O samote, bláznovstve a zhovievavosti

Dnes mi kolegyňa povedala: „Ja by som nedokázala žiť takto sama.“ Už som to viackrát počula, zažila som „súcit“ ako pri osobe so smrteľnou chorobou. Áno, umieram ako každý z nás, okrem iného možno mi nemá kto navariť:D, ale ani zďaleka to nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Moja samota nie je skutočnou samotou (ako ju definujeme zo všeobecnej skúsenosti) a preto nie je ani na predaj. Nech to bude znieť zvláštne, šialene, ale takto žili istí ľudia a tí poctiví žijú naďalej. Ba samota je nevyhnutná!

Źijem so svojimi vlastnými postavami, ktoré som kedysi stvorila a na ktorých mi nesmierne záleží. Ako Puškin žil sedem rokov s pánom Oneginom, Gogoľ s pánom Čičikovom, atď... môj život je spätý s piatimi ľuďmi (mimochodom ktorí neskupujú mŕtve duše, ale ich navracajú majiteľom) a k tomu sú ďalšie postavy pridružené. Hoci poznám odpoveď, kto napísal príbeh, mala som vybudovaný dôležitý pocit, aký chceme dosiahnuť v realite: byť potrebným. A oni ma potrebovali. Našepkávalo mi to svedomie za to, do čoho som svoj čas investovala, s akými rizikami rátam do budúcna a celý dej sa javí ako Sizyfovské úsilie, ktoré budem do posledného dychu meniť na víťazstvo, aby som neskončila ako neúspešní alchymisti, ale aspoň ako Päätalo.

O to viac som rada, že naopak v realite som pridala na plyn, zišla z cesty a cez trávnik sa dostala tam, kde som bola omnoho užitočnejšia. Za viac než 5 rokov som pomohla, verím, slušnému počtu ľudí, ktorí to skutočne potrebovali. Robila som, čo sa dalo, ako človek bez kariérnych a majetníckych ambícií, s pokorou a v duchu proti oportunistom, ktorých vôbec, ale vôbec nemám rada, pretože ich sila spočíva v brzdení vzdelania, na ktoré by mal mať každý právo. Nehovoriac o iných sektoroch... A naozaj sme tvrdo naprogramovaní na zištné vnímanie spoločnosti. Kronika ľudstva mi to na každej strane dokazuje. Splnila som si však základnú lekciu, ku ktorej sa mnohí za celý život ani nedostanú, maximálne pomôžu vlastnej rodine. I to je ušľachtilý skutok!

No a tak, ako ma volali skutoční ľudia, volali ma aj moje krásne postavičky a zväčša vďaka nim som zabudla na reálne udalosti, ktoré neprinášajú vždy príjemné dojmy. Ani v príbehu nevystupujú postavy, ktoré by mi boli sympatické, alebo by mi vyhovovali. Aj vo vymyslenom svete môže nastať to, čo v realite: niekoho nemáme radi, vyrába problémy, vrcholne nesympatická osobnosť!, a časom zisťujeme, že táto osobnosť vlastne dokáže úžasné veci, je priam fantastická a modlíme sa za viac stráveného času s ňou. To isté sa deje s literárnymi postavami, existuje lepší dôkaz zhovievavosti? Desať rokov boli moje postavy prístaviskom, peklom, ostrovom, zápchou (nie dopravnou), kontinentom, paradajkovou polievkou, vesmírom, vesmírmi a paradoxne nikto na svete so mnou tento proces nemohol zdieľať. Tomu, komu záleží na tom, čo tvorí, priviera potichu dvierka (alebo horšie, rozvádza sa, všade počuť krik a plač), a druhá strana to jednoducho musí rešpektovať. Inak hrozí ďalší krik:D Žiaľ, čas nedovoľuje ísť naspäť, aj napriek našim permanentným pokusom činiť nelogicky, opak, zvrátene, chaoticky. (To bude asi aj tým, že entropia v živých organizmoch predsa len funguje trochu inak ako bežne.)

Zdá sa, že moja samota nevyzerá ako bežný obrázok samoty, takisto nemôžem nič z minulosti ľutovať, za čo môžem poďakovať silným ľuďom, ktorí obetovali svoj život druhým už pre rôzne dôvody, pretože ja by som to nedokázala práve kvôli môjmu príbehu (už to veru nie je „kvôli písaniu“) a preto sú pre mňa stále najdôležitejšou motiváciou, slovom ísť ďalej, hlavne sa nezastavovať, lebo existujú ľudia a deti, ktorí ešte nepoznajú alebo nebudú poznať čakaciu dobu. Ani môj príbeh nesmie poznať "čakanie", život je v tomto zmysle krátky (zmysel dokázať v živote čosi navyše, čo nemá s prírodou nič spoločné) a ukázal mi na reálnych príbehoch, že aj vrtkavý. Ak vám naozaj na niečom záleží, môžete to mať (Marissa Mayer, riaditeľka Yahoo). A kto tomu nerozumie a nemá vek so skúsenosťami alá babička z Úšustu, potom odporúčam základnú lekciu ako pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú na zvýšenie sebareflexie, sebaovládania, empatie a v neposlednom rade na zvýšenie zhovievavosti. Alebo aspoň vlastnej rodine, veľmi to pomôže. Moja obľúbená otázka od Schopenhauera: „kto z nás si dovolí povedať, že nepotrebuje zhovievavosť druhých?“ Presne tak, lebo všetci sme tak trochu blázni! Preto buďme k sebe zhovievaví.

Holuby mlčia

Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.

Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man. 

A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.

Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.

A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.

Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.

Cesty po Slovensku

Slovensko. Vidím polia, som na ceste. Spišská hŕstka domčekov sa usmieva najkrajšími slovenskými poľami. Polia sú spomienky, sponad pleca vyletí úškrn... Môžem, cesty sú pokojné, nebuchnem sa čelom o operadlo suseda. Všetko je ale inak, keď... Autobusy na oravských cestách ma hojdajú ako sínusoida. Hóóóre a dóó... žalúdok vyskočí premet. Jaj, che, che. Mám vrásky z radosti, som v pohybe. Autobus vrčí pod taktovkou skúseného pána Floriána, jeho meno si prečítam na kúpenom lístku. Teplo za sklom upokojuje svet veľký ako autobus. Modrý záves robí spoločnosť až trom cestujúcim. Slovensko je... Korbáčiky! Oravská hrdosť ma vyviedla z mieri, uniklo mi zopár smrekových špicov. A keď už je v tom autobuse tak útulne v tieniku oravských stromov ako v sekvojovej Kanade, nechám tu zopár omrviniek šťastia. Kde sa najlepšie človek naje?

Svet je pohyb, jedlo a svadobná hostina slnka s tieňom. Slovensko. Prší a mokré cesty sa tešia na nehody. Cestou z Ružomberka smer Prievidza, v pozadí mi máva žmurkajúci zámok snov, otočka hore smer Rajec. Autobus vrčí, oznamuje prvé nehody. Preglgám s ťažkosťami, neodvážim sa nazrieť do cestovného lístka s menom, ktorý riadi svet veľký ako autobus. Volant sa krúti v raji prameňov a kofoly. Kuk von, osamelé koľajnice ako rebrík sa lesknú v príbehu, kde vláčik unáša deti do rozprávky o srnkách a kopcoch, o roztopašnom vetríku a krásnom výhľade na slovenské končiny. Ja cítim šišku a Žilinu za chrbtom. Blížim sa k výstražnému prstu Strečna, obzerá sa, ale nenakláňa sa prísne ako Veža na Devíne. Nechá ma prejsť tunelom. Ponad Váh medzi stromami mrkne rozospatý kamenný spoločník Strečna. Bye, bye, Starhrad...

Vlak hučí, som v pohybe. V zalesnených častiach sa sem – tam zjaví cesta. Chce sa mi zívať, farebné chrobáčiky prúdia za svojim cieľom. Autá, krovie, kamióny, nahé konáre, koľajnice, rieka a jeden spiaci kamión. Vystriedali ho melóny. Krajina beží. A zase zelené obludy! Čakajú na hladných Slovákov. Melónové Slovensko. Nech žijú melóny. Snívam v spánku.

Slovensko. Fajčiarska fabrika šúľa najkvalitnejší oceľový tabak. Mafián z Milána sa v zadumanom snení prizerá na dlhého hada s uhryznutým telom. Sú to prvé lomy. Otáčam sa za Turnianskym hradom, za Zádielom, hudba z autorádia brýzga a končeky vlasov mám vo výstrihu. Južné Slovensko sprevádza príbech o planinách na chrbtoch plazov, unikátne obrazy lúk, osamelých stromov, jaskýň a slovenských dedín v zastretej diaľke. Juh je ako príbeh pokožky. Vietor vlní trávy, posúva ich na sever a ja stúpam iba raz. Na Sorošku. Pred slnečným pásom prižmurujem oči. Najkrajšie slnko je slnko za chrbtom, ku ktorému sa otáčam. Škerím sa, som v pohybe. Mlčanlivé auto sa zvažuje nadol do Rožňavy, no dlhé plazy sa plazia ďalej k mestu s prvým gymnáziom na Slovensku. Rádio zašuští, som v trubicovom srdci planín.

Melónové Slovensko. Vlak sa ponáhľa po kráľovskej ceste domov. Prebúdzam sa. Všetko skoro speje ku koncu, no nakoniec do neba vystúpi zázrak s bielou polevou na špiciach. Krútim sa vo víre, ktorý priťahujú Tatry, som v pohybe. Po vlastných nohách Česi, Nemci, Poliaci, Maďari lozia v zákrutách strmých ciest. Hviezdy zostarnú v zabudnutí, jestvuje len kúzlo výhodu slnka. Oranžové, ružové a červené pásy pre silných. A najvytrvalejší si odnesú zážitok zo stretnutia s rysom. Na tatranských štítoch prebývajú slovenské oči a pot. Tatranský zázrak nenásytne cucá ako vír všetku pozornosť Slovákov a susedov. Do doliny sa valia smutné kamienky.

Vraciam sa s povzdychom do Košíc, vlak má pravidelnú reč. Spomínam na slovenský patchwork prírody. Severné boky našej krajiny sú ako zaoblené vrchy pred zrkadlom. A predsa sa líšia, založím si ruky premýšľajúc. Vlak zarachotí cez železný most, vidím cestičku, po ktorej som bicyklovala. Na Javorníkoch nájdem v blate skrytú lízanku, vysokánske stromy a ticho. Na Poloninách srdce Slovenska. Poloniny sú prísľubom nijakého konca...

Vyhliadková veža ma zdraví. Ktovie, čo príde po tuneli, čo mi ukáže. Koľko ľudí vegetuje pri Hornáde. Bežia, venčia, prechádza nejaké auto, smejú sa, slnko hreje na dominantný kopec, dotýkajú sa rieky. A mávajú okienkam hučiaceho vlaku. Som doma.