskôr nemo vo virtualite. Počuť aj hnev, smútok, radosť, kýchnutie, padanie sĺz, stratu práce, nájdenie práce, lásku, priateľov, ducha, nádej, zločincov, toto všetko udržuje väzba medzi nulou a jednotkou, pričom v sudoku je až deväť čísel.
Nové heslo doby znie: virtualita si a na virtualitu sa obrátiš.

Liberalizmus v pohlaví

Eco vo svojich písačkách pripomína múdrostí z dôb, ktorými opovrhujú mnohí moderní ľudia. (Aj napriek tomu, že sa celé veky bez väčšej zmeny necháva ľudstvo zotročovať pôžičkami, úpismi a ďalšími finančnými zárukami.) Plutarchos z antiky cituje Násíka po výhre Rimanov nad Grékmi: „Práve teraz sme v situácii skutočne nebezpečnej, pretože sme si neponechali nikoho, koho by sme sa báli a pred kým by sme sa hanbili.“ Čo to prináša? Čoho a koho sa máme báť? Pred čím a kým sa máme hanbiť?

Pre deti sú takéto otázky zbytočné. Jednou z výsad detstva je rovnoprávnosť. Deti sa boja a hanbia, ale v súčasnosti i to sa pomaly pomaličky vytráca vďaka pofidérnym postupom a metódam vo výchove.

U dospelých je to iné.

Ženy sa prestávajú báť pred mužmi a to v širokom spektre. Okrem nejakých politických, sociálnych a ekonomických výhodách majú posledné desaťročia možnosť na samostatný duchovný rozvoj, žiaľ založený na encyklopédii tvorenej mužmi. „Žiaľ“ tam musí byť vtedy, keď sa stretávame s veršami a riadkami, v ktorých ani veľkolepí tvorcovia dejín vrátane nábožných kníh sa nedokázali vyrovnať s vlastným erotickým entuziazmom, či výchovnými schopnosťami ako Rousseau a všetku osobnú vinu naložili na ženy. Nestačilo, že si trhali rúcha v Písme, museli písať smrteľne nudné nápevy a ženský cynizmus je v tomto prípade oprávnenou odpoveďou. Je to výstraha, že sa treba prudko zamilovaných mužov báť a čítať omnoho pozornejšie, než sa zdá. Občasne sa dá natrafiť na šialencov a pokrytcov, čo vymysleli poéziu lásky a potvrdzovali úlohu ženy ako súčiastka (rebro nad rebrami) v živote muža. Tak, ako sa treba báť ich, treba sa mať na pozore pred ženskými úkladmi, čo pochopil jeden z najlepších literátov Gogoľ a to dlhoročným životom v ženskom prostredí. Utiekol pred týmito úkladmi von oknom. Z psychologického aspektu stačí skonštatovať, že keby sa úlohy v počiatkoch vymenili, dnes by neboli ženské úklady, ale mužské, a pokrytci by boli ženského rodu. Rozvoj mozgu a ciele v jeho myslení stoja na životných údeloch.

Zatiaľ čo žena už môže slobodne politikárčiť, vyberať si vieru, zabezpečiť kariéru, žiť v spoločnosti s úsmevom, je tu ešte duchovný rozvoj, ktorý stojí mimo. Už idem písať to, čo muži dobre vedia, prizná to z nich už pomenej. Navonok sa tešia inteligencie krásnych žien, pravdou je však opak a tá sa ako inak potmehúdsky uškŕňa: žiť politicky, sociálne a ekonomicky na nejakej úrovni nestačí na uchopenie zmyslu rozumu, poznáme jeho význam a používame ho pre rozvoj stability v živote, popri tom sa dajú vychovávať aj deti a stíhať jogu, ale ešte sme nezískali zmysel, pretože ak žena dosiahne tento zmysel a začne sa duchovne rozvíjať napriek prijatým či vštepeným predstavám, potom si tak ľahko nezaloží rodinu. To sa rovnako týka mužov, mali však vždy výhodu, že si ženu podriadili a vďaka ich obetavej, lež naivnej láske mohli tvoriť, mnohí z nich prosperujú z tejto výhody dodnes a preto si nespočetne krát môžeme v mene úcty čítať dojímavé ďakovania v knihách. Kňaz Kuffa sa hlboko mýli, ak je v tom iba karierizmus, to je niečo pre povrchné ženy a mužov, stojí tu však sila rozumu. Ak ju raz získa muž či žena, len ťažko si bude zakladať rodinu, a preto potajme! dúfa v nerozum toho druhého. Toho sa Cirkev i rodinne založení ľudia obávajú v zmysle budúcna. A vďaka tomu máme v dejinách zopár svätcov, mníšok a vymyslených homosexuálov.

S hanbou je to u žien také neisté ako, že žije život sám v neistotách, ktoré ponúka dnešok. Táto hanba neraz súvisí s postavením žien v histórii; zdomácnenie psa viedlo k jeho trvalému priateľstvu k človeku. Za chvíľu si budeme chovať a brániť holuby, pretože liberalizmus už nepripúšťa život na vojnovom poli. Aspoň tak to vyzerá, ale to je na inú tému. Liberalizmus vo vojne a mieri...

Pre mužov je liberalizmus slabá zmena, ktorá pripomína situáciu Násíka v úvode. Život v ustavičnej vojne o zisk územia je dávno za nami, Zem si už muži prerozdelili, vojny sa vyskytujú v omrvinkách. Výraznejšie sa preto zmeny prejavujú v drobnostiach, napríklad vidíme mužov hrať sa v umelých systémoch, sú v legínoch, majú očné linky, vlasy ako metalisti, ženské sebavedomie a názory na všetko a všeličo. Ich strach klesá s počtom rokov strávených v štýle „mama hotel“ a digitalizujú si každodenný život. V tomto životnom štýle nanešťastie klesajú ďalšie mužské cnosti, ktoré chýbajú v ďalších etapách života.

Hanba u mužov? Liberalizmus je dobrou živnou pôdou nielen pre Oidipov komplex ešte po štyridsiatke, ale aj pre slabomyseľných idealistov, čo sa začalo prejavovať už v 19. storočí, dnes je nevyhnutné mať názor z ničoho. Pseudonihilizmus, ktorý sa týka aj žien. Napokon, pred ženami sa potichu dáva čoraz viac mužov na ústup, čo je jav rovnaký aj v obrátenom smere. Vysvetlenie už bolo.

Liberálny glóbus ženám priniesol väčší výnos, zatiaľ čo mužom takmer žiadny, skôr naopak. Je to logické, do 19. storočia hrali podstatnú rolu v dejinách muži. Známi pokrytci a ctitelia budú tvrdiť opak, ale neverme tomu. Verme len tomu, že úlohy sa dnes vymieňajú, už jestvujú hermafroditi v občianskom preukaze, no nad futbalom stále nariekajú viac muži, a nad výpredajom sa nadchýnajú viac ženy.

Ale všetko má svoje hranice. Mal by ich mať aj liberalizmus. Hranica nastáva vtedy, keď sa opýtame samých seba: čoho sa v liberálnom živote báť a pred čím / kým sa hanbiť?

Obzrieme sa v meste, vidíme sebaistých ľudí. Sme sebaistí a preto sme stratené duše.

Liberalizmus by si mal sňať mnohovrstvovú plynovú masku, aby sme počuli jeho hlas a videli jeho tvár. Prestali sa pozerať na neho so subjektívnymi predstavami, pretože sa netýka jedného človeka, ale mal by sa týkať čo najviac ľudí na svete. To, čo by sme videli a počuli, by sa nám zaiste zdalo ako zlý sen, škaredá pravda.

Potom by sme si želali, aby sme pochopili, čo vraví Tolstoj, že s právami prichádzajú povinnosti, alebo Kant, konajme tak, aby sa pravidlo nášho konania stalo verejným, alebo by sme dovolili vzdelanie všetkým ľuďom na svete, čo by bol prvý krok Liberalizmu s veľkým L, lenže je to také nákladné, že by sa to zopár ľuďom zaiste znepáčilo a až potom je to smiešne, lebo radšej liberalizmus budeme šíriť v rozpätí škvŕn na mape sveta a radovať sa z Darwinovho zákona, chytrejší vyhráva. Nebudeme však tušiť, že Schopenhauer vidí chytrých ľudí v matematikoch, zlou správou je, že to nie sú géniovia. Aj menej vzdelaní ľudia vedia, že takých chytrákov je na svete žalostne málo. Stojí za zmienku otázka identity. Ak by mal všetok ľud možnosť vzdelávania, potom by zanikli tradície a zvyky, čo sa vlastne deje, ale len tam, kde vzdelanie má široké chápadlá. Teda nečudujme sa, že niektoré krajiny liberalizmus zavrhujú. Je to pre nich jedno z opatrení, ako uchrániť vlastnú kultúru. Ani my sa nedajme vždy viesť liberalizmom, na jednom mieste skrýva zradu.

Pozn.: citácie sú zjednodušené.

Bábel

Okrem toho, že sa zápalka rozhorí, oteplí vosk a následne sa z neho modeluje figúrka, sú zápalka, vosk a figúra najistejším modelom na zisk života v spoločnosti. Ak chceme patriť do spoločnosti, škrtnime obočím a podpáľme sa. Získame vhodnú fazónu a miestenku vo vymodlenej galaxii.

Babel pravidlo

Spoločnosť akejkoľvek oblasti nepozná celý význam komunikácie z učebnice. Naopak, prakticky si vytvára vlastný zmysel v komunikácii a to až so sprisahaneckým postupom, aby tomuto zmyslu ostatné spoločnosti nerozumeli. Tie si vytvárajú rovnako odlišné a tajné zmysly, preto keď sa tieto zmysly stretnú, nezíde z toho nič iného ako nezmyselná komunikácia so zmyselne nezmyselným záverom. Týmto postupom sa vytráca nemálo atraktívny význam komunikácie ako v globálnej spoločnosti, tak v spoločnosti páru.

Paradoxné na tom je,

že sme všetci za jedno, nech už vravíme čokoľvek

(Turba Philosophorum).

Spoločnosti sa vzájomne nepoznajú, uchovávajú si najdôležitejšie informácie pre seba. Šíri sa z nich strach, ponaučenie, zatiaľ čo druhá strana – ďalšie spoločnosti – odpovedá rešpektom, uznaním alebo nezáujmom. Spoločnosť je viacvrstvová na rôznych poliach: od masmediálnej, náboženskej spoločnosti, spoločnosti hudobníkov, stavbárov, cez spoločnosť amerických redaktorov, katolíkov, stavebníkov radovej prístavby, fanúšikov Michaela Jacksona až po redaktorov z Washingtonu, katolíkov z Osadníc, stavebníkov radovej prístavby na ulici Dotmyvzatí číslo 31 a spoločnosť, ktorú si vytváral okolo seba Michael Jackson počas ontogenézy.

V každom prípade to dokazuje, že spoločnosť nevie a nechce komunikovať. Z jednoduchého dôvodu: strata identity. Strata tajomstva bez obsahu (Eco). Ale aj strata moci, napríklad politickej strany. Takisto spoločnosť nedáva spätnú väzbu. Nesnaží sa o to.

Vďaka týmto schopnostiam sa dokáže tváriť, že sa snaží („Nebuďme otrokmi, občania!“), ďalej dokáže primerane reagovať („Odtrhla sa mu ruka.“ „Cha, cha, cha.“), ignorovať potreby druhých („Kôň si chce grgnúť.“ „Ktorý? Otoč mu pysk!“), ovládať mimiku pre zasvätených (špecialita zasvätených klaunov), dávať primerané životné rady s hodnotou dvanástky („Chlastať treba!“), a napokon to najdôležitejšie pohoršiť samu seba („Spadlo mu oko.“ „Poďme sfotiť!“)

Vďaka náskoku v technike komunikácia upadá. S ňou úcta k sebe samému, čo sa odrazí tak, že človek už nemá úctu ani k druhým a preto sa stane jeho povinnosťou zrušiť aspoň dvesto prísľubov za mesiac.

Skrytý diktát metamorfovať sa

K diktátu najobjemnejších spoločností. Čínska spoločnosť je v tom ako Rembrandt v svetle a tieni. Expert na expertke. Obsadia nové priestory, paličkujú jazykmi ťin ťan ťun ťaťá, mľaskajú a zvyšok sveta musí to mľaskanie počúvať bez pridania sa. Lebo inak by sa musel nielen naučiť tomu ťaťá ťin ťuťukaniu, aby zavolal na Čínu: hej ty, viem, že mám od teba celý dom s výbavou, ale mohol by si prestať mľaskať, ťuťkať a všimnúť si, že je tu zvyšok sveta, ALE to by stále nestačilo. Nestačilo by to... Rembrandt je len jeden, ako že je jeden čínsky múr a oboje neprijme slovka od inej spoločnosti. A zatiaľ čo taká ruská spoločnosť po sebe zanecháva nepriateľov, mučeníkov plodiacich umenie a celý svet jej závidí, lebo pre vlastnú slabosť nedokáže vštepiť raz a navždy spoločnostiam vlastnú identitu, Čína ešte nedáva veniec Práce na hrob, v tichosti sa množí po celom svete ako videá na youtube, zohrieva na povrchu voskovú spoločnosť svojimi produktmi.

Ženy a muži vedia  takou obratnou silou zaujať človeka, že túži zdupkať medzi francúzske termity alebo sa premeniť na Kugelschreiber. McDonald power, Kate a William, rovnošaty, zákaz smiechu, štyri druhy snehu, ostrovná kolonizácia morí, homosexualita ako zlo, Tajomstvo v katalógu, to je jedno veľké medzispoločenské nedorozumenie, pretože každé z týchto príkladov má v sebe zakódované informácie, o ktorých nezainteresovaní netušia. Namiesto zisťovania skrytej stránky javu, preberáme všeobecný názor, aby sme nezostali sociálne zaostalými.

Ticho je smrť

Paralelne to tak funguje v osobnom živote. Scvrknem to na svoje okolie, som hľadačom toho, čo v ľuďoch nie je, ale v človeku áno. V prvom prípade sa mi nechce podpáliť, žiť zámermi druhých, hoci sa to nedá ovplyvniť pre spoločnosť väčších rozmerov, ktorá udáva zákony. Aspoň mať vládu nad tou spoločnosťou, ktorú si môže človek slobodne vyberať, by si mal vyberať tak, aby v ňom neprišlo na kruté Babel pravidlo. Jeho výsledkom je totiž mŕtvolné ticho. Smrteľné sklamanie. A zase len ticho. Ticho je umelo syntetizovaný jav, ktorí zbožňujú nepolepšiteľní melancholici a nepolepšiteľní zástancovia najtvrdšej reality.

Totalitná hluchota terorizuje mozog vlastnými myšlienkami a namiesto toho, aby som materiálne bohatla, zbavila sa terajšej podoby a usadila sa u sekty (určite by som vyzerala ako ošperkovaná matrioška), rezignujem a odchádzam. Urobím čokoľvek, aby som vyviazla z voskovej spoločnosti, ktorá nedokáže do očí zaspievať ani so, le, mi...

Záver: Pre Babel efekt v komunikácii sa budeme navzájom sklamávať fraktálne donekonečna. Ďakujme sebe samým, že prechovávame otvorenosť, úprimnosť a všetko to pekné, o čom stále rečníme, ale nekonáme tak. Schovávame si svoje sny (a informácie) pre seba. Vôbec si nepomáhame, ale tvárime sa, že si pomáhame a pózujeme ako figúrky. Lebo sme sa naučili, že idea predchádza aktivitu, ale len v prírode je to zachované naopak. Znovu to nafúknem, v objemnejších spoločnostiach je to oveľa horšie, smiať sa nám ešte nezakázali, aj diskriminácia žien sa pomaličky znižuje, ale sociálny status si chceme udržať, chceme niekam patriť, veríme, že si pri tom aj ponecháme vlastnú identitu, ale nie. Eco má pravdu, ak chce národ zachovať svoju identitu, bude mať problémy a vyrobí si nepriateľov. Tak je to aj v osobnom živote. Kto pripustí takú možnosť, môže mať nepriateľov, nesympatických vyvolených... Či už pre definovanie svojho ja alebo z rozmaru. Alebo človek v skutočnosti nebude nikam patriť, iba sebe a vyrieši svoje problémy po svojom, napríklad tichou rezignáciou.