MŔTVE DUŠE, N. V. GOGOĽ

Duša priaznivca a priateľa Puškina N. V. Gogoľ žije v knihách budúcich autorov ako Gorkij, Vyšňa, Pasternak, Turgenev a Lidin. Jeho písmo o ukrajinskej noci alebo ceste bričkou nerobí spisovateľa šatníkovou módou, ale neviditeľným plášťom, ktorému neunikneme, pretože „všetci sme vyšli z Gogoľovho Plášťa“ (Dostojevskij). Ešte v tých časoch sa v plášti skrývala bytosť s dušou, ktorá znamenala život Gogoľovho úsmevu; prebýval v príbehoch a hoci zmeny ročných období neprinášali reálne nič nového, všetko sa opakovalo, tento úsmev vyhrabal z minuloročného lístia tri veľké a deravé listy, ktoré nechal presvetliť slnkom a nabrali tri odlišné tiene. Hneď sa zdalo, že čerstvé lístie sa sušilo závisťou. No na sklonku života úsmev opustil svoj plášť, jeho obrysy sa roztiekli ako med a plášť smutne klesol na (ruskú!) zem.

A Rusko dodnes vyčkáva a pýta sa, kto bude nasledovať Gogoľa?! A čo by dnes tento spisovateľ povedal na našu spoločnosť? Kým by nahradil tri úradnícke listy Manilova, Sobakeviča či Nozdreva, postavy Mŕtvych duší?

„Che-che-che! Ste dôvtipný, dôvtipný, prosím! Všetko si všimnete! Máte bystrý um, prosím! A viete udrieť na tú najsmiešnejšiu strunu... che-che! V tom vraj bol medzi spisovateľmi najväčším majstrom Gogoľ, nie?“

„Áno, Gogoľ.“

„Tak, prosím, Gogoľ... tak do videnia, teším sa.“

„Podobne, do videnia.“

Raskoľnikov šiel rovno domov.

Vraj Dostojevského najmilovanejší spisovateľ... Možno to nie je celkom náhodou. Dvojica Dostojevskij a Gogoľ vystupuje v literatúre ako nevyhnutné slnko života v knihe, ktoré nenahraditeľným umením bolo schopné v próze vzkriesiť poetizmus a prozaickú časť v troch bublinách, ktoré tvoria náš svet: príroda, človek a spoločnosť. Černyševskij písal o dôležitosti Gogoľa pre ruský národ (Kto ešte bude mať vôľu čítať, na konci je slávny úryvok o Rusku). Niečo podobného cítili takí velikáni ako Puškin alebo Gorkij.

No keby len šlo o Dostojevského zaľúbenosť! Tu už ako chameleón preskočím na svoj komentár z jednej stránky, ktorým hodnotím Mŕtve duše. Ospravedlňujem sa, vyznie trochu akoby Čičikov ležal na rozkvitnutej lúčke a bľabotal si o počasí sám pre seba. Akoby určoval oblačné zvieratká na belasej oblohe a iba on sa dobre zabával na bežiacich slonoch, dinosauroch a lososoch.

Nasadnete do ekvipáži a veziete sa ruskou krajinou. Je to ruský "pán prsteňov" v tom zmysle, že trávite veľký čas cestovaním. Milovníci Dostojevského sledujú povahy ľudí, popri tom sa tvorí zbierka mŕtvych duší, ale to je vedľajšie. Na Čičikovovi je dôležité to, ako pracuje s ľuďmi, ako reaguje na rozličné situácie a autor zdôrazní, že je to práve taká postava, ktorá nemá s klasickými hlavnými hrdinami nič spoločného. Poetickejšie pasáže sú gogoľovský zákusok s malinovou príchuťou... Pri čítaní treba vypnúť a .... smiať sa, smiať a to nielen na speve ožratého drožkára, čo tituluje svoje kone ktoviekým... Kto chce ísť do ruských končín a nemá peniaze, nech si prečíta Mŕtve duše. Pre mňa druhá najobľúbenejšia kniha (nie najlepšia!), akú som kedy čítala a ktorá mi našepkala dôležité poznanie.

A potom sa odrazu začne rehotať, lebo si spomenie ako Sobakevič spráskal celého lososa a na fúzoch mu zostalo niečo visieť. Kolísalo sa to ako z nosnej dierky slávny neurotický slimák.

Smiech ma k spsiovateľovi pritúlil, niežeby som dovtedy nič vtipného neprečítala... Láska na prvé slovo, v ktorom Čičikov a Manilov sa raz nevedeli rozhodnúť, kto prvý z nich vojde do domu a tak sa im spoločne a nejako bokom podarilo prepchať dnu. A to je iba záverečná časť ich sentimentálnych skladieb.

Hlavný hrdina je taký bezvýznamný, radový, doslova vytrhnutý z tuctových sliepok, až by jeden neveril, ako sa môže stať kohútom dejiska. Brička, čo si pýta girlandové dámy a fraky, nie triezvo zmýšľajúcich pánov v strednom veku! No ako by to vyzeralo, keby Sobakevič a jeho napapkaný profil cestoval po ruskej zemi? Čudoval by sa, že na ceste nerastie baranina a zaváraniny. Zatienil by hrdou hrivou ruskú zem, skreslil by ju do tvaru pečeného kuraťa a mali by sme po zážitku. Skôr než sa voziť v bričke, utekali by sme do chladničky. Takto je to ale utešené a vychádzajúce z nášho plášťa...

Koľko čudného, koľko vábivého a neskutočného a zázračného je v slove „cesta“! A aká čarovná je ona sama, tá cesta! Jasný deň, jesenné lístie, studené povetrie... tuhšie sa ukrúťme do cestovného kepeňa, čiapku na uši, hlbšie a pohodlnejšie sa vtiahnime do kútika!

Aby mal čitateľ predstavu o triezvosti hlavného hrdinu, nech mu pobehujú oči ďalej:

Čitateľ si už, myslím, všimol, že Čičikov pri všetkej svojej prívetivosti zhováral sa s ňou predsa len nenútenejšie ako s Manilovom a vonkoncom neokolkoval. Treba poznamenať, že ak sme azda u nás v Rusku v čom-tom ešte cudzinu nedohonili, ďaleko sme ju predbehli v umení obcovať s ľuďmi. Porátať sa nedajú všetky odtienky a jemnôstky našich vzájomných stykov. Francúz alebo Nemec jakživ nepostihne a nepochopí všetky tie zvláštnosti a rozdiely; on sa bude skoro jednakým tónom a jednakou rečou zhovárať s milionárom aj s drobným trafikantom, hoci, pravda, v duchu si predtým prvým náležite zapodliači. Ale u nás nie, u nás sú takí umelci, ktorí so statkárom, čo má dvesto duší, budú sa zhovárať celkom inak ako s tým, čo ich má tristo, a s tým, čo ich má tristo, zas inak ako s tým, čo ich má osemsto – slovom, vylicituj čopriam do milióna, vždy sa nájdu odtienky. Povedzme, že je, napríklad kancelária– nie u nás, ale v sedemdesiatej siedmej krajine; a v tej kancelárii je, povedzme, prednosta kancelárie. Ráčte na neho pozrieť, keď sedí medzi svojimi podriadenými–od strachu vám až reč zasekne! Taká hrdosť a vznešenosť a čo ja viem čo všetko je v tej tvári! Len ber štetec a maľuj! Prometeus, hotový Prometeus. Pohľad ako orol, krok dôstojný, kolembavý. Ten istý orol, len čo vyšiel zo svojej kancelárie a blíži sa k pracovni svojho nadriadeného, drobčí s písmami pod pazuchou chytro ako dáka jarabica, ani to človeku nejde do hlavy. V spoločnosti a na večierkoch, ak sú všetci nižšej hodnosti, Prometeus ostane Prometeom, ale ak sú trošilinku vyššej ako on, Prometeus podstúpi takú metamorfózu, že by to ani Ovídius nevymyslel: mucha, ba čo, menej ako mucha – na prášok sa scvrkol! – Nuž veď toto nie je Ivan Petrovič, – poviete pri pohľade na neho. – Ivan Petrovič je vyšší, a tento je drobný a šťúply; ten hovorí hlasno, basom a nikdy sa nesmeje, a tento čertviečo: píska ani vták a ustavične sa chichoce. – Prídete bližšie, prizriete sa – naozaj Ivan Petrovič! – Ehe-he! – pomyslíte si...

V príbehu sa nachádza aj nezabudnuteľný zážitok na bále, kde spisovateľ preukazuje svoj (ne)uveriteľný prístup k ženám. Aj on sa vo vlastnom živote stal centrom pozornosti pre jeho orientáciu, čím spoločnosť ešte dnes podporuje freudizmus a búra jungovcov a spol. Možno je pravý čas napísať gogoľovským štýlom príbeh, za ktorý by dal Freud Pulitzerovu cenu.

Čím bol Puškin v poézii, tým bol Gogoľ v próze, takto podobne rozmýšľal Gončarov a zvyšní autori čerpali z ich tvorby. Jediným nedostatkom románu je spálená časť originálov. Príbeh si priam pýta jeho dokončenie a týka sa to aj jemnej zmeny Čičikovho správania v druhej časti knihy.

Čo však treba mať na pamäti je, že smiechu sa bojí aj ten, kto sa už nebojí ničoho. Preto mojim trom lesným listom tie ďalšie nezávideli, ale báli sa, pretože život sa občas javí ako tieň unikajúceho sna (Eco).

A zázrakom sa stalo, že si bričku prepožičal v Dvojníkovi ako inak Dostojevskij.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11978/nikolaj-vasilievic-gogol-mrtve-duse-obsah-literarneho-diela

Úryvok o Rusku

... zelené, žlté a čerstvo zorané čierne pásy, prebleskujúce v stepi, pieseň zanôtená v diaľke, vrcholce sosien v hmle, zvonenie strácajúce sa v diaľave, vrany ako muchy a obzor bez konca... Rusko! Rusko! Vidím ťa, zo svojej čarovnej, krásnej diaľky ťa vidím – chudobný kraj si, rozhádzaný a neútulný; nepotešia, neohromia pohľad smelé divy prírody, korunované smelými divmi umenia, ani mestá s mnohookennými vysokými palácmi, vrastené do útesov, ani malebné stromy a brečtan, vrastené do domov, ani hukot a večný prach vodopádov; nezdvihne sa tvár, aby hľadela na opachy zápolí, bez konca – kraja sa kopiacich nad ňou do výšin; nezaskvejú sa cez tmavé arkády, čo sa pnú jedna nad druhú, opletené viničom, brečtanom a miliónmi šípových ruží, nezaskvejú sa cez ne v diaľke večné obrysy iskrivých vrchov, týčiacich sa do striebornej jasnej oblohy. V tebe je všetko otvorené, pusté, rovné; ako bodky, ako značky, tak nebadane čupia v rovinách tvoje nizučké mestá: nič nelahodí očiam, nič ich neočarí. Ale aká to nepochopiteľná, tajomná sila ma priťahuje k tebe? Prečo ustavične počujem, prečo mi v ušiach ustavične znie tvoja neumlkajúca clivá pieseň, čo sa rozlieha celou tvojou šírkou a dĺžkou, od mora k moru? Čo je v nej, v tej piesni? Čo to tak volá a plače a chytá ma za srdce? Aké to zvuky ma bolestne bozkávajú a vnikajú mi do duše a ovíjajú mi srdce? Rusko, čo odo mňa chceš? Aký záhadný zväzok nás neviditeľne spája? Prečo sa tak dívaš a prečo všetko, čokoľvek je v tebe, uprelo na mňa oči plné očakávania?... A ja, nechápavý, ešte nehybne stojím, ale hlavu mi už zatienila hrozná chmára, ťarchavá dažďami, a môj duch onemel pred tvojím priestorom. Čo veští ten nekonečný priestor? Nemusí sa práve tu, práve v tebe zrodiť nekonečná myšlienka, keď ty samo si bez konca? Nemusí práve tu vyrásť bohatier, keď má dosť miesta, aby sa voľne rozohnal, voľne rozbehol? A hrozivo ma obostiera nesmierny priestor, strašnou silou hučí v mojej duši; nadprirodzenou mocou svietia moje zraky... Ó, aká oslepujúca, zázračná, svetu neznáma diaľava! Rusko!...

   „Stoj, stoj, ty somár!“ vykríkol Čičikov na Selifana.

RAKOVINA, A. I. SOLŽENICYN

Keď píšem svoj literárny cestopis v Rusku, snažím sa v spôsobe napísaného príspevku vyjadriť moje emócie, náladu či dojem počas čítania. Vďaka prístupnosti informácií je zbytočné slovami opisovať, aká kniha je. V príspevku o prvom príbehu je moja čistá rozpačitosť z nepochopenia velikána, ale v druhom a treťom hádam cítiť v riadkoch všetku vážnosť, obdiv a rešpekt k spisovateľovi. Tu nie je zatiaľ veľa priestoru pre humor, ako tomu bude v budúcom príspevku. Tu niet radosti, iba utrpenia a chápania tvrdého života ľudí. A tak je to i v prípade Solženicyna, ktorého dielo vytláča môj záujem o samotného autora, kým nenastal Ivanov mrazivý deň.

Po Dostojevskom som čakala, že ruská klasika je preplnená autormi, ktorí nepíšu nezrozumiteľne, ale ani neservírujú hotové pokrmy. Román Rakovina je písaný ľahkým a pútavým štýlom, je tam mnoho krásnych myšlienok a provokačné výroky, ktoré sa opakujú a ešte dlho rezonujú v hlave čitateľa. Snáď najznámejší... Zlý človek nasypal tabak do očí makakovi rézusovi. Len tak... V poznámkach som zamenila tabak za popol. Pôsobivé opisy detailov ma fascinujú a niekedy sa nájdu spisovatelia, ktorí vyfarbia obyčajné detaily tak výrazne a v nečakanom momente, že vlastne na to nevieme zabudnúť. V tomto románe si pripomínam ofarbené detaily v kosoštvorcových vzoroch na svetri, ktoré presvetľovali slnečné lúče, či v Kostižerovom (Kostoglotov) tureckom sede, s plameňom v očiach.

Za veľký prínos knihy považujem vyobrazenie faktu, že ľudia sú si rovní v určitých situáciách a na určitých miestach. Je vzrušujúce sledovať, ako sa potom k sebe približujú a nadväzujú komunikáciu a najmä v dnešnej spoločnosti, ktorá miestami stopercentne zabudla, že jej predkovia boli súdržnejší sedliaci (Aldous Huxley o našom sedliackom pôvode rozpráva v Kontrapunkte). Aj v cudzine som sa prichytila, aké by bolo zábavné zavrieť všelijaké ľudské typy do jedného autobusu, ktorý by zavalila lavína. Ako by to vyzeralo pri delení jedla a vody?

Žili sme v úbohom omyle. Dostali sme sa do extrémnych okolností, aby sme si uvedomili to, o čom píše autor v Rakovine. Králi boli kráľmi a poddaní poddanými. Dnes nie je nik kráľom, iba profesorom a demokraticky spľasne ako Rusanov, ktorý na chvíľu bude poriadne skúšaný nemocničným personálom a pacientmi.

V Rakovine sa nachádza aj zaujímavá úvaha o človeku od Francisa Bacona, v ktorej sa premiešavajú skúsenosti s predsudkami – idolmi, následne vznikajú idoly jaskyne, divadla či trhu... Kto nemá rád akýkoľvek sviatok, možno Solženicyn v príbehu vysvetľuje jeden dôvod, sviatok je vždy smutný pre toho, kto ho nemá s kým osláviť.

Žijeme v úbohom omyle. Evolúcia prírody je riadená bez konkrétneho cieľa, kým evolúcia korupcie vďaka ľudskej mysle napreduje, prispôsobuje sa, modifikuje, mení tvary a kto tvrdí, že zdravie si za peniaze kúpiť nemôžeme, väčšina masy ho vyvedie z tejto predstavy. V novej Rakovine by sa mohli doplňovať scény, kde si žena primára oddelenia ide na týždeň ľahnúť na chirurgiu a je prednostne liečená, kým druhí kapú. Môže si zafajčiť na záchodoch, hoci je to zakázané. Profesor si zacvaká prednostné vyšetrenie a je jedno, že jeho zdravotný stav je menej vážny než spolusediaceho. Nechcem však priveľa krivdy sem nakladať, lebo stále platí aj to, o čom píše autor. Solženicyn prežil nemocničné peripetie, ktoré mali dobrý koniec. Prebehli mi zimomriavky po tele, keď som si neskôr prečítala, že spisovateľ skončil púť na Zemi v tom čase, keď som otvárala jeho knihu.

Chcela by som ešte poznamenať preventívnu radu, ktorá háji naše zdravie a ktorá platí na zdravotníctvo: buďte priebojní a nenechajte sa odbiť, ponížiť ani nijako zľahčiť svoj stav pre doktorove slová... Bola som svedkom smutného konca, v ktorom ľudia boli priveľmi láskaví, aby mohli bojovať s lekármi a nepoddávať sa iba utrpeniu, z ktorého si lekári ani sestričky nerobili veľa starostí. Človek sa nemení celý život, ale každý z nás musí nájsť v sebe dravosť a tvrdohlavosť, ak ide o zdravie, pretože toto jediné platí nielen na naše zdravotníctvo. O zdravie treba bojovať!

A je na čase vojsť do bričky ako Kelišová s hrsťou koláčikov a zacestovať si po prekrásnych ruských poliach. A komu vystačia sily, aj nazbierať Mŕtve duše!

Najlepšie napísaný obsah (pozor, obsahuje záver!): http://www.mystory.estranky.sk/clanky/pomocky-do-skoly-_-d/alexander-solzenicyn-rakovina.html

IDIOT, F. M. DOSTOJEVSKIJ

– Priveľa hrmotu a priemyslu začína byť v ľudstve a primálo spokojnosti duchovnej – žaluje sa zo svojho ústrania jeden mysliteľ... Lebedev

Hrmotný problém spisovateľovej doby dnes iba „prežíva“ a väčšina z nás sa dokáže stotožniť s rozvojom civilizácie. Sme navyknutí na množstvo a prístupnosť predmetov a situácií. V predošlom románe Zločin a trest som spomínala, ako sa autor a jeho doba topila v protirečeniach.

... nebolo to pokolenie ako teraz v našom storočí, ale akoby boli celkom inej rasy... Vtedy žili ľudia jednej idei, ale teraz sú nervóznejší, vyvinutejší, vnímavejší, žijú dvom, trom ideám naraz... terajší človek je širší – a, prisahám, práve preto sa nemôže stať takým uceleným človekom ako v dávnych storočiach... Knieža Myškin

Spisovateľ Gončarov (Dostojevského rovesník) vo svojom diele Úšust sa venuje podobným úvahám, kde Rajskij sleduje sám seba ako večného rojka a idealistu, kým jeho kultová babička žije jedinou ideou: láskou k ľudu.

Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia celého človečenstva.

K príbehu Idiota sa pristavím viac. V doslove Andreja Mráza sa vraví to, čo som si počas čítania neraz povedala: autor vyžaduje od čitateľa pozornosť a vnímavosť. Vzťahy sú mnohovrstvové a dej je presýtený rozličnými zápletkami. Takisto chápať niektoré autorove „psycho“ analýzy nie je jednoduché. Idiota som prečítala dvakrát a zdá sa mi náročná vec napríklad čítať premenu duševného stavu hrdinu, čo je v skutočnosti opis osobných stavov Dostojevského, ktorý trpel nervovou poruchou.

Príbeh kniežaťa Myškina, ktorého spoločnosť označuje za idiota pre jeho chorobu, patrí presne medzi tie knihy, po ktorých sa oplatí siahnuť viackrát v živote. Pre niekoľko hodnotných textov a viet sa čitateľ stráca a môžu mu uniknúť za kulisy diania. Okrem vlastnej skúsenosti som si osobne vypočula názor staršieho človeka, ktorý sa priznal k tomu, že v Idiotovi aj po rokoch nachádzal vždy niečo nové.

Nebudem okolkovať, musím priznať, že Idiot je osobitý príbeh, ktorý má v mojom srdci špeciálne miesto a rada by som vysvetlila prečo. Dosiaľ som nemala príležitosť poznamenať, že Dostojevského tvorbu štiepim podľa mojich čitateľských pôžitkov z obsahu na:

          --- príbehy odohrávajúce sa v kuticiach s hlavným hrdinom, ktorý rád píše, kým mu chrbát oblizuje chudoba a cudzí univerzitný život. (Zločin a trest, Ponížení a urazení)

-       --- príbehy, ktoré sú najmenej významovo typické od autora. (Krokodíl, Strýčkov sen, Stepančikovo a jej obyvatelia, Dvojník - verný „čičikovčine“)

-       --- príbehy, ktoré rozmetávajú osobný svet zrejme každého zbehlejšieho čitateľa, príbehy, na ktoré sa nedá zabudnúť a sú to doslova palebné kanóny na lode s našimi citmi, najpôsobivejšie a vrcholové (Bratia Karamazovovci, Besy)

Objektívne a ináč by som zahrnula sem toho viac, no ide mi predovšetkým o dnešný príbeh kniežaťa Myškina, ktorý by podľa môjho delenia patril na tretie poschodie.

Jeho postava ma fascinovala od začiatku príbehu vo vlakovej scéne. Počas prvého čítania som si stihla všimnúť, že v príbehoch spisovateľ často skloňuje dve mená, jedným z nich bol nemecký spisovateľ Schiller. Kým som sa k nemu dostala, prešli temer štyri roky od prečítania Idiota a našla som istú pevnú väzbu medzi Schillerovou krásou v človeku a kniežaťom Myškinom. Nikde som sa o tom nedočítala a je možné (osobne som si tým istá), že Dostojevskij našiel prototyp kniežaťa Myškina u Schillera. Dospelé dieťa, ktorého spoločnosť považuje za blázna. Nepredstavuje úplne kladnú postavu, ako sa zdá, podľa Schillera však spĺňa všetku krásu v človeku. Naivitu. Čistú prírodu. Dovolím si poznamenať, že v mnohom akoby sa tomu podobal aj svätý František, pokiaľ neprikladám dôraz na jeho životnú cestu, ktorú si vybral a podľa toho mu prináleží „titul“ svätca. Toto všetko sú úvahy, ktoré si pýtajú vlastný priestor. Ale aspoň každá z týchto postáv by mienila:

Kto je proti jednotlivej „almužne“, ten je proti prirodzenosti človeka a pohŕda jeho osobnou dôstojnosťou.

 Predovšetkým ma spisovateľ núti prirovnať jeho vrcholnú tvorbu k štýlu Rembrandta van Rijna. Dostojevskij namaľoval v Idiotovi  dobu, v ktorej knieža Myškin pôsobí ako zlatá škvrna v temnote...

Mala som dosiaľ nepoznaný pocit, potrebovala som Idiota znovu prečítať, pretože tam zostalo toho viac nedopovedaného a veľmi dlho vo mne fungovali autorove slová napríklad o myšlienke, ktorú každý z nás v sebe nosí a odnáša si ju na druhý svet. Každý z nás sa ju usiluje preložiť do slov a často neúspešne po celý život... Podobné veci si čitateľ dokáže nájsť v knihách, no dovolím si pochybovať o tom, že nejaký spisovateľ vie napísať o jednej myšlienke, ktorá sa týka všetkých nás, tak pútavo a dráždivo ako Dostojevskij.

Vďaka Idiotovi som si vytvorila predstavu o ruskej literatúre, kde bude zrejme veľa spisovateľov písať list priateľom pomaly na dvadsiatich stranách, ako to spravil Ippolit, a to ma dosť vzalo i pobavilo! Niečo také som doposiaľ nečítala, Ippolit bola dominantná postava a pripomenula mi najviac Raskoľnikova. Stále kašľal a bolo mi ho ľúto, umieral...

Pripomínam si teraz, s akým dychtivým záujmom som začal vtedy pozorovať ich život; nič ma tak predtým nezaujímalo... A tak som si všímal všetky taľafatky, zaujímal sa o všetky zvesti, až som sa stal tuším klebetníkom. Nevedel som napríklad pochopiť, akože tí ľudia, majúci toľko života, nevedia sa stať boháčmi (ostatne, nechápem to ani teraz)... Nemohol som zniesť ten pobiehajúci, zbytočne sa motajúci, večne ustarostený, chmúrny a vzrušený svet, ktorý sa mihal okolo mňa po chodníkoch. Na čo je ten ich večný zármutok, večný nepokoj a vzrušenie; tá ich večná pošmúrna zlosť. Kto je vinný, že nevedia žiť, keď majú pred sebou šesťdesiat rokov života?

Ippolit

Na originalitu podráždeného mladého Ippolita som v inej knihe nenatrafila... Rousseau píše kňazov príhovor k Emilovi, čo pôsobilo na mňa ako údery motyky na mozog, toľko rán, koľko strán ich bolo.

Moje srdce preplnené zásadami patrí iba Myškinovi, čo dokazuje aj obsah tohto príspevku, ktorý iba trošičku „zatieňuje“ Ippolit s nešťastným životom a spomienka na maliara.

Chcela som v Dostojevskom pokračovať, no bola tu kniha so slovom, ktoré viacerí z nás vrátane mňa neradi počujeme alebo vyslovujeme. Rakovina.

Pokora je strašná sila.

Stručný obsah poskytne wikipedia: http://cs.wikipedia.org/wiki/Idiot_%28rom%C3%A1n%29

Vedomostný test o spisovateľovi a jeho tvorbe vzniknutý aj vďaka ústretovosti admina: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/f.-m.-dostojevskij/

ZLOČIN A TREST, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Kto chce poznať Dostojevského, mohol by začať týmto príbehom.

V mnohých štúdiách, príspevkoch a článkoch o Dostojevskom sa môžeme stretnúť s označením geniálneho tvorcu, ktorý vedie diskusie so svojimi postavami a dáva im slobodné zmýšľanie. To nebolo a nie je bežným umením v literatúre. Autor sa ohraničoval v tom, že kládol dôraz na povahu postáv a dialógy (podľa bádateľa Bachtina sa v Dostojevského románe objavuje „románový kontrapunkt“, vzniká tzv. polyfónny resp. dialogický román). Pre tieto okolnosti Raskoľnikov, Stavrogin (Diablom posadnutí) či Myškin (Idiot) nie sú jedinými nezabudnuteľnými postavami v príbehoch, v ktorých vystupuje doba a spoločnosť.

Ľudská povaha je zrkadlo, najčírejšie zrkadlo, prosím! (Porfirij Petrovič)

                                                                      Donald J. Voss

Niečo k spôsobu písania tohto umelca. V dnešnej dobe je čas významným v mnohých prípadoch, ak je dvojnásobne zrýchlený, no pri čítaní Dostojevského románov ako Zločin a trest nepôjde dej rovnakým tempom ako Krstný otec. To, čo sa udeje na jednej strane u kmotra, u Dostojevského sa deje na štyristo stranách, čas preto nemá význam, ak nerátame Raskoľnikovov rozhodujúci okamih zabitia starej úžerníčky a ďalšej ženy. Vo všeobecnosti to znamená tiež, ako Bachtin opisuje, že postavy sú bez biografie. Myslím, že pre tieto charakteristiky sa môže kniha dostať do konfliktu s požiadavkami súčasného čitateľa a niekedy sa to odôvodňuje posudzovaním tohto príbehu ako tzv. ťažké čítanie. Napríklad Andrej Mráz sa zmieňuje o rozpakoch socialistického čitateľa, vďaka množstvu protirečení, v ktorých sa autor a jeho Rusko topili, sa odcudzuje aj v socialisticko-realistickej literatúre, ktorá sa riadila opačne a v duchu jediného marxisticko-leninského svetonázoru. Ba jeho "populárny" rovesník Tolstoj nemal pre umelca priveľké pochopenie.

Paradoxne Dostojevskij sa často posledné dve storočia stáva skloňovaným aj v iných druhoch umenia. Zločin a trest neodmysliteľne patrí do svetového literárneho dedičstva a je fantastické, keď sa vďaka nemu vyhneme času a priestoru. Autor sám seba nepovažoval za psychológa, ale za realistu, ktorý vo svojej tvorbe tematicky zobrazuje hlbiny ľudskej duše a treba dodať, že to robil umelecky a zrozumiteľne, i v prípade Zločinu a trestu. Čo bolo pre lenivého Oblomova prácne, to Dostojevskij intenzívne v písaní hľadal: človeka v človeku.

Z toho vyplýva, že pre mňa Raskoľnikov bol niekto, s kým som žila tých niekoľko dní, akoby bol mojím susedom. Nenasľuboval mi nič veľkého ako Netočka, takže som sa popri čítaní necítila ako radujúci sa blázon.

Pohrával sa s akousi „nehotovou“ ideou. Každý trpí po svojom a samota má svoju ekologickú funkciu. Cítiť zodpovednosť za druhých je ďalším stavom, v ktorom autor rozvíja príbeh. Posledným a výrazným je žiť v akejsi myšlienke a na jej základe konať. Maxim Gorkij označoval „dostojevčinu“ (kult utrpenia a rozpoltenosti izolovaného človeka) za nebezpečnú „pre ruskú dušu.“ Lebo utrpenie je veľká vec... v utrpení je idea... (Porfirij Petrovič)

Pochopenie a prežitie Raskoľnikovho príbehu a ďalších jeho hrdinov bude mať väčšina čitateľov a ešte viac tí, u ktorých chudoba sa bytostne dotkla ich života a nie sú jemnocitní na pavúky a uzavreté kutice. Takisto tí, ktorí sa odklonili od spoločnosti, no mali šťastnejší koniec a vrátili sa do nej, ako sa v knihe píše.

Mimochodom, tí, ktorí už Zločin a trest čítali, pôvodne mal byť hlavnou postavou Marmeladov, pretože Dostojevskij chcel vyobraziť ruské rodiny, výchovu detí v ťažkých podmienkach a niečo navyše. Hrdinovia sa dajú tiež vypátrať v skutočných prototypoch ľudí z autorovej doby.

Nezmysel! Ja mám rád, keď sa klame! Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož k pravde! Preto som človek, že klamem... Klamať z vlastnej hlavy – veď je to hádam aj lepšie než hlásať cudziu pravdu; v prvom prípade si človek a v tom druhom iba taký papagáj.

Nielen toto ma viedlo k ďalšej jeho kultovej knihe Idiot.

Na záver citát, ktorý možno "používal" Dostojevskij tiež ako východisko, aby sa vo svojich príbehoch „opustil“ a dal postavám slobodu.

Mimochodom, kto chce nezaujato posudzovať niektorých ľudí, musí sa najskôr zbaviť istých predpojatých postojov a návykov voči ľuďom a predmetom, ktoré nás zvyčajne obklopujú. (Svidrigajlov)

Čitateľný stručný obsah: http://dostojevskij.sk/zlocin-a-trest/