Cesty po Slovensku

Slovensko. Vidím polia, som na ceste. Spišská hŕstka domčekov sa usmieva najkrajšími slovenskými poľami. Polia sú spomienky, sponad pleca vyletí úškrn... Môžem, cesty sú pokojné, nebuchnem sa čelom o operadlo suseda. Všetko je ale inak, keď... Autobusy na oravských cestách ma hojdajú ako sínusoida. Hóóóre a dóó... žalúdok vyskočí premet. Jaj, che, che. Mám vrásky z radosti, som v pohybe. Autobus vrčí pod taktovkou skúseného pána Floriána, jeho meno si prečítam na kúpenom lístku. Teplo za sklom upokojuje svet veľký ako autobus. Modrý záves robí spoločnosť až trom cestujúcim. Slovensko je... Korbáčiky! Oravská hrdosť ma vyviedla z mieri, uniklo mi zopár smrekových špicov. A keď už je v tom autobuse tak útulne v tieniku oravských stromov ako v sekvojovej Kanade, nechám tu zopár omrviniek šťastia. Kde sa najlepšie človek naje?

Svet je pohyb, jedlo a svadobná hostina slnka s tieňom. Slovensko. Prší a mokré cesty sa tešia na nehody. Cestou z Ružomberka smer Prievidza, v pozadí mi máva žmurkajúci zámok snov, otočka hore smer Rajec. Autobus vrčí, oznamuje prvé nehody. Preglgám s ťažkosťami, neodvážim sa nazrieť do cestovného lístka s menom, ktorý riadi svet veľký ako autobus. Volant sa krúti v raji prameňov a kofoly. Kuk von, osamelé koľajnice ako rebrík sa lesknú v príbehu, kde vláčik unáša deti do rozprávky o srnkách a kopcoch, o roztopašnom vetríku a krásnom výhľade na slovenské končiny. Ja cítim šišku a Žilinu za chrbtom. Blížim sa k výstražnému prstu Strečna, obzerá sa, ale nenakláňa sa prísne ako Veža na Devíne. Nechá ma prejsť tunelom. Ponad Váh medzi stromami mrkne rozospatý kamenný spoločník Strečna. Bye, bye, Starhrad...

Vlak hučí, som v pohybe. V zalesnených častiach sa sem – tam zjaví cesta. Chce sa mi zívať, farebné chrobáčiky prúdia za svojim cieľom. Autá, krovie, kamióny, nahé konáre, koľajnice, rieka a jeden spiaci kamión. Vystriedali ho melóny. Krajina beží. A zase zelené obludy! Čakajú na hladných Slovákov. Melónové Slovensko. Nech žijú melóny. Snívam v spánku.

Slovensko. Fajčiarska fabrika šúľa najkvalitnejší oceľový tabak. Mafián z Milána sa v zadumanom snení prizerá na dlhého hada s uhryznutým telom. Sú to prvé lomy. Otáčam sa za Turnianskym hradom, za Zádielom, hudba z autorádia brýzga a končeky vlasov mám vo výstrihu. Južné Slovensko sprevádza príbech o planinách na chrbtoch plazov, unikátne obrazy lúk, osamelých stromov, jaskýň a slovenských dedín v zastretej diaľke. Juh je ako príbeh pokožky. Vietor vlní trávy, posúva ich na sever a ja stúpam iba raz. Na Sorošku. Pred slnečným pásom prižmurujem oči. Najkrajšie slnko je slnko za chrbtom, ku ktorému sa otáčam. Škerím sa, som v pohybe. Mlčanlivé auto sa zvažuje nadol do Rožňavy, no dlhé plazy sa plazia ďalej k mestu s prvým gymnáziom na Slovensku. Rádio zašuští, som v trubicovom srdci planín.

Melónové Slovensko. Vlak sa ponáhľa po kráľovskej ceste domov. Prebúdzam sa. Všetko skoro speje ku koncu, no nakoniec do neba vystúpi zázrak s bielou polevou na špiciach. Krútim sa vo víre, ktorý priťahujú Tatry, som v pohybe. Po vlastných nohách Česi, Nemci, Poliaci, Maďari lozia v zákrutách strmých ciest. Hviezdy zostarnú v zabudnutí, jestvuje len kúzlo výhodu slnka. Oranžové, ružové a červené pásy pre silných. A najvytrvalejší si odnesú zážitok zo stretnutia s rysom. Na tatranských štítoch prebývajú slovenské oči a pot. Tatranský zázrak nenásytne cucá ako vír všetku pozornosť Slovákov a susedov. Do doliny sa valia smutné kamienky.

Vraciam sa s povzdychom do Košíc, vlak má pravidelnú reč. Spomínam na slovenský patchwork prírody. Severné boky našej krajiny sú ako zaoblené vrchy pred zrkadlom. A predsa sa líšia, založím si ruky premýšľajúc. Vlak zarachotí cez železný most, vidím cestičku, po ktorej som bicyklovala. Na Javorníkoch nájdem v blate skrytú lízanku, vysokánske stromy a ticho. Na Poloninách srdce Slovenska. Poloniny sú prísľubom nijakého konca...

Vyhliadková veža ma zdraví. Ktovie, čo príde po tuneli, čo mi ukáže. Koľko ľudí vegetuje pri Hornáde. Bežia, venčia, prechádza nejaké auto, smejú sa, slnko hreje na dominantný kopec, dotýkajú sa rieky. A mávajú okienkam hučiaceho vlaku. Som doma.