Zaprieť sa viac, aby som zostala na mieste

 Už tak dávno som nič nenapísala. Posledné týždne sa akoby dohodol vesmír sám so sebou a poslal mi do cesty ľudí s otázkou: "Ešte píšeš?" Musím si priznať aj nahlas, že vlastne nie, nepíšem. Spomínam:( Chýbajú mi moje postavy, môj život. Ten súčasný je tak prázdny, až nechápem, prečo sa ešte vlastne držím. Prečo žijem, načo. Pre niekoho s aktívnym životom stupídna otázka, pre toho, kto stratil na ceste životom definíciu významu života, je to v pohode. Cítim len taký pokoj, keď si poviem, že ma už ani nebaví žiť. Pocity žltnú ako jesenné lístie a čochvíľa opadnú. Bude konečne pokoj. Len občas na konci tunela zaiskrí to svetlo, ktoré kričí: hele, vole, váž si život. Je to najväčšie bohatstvo, vole. No jo. A ešte svetielko nádeje, že by som mohla ísť na stáž do Ruska. Ako inak, opäť môžem iba vynaložiť viac práce na pedálovanie, budem stáť na mieste stále. A to už nie je len v mojej moci, skrátka, je to smola. Jesenné pocity ma už tak ovládli, že ma nezaujíma názor z inej hlavy. Chladnokrvne si pri každej fotke autonehody poviem: tak ti treba, ty blbec. Nenávidím autá a ešte viac nenávidím sebeckých ľudí. Doprajem, aby bol každý spokojný, ale ľahostajnosť sebeckých ľudí už ďalej znášať nedokážem, najmä ak pre tú ľahostajnosť vyplývajúcu zo sebectva stagnuje môj život. Už som to vzdala a čakám, kedy otrčím kopytá. Moja literárna láska, môj milovaný Nikolaj zomrel v 42. Puškin v 37, ale za iných okolností. Ja to asi vzdám podobne ako Gogoľ. Dovtedy ešte budem pokračovať v nostalgii. Za Davidom. Za Robinom, Maggie, Sadie a Zipporou. Za Eranom. To sú duše, ktoré ma udržali pri živote, poskytli mi časopriestor, v ktorom sa dokázala tešiť. Zasmiať sa od srdca, cítiť takú úľavu, akú som naposledy pocítila v septembri 2015, keď mi predĺžili zmluvu. Hoci som bola šťastná aj v Rusku, predsa som tam bola sama a po smrti mojej tety, strhlo mi to pár rokov života, a j zo straty ďalšej blízkej kamarátky,  a tak som snívala ruský sen ešte s menšou vôľou ďalej žiť. Úprimne, vôbec netuším, dokedy to vydržím. Netuším. Mám sa vrátiť k Eranovi? Mám písať poviedky s ním? Mám sa vrátiť k súcitu a svedomiu? Aby som tentoraz spasila samu seba? Lebo mňa už nikto nespasí. Je to daň za moju samostatnosť, žijem s IT dennodenne v podobe samoty. Ďakujem za tento mizerný život, v ktorom som si musela vymyslieť postavy a nový svet, aby som nezdochla skôr než Lermontov.

O čajke, ktorá má rada čipsy

Blog pre milovníkov oceánskej fauny, zopár info o morských obyvateľov:)

Každá hodina sa jej podobala večnosti. Každá kvapka sa podobá večnosti. Ako sa delfín hrá na akrobata a špliecha vodou, vyhadzuje do slaného povetria kvapky. Tie sa na krátku chvíľu stanú osamelým životom, a potom znovu upadnú do večnosti zvanej more. Horizont sa plaví na oceáne a kolíše sa nad svetom, ktorý sa ľudskému oku zdá ako nekonečný...

Hoci nie je isté, či sa naozaj človeku zdá oceán nekonečný. Čajka Larus dominicanus si myslí, že je lepšie, ak sa mu zdá nekonečným. Je presvedčená o tom, že človeku sa páči všetko, čo je nekonečné. Lenže to nemôže prebrať s nikým, naposledy sa pochytila s Crocodylus porosus. S ním sa ktovieako nedá spojiť v rozumnú reč; nie je nič príjemné na tom, keď vám krokodíl zdôrazňuje svoj vysoký vek (72 rokov) a pritom na vás hľadí ako na korisť, ktorej povinnosťou je pomáhať starším, do čoho sa radí aj poskytnutie stravy.
Takže čajka si plachtila nad morom hľadajúc parťáka, s ktorým by prebrala krátku pozemskú filozofiu o človeku a jeho vnímaní nekonečna ako oceánu. "Nikoho nezaujíma, čo si človek myslí o oceáne, čajka," vysvetlil jej Sphyrna lewini. Zbadal nad hladinou tieň, ktorý nervózne ako v čakárni u lastúrnika pretínal slnko a zvedavo vystrčil svoju kladivovú hlavu nad hladinu. "Migruješ a zabudla si smer?"
"Kdeže! Ja som čajka, nie rybár dlhochvostý."
Žralok - kladivo nebol vhodným kandidátom na diskusiu, to čajka poznala ihneď. Pravdaže, tento morský smoliar je pravidelne servírovaný človeku ako polievka.
"Čajka, tu sa filozofuje výlučne o vode... suchozemských filozofov hľadaj na brehu!"
S veľkým šplechnutím sa žralok ponoril do vody, no následne sa vynorila mesačná medúza. "Hovoril niekto o vode? Čo? Ja sa rada porozprávam o nekonečne. O večnosti."
"O večnosti? Akože? Veď o tebe sa vraví, že nemáš mozog! Večnosť! Čo je to za nezmysel?! To vymyslelo tých 95% vody v tebe," zaškriekala čajka a medúza sa porúčala so slovami o bezohľadnosti, ktorá krídlami máva. Čajka mávla krídlom na pozdrav.
Popravde, len tak medzi nami, čajky sú drzé tvory. Kategoricky povedané: kradnú rybacinu chorým tuleňom v ich holandskej nemocnici! Ich zobák nemá obavu zavŕtať do vašich osobných vecí tam kdesi v Kalifornii na slnečnom brehu Pacifiku.
Čajka, hrdinka tohto blogu sa rada producírovala piesočnými plážami, milovala západ slnka a odpadkové vrecia naplnené až po okraj. Najradšej rozhadzovala odpadky okolo koša. Zaletela ku skalám a odtiaľ sledovala, ako ľudia upratujú po jej skutkoch. Keď sa nudila, opäť vzlietla a plachtila nad morom, či nezazrie jav, ktorý by narušil nekonečnosť mora. Vždy sa niečo udialo. Veru tak, zbadala dve obrovské bodkované obludy, hrajúce sa ako delfíny. Čosi tu nesedelo. Na chrbte jednej z nich sa zaleskol slizký tvor. Zaletela bližšie a zbadala Rhincodon typus, ktorí si prehadzovali chobotnicu ako loptu. Na čajkinu otázku, prečo trápia chobotnicu, odpovedali: "Dumbo octopus je už dávno mŕtva. Našli sme ju voľne plávať. To sú tie, čo neznášajú slnko a plutvy majú ako uši."
"A to sa patrí hrať sa s mŕtvolou?"
"Zajtra máme tridsať rokov a to sa považuje za vek, kedy dospejeme! Preto sa ešte hráme. Mimochodom, je to lepšie ako požierať vlastné vajíčka s deťmi." Čajku prekvapili, vraj podľa očitých svedkov to robí Eptatretus stoutii. Čo sa ešte deje v mori? Čo v mori, aj na dne mora... Zatiaľ čo sa medzi sebou rozprávali, prehrmela okolo kopa pier so škrekotom. Ušatej chobotnice zrazu nikde!
"Zlodej!" kričali žraloky veľrybie s detským vekom a váhou viac než tri tony. "To bol Stercorarius parasiticus, najväčší zlodej na mori!"
"Žiadny zlodej, to je morský pirát," šomrajúc priplával k skupinke Galeocerdo cuvier. "Naposledy mi ukradol ešpézetku."
"Čo je to ešpé zetka?" vyzvedala čajka, ktorá sa teraz kolísala na chrbte jedného zo žralokov. "Ryba?"
"Podobná vec, tiež to rád žeriem."
"Je na svete niečo, čo by si ty nezjedol? S čajkou máte spoločnú potravu."
"Mýliš sa, čajka by nezjedla pneumatiku," hrdo vyhlásil žralok tigrí.
"No ty by si zase nezjedol čipsy."
"Čo sú to či psy?"

"Čie psy?"
"Psy pobehujú na brehu, trdlo!"
"Ja som už videla psa aj plávať."
"Mňam! Len keby nemali toľko srsti, zostávajú potom medzi zubami. Nedojedené jedlo."
"Na potvoru! Aby ti do cesty nevošiel Enhydra lutris, má najhustejšiu srsť na svete. Žiadny hrebeň ti už nepomôže."
Žraloky sa zborovo zasmiali. Čajka vzlietla so slovami: Vážení, ja tu riešim nekonečno a vás zaujíma iba pár chlpov medzi zubami. Už dospejte. Zbohom!"
"Daj si čie psy aj za nás!" zavolali za ňou.
Čajka letela nazad na breh. Cestou videla pod hladinou dugongy, ktoré sa pasú ako morské krávy na trávičke. Dnes si ustelie do suchej trávy a po západe slnka, zajtra bude hľadať ďalej spriaznenú dušu.
Postála na skale, ktorú neľútostne obíjali oceánske vlny. Slnko zapadalo nad nekonečnou hladinou. Ružové plátno sa miešalo s oranžovou farbičkou. "Opakujúci sa scenár," mudrovala čajka. "K tomu by sa teda zišli čipsy. Aha! Ktosi ich tam má, chrúme a mňa neponúkne? Veď ja čakám... haló, človeče!"
Čajka tak dlho stála a pozorovala, čo pozorovala, hypnotizovala! zmäteného...

... dovolenkára, kým mu nedošlo, že sa musí s ňou podeliť o čipsy. "Tak je to správne!" pochválila ho čajka. "Nie som Euphausia superba, ktorá vydrží dvesto dní bez jedla a sama slúži ako jedlo pre ne-ko-neč-né množstvo jeho predátorov. Ešteže žralok tigrí si vystačí s pneumatikami a odhodenými skafandrami."
Čajka s človekom sledovali západ slnka. Čo iné ako nekonečno tu môže človek pozorovať? To nekonečno, ktoré mu dáva priestor na vlastné myšlienky. Tu na konci sveta a bez rušivých momentov, ktoré sa dejú pod hladinou. Oprava - na suchej zemi, keďže je suchozemským tvorom. Balíček čipsov sa vyprázdnil, slnko sa ponorilo do oceánu. Holotúria na dne mora už dovečerala piesok. Vietor fučal, bolo na čase ísť spať. Dobrú noc, čajka!

Pomlčte o radách, ako mlčíte o dôvodoch...

Mala som dať názov blogu "Prečo som s tebou", ale rozmyslela som si to. Som veľmi smutný človek. Okrem bežných vecí, ktoré potrebujem v živote riešiť, behajú mi v hlave myšlienky, ťaživé myšlienky. Myšlienky, ktoré majú sebazničujúce vlastnosti. Všetko v sebe dusím. To je všetkov súvislosti so mnou.

Ale čo so zvyškom sveta, ktorý prichádza a odchádza a prichádza a vo svojej strašidelnej povrchnosti mi rozpráva a rozpráva. Mudruje. O láske. Samé povrchné slová, takže ide skôr o nažívanie s niekým (prežívanie). Bez uvažovania sa na mňa sypú otázky a výroky, demonštrujúce plytkosť, na ktorej by sa mi ani päty neomočili, a v akejsi zotrvačnosti ste, vy ľudia, pevne zomknutí v niekoľkých ľudských zákonoch, ktoré ste si nevymysleli, ale nimi žijete. A to je čosi, čo ja zrejme nikdy nebudem chcieť pochopiť, ani aplikovať do svojho života. Myslím, že to je presne to, čo bolo vo mne odnepamäti a oddeľovalo ma to od vás. Tak som túžila byť súčasťou spoločnosti, ale nejde to. Nedarí sa mi. A v čase, keď som spoznala človeka, pre ktorého by som už nepotrebovala viac k životu, veď ja som si už viackrát dokázala, že žiť viem pre seba aj pre iných, tak zisťujem, že tá plytkosť je až vaša vyschnutosť. To nič viac nedokážete? Len žiť v tých úbohých, falošných predstavách? V zákonoch, ktoré sú odpoveďou na otázku "prečo som s tebou", ako:

1. aby som nebol sám

2. aby mi mal kto platiť na jedlo a mal som strechu nad hlavou

3. aby som sa ľahšie prebáral životom (dôvod tých, ktorí nie sú schopní konkretizovať tie predošlé)

4. lebo mi to káže kresťanská spoločnosť a on je ten pravý (veriaci)

5. lebo má peniaze (asi som to mala dať ako prvý dôvod, Čechov má predsa len pravdu a som z toho ešte smutnejšia, preto v tomto momente si nedokážem dávať si pozor na presnejšie vystihnutie celej tejto problematiky)

6. lebo som chlap (tento dôvod môže poskytnúť aj človek úplne s nízkym IQ)

7. lebo som zlatokopka (tento dôvod môže poskytnú človek s vyšším IQ a aspoň trochu vypestovanou sebareflexiou)

Myslím, že tieto body budú mať niečo spoločné s nízkou sebareflexiou. Kto nemá sebareflexiu, ľahšie sa mu žije. Spolieha sa na sebareflexiu toho druhého. Tak nejako sa vy, povrchní ľudia už doplníte v tom svojom spoločnom živote. Ak vás to hnevá, dobre tak. Potom ste na pol ceste k zavodnenej rieke, vaša plytkosť klesá pri spomienke na toho, do koho ste boli zamilovaní, ale žiaľ životné okolnosti nedovolili pokračovať vo vzťahu. A tak ste klesli vo vlastných očiach a prijali ste jeden z tých dôvodov. A presvedčili ste seba samého, že svojho partnera potrebujete, lebo ho milujete. Hoci viete, že človeka, ktorého ste potrebovali, lebo ste ho milovali, ste stratili vo svojej minulosti. Aj mne sa to stalo nedávno, niekedy dávno, ale reálne minulý rok. Odvtedy nepočúvam nič iného, len povrchné rady, ako:

1. klin sa klinom vybíja (to je top rada, vraví to viacero z vás)

2. nájdi si koníček (ako keby som ich nemala už dosť)

3. choď medzi ľudí (medzi vás, medzi vaše rady a dôvody, prečo ste s tým svojím?!)

Vyzývam vás, skúste pomlčať o týchto radách. Netušíte, v akom svetle sa ukazujete, je to síce váš problém... mám dosť čo robiť so svojou bolesťou. Tieto rady však z vás nerobia lepšieho človeka. Nech vám znejú akokoľvek trendovo.

Som na inom stupni vzdelania, viem, čo by mi poradil psychológ, takže som vyskúšala a prehrala. Napokon, asi to inak nemohlo dopadnúť v takom zlo prostredí, v akom sa nachádzajú hlavní hrdinovia. Kde zlé ježibaby nedoprajú (a ja žasnem, že takéto indivíduá jestvujú), hrajú na ľudí hry, osočujú, ohovárajú, manipulujú. Navyše som nerátala s tou inteligenciou, akú má on, je to ako IQ ježibaby, veď definujú vás tí, ktorí vás obklopujú a dovolíte  sa nimi obklopovať, a tiež nepeknou vlastnosťou, vďaka ktorej sa v jeho spoločnosti cítite ešte viac osamelo... Skrátka, prestrelila som sa.

Je na každom z nás, koľko pokrytectva nechá vstúpiť do svojho sveta. Možno týmto blogom nepôsobím nedotklivo, ale je málo vecí, ktoré by sa ma mohli v živote dotknúť. Moji priatelia dobre poznali, že mám dar komunikácie, ktorým som to chcela potiahnuť do stavu, že by som začala pomáhať iným, ale sabotovala som si peknú predstavu návratom do vedeckého sveta. Točím sa  v kruhu, je to trudnomyseľnosť, ktorá ničí. Na internete som prečítala pekný výrok: Nedovoľ, aby to, čo som vytvárala v tebe 9 mesiacov, niekto v okamihu zlomil, zgniavil, zničil, zdevastoval... Som nielen smutná, ale tak trochu unavená životom a za túto únavu podporuje presvedčivo aj spoločnosť, jej povrchné rady a skutočnosti, o ktorých písal Čechov. Spolunažívanie je jeden skvelý obchod. Dohoda. Spoznala som človeka, ktorý je zrejme ako ja. Asi bude viac dotklivý, ale už viem, že raz bude veľmi trpieť. Ako ja. Ako my, ktorí sme potrebovali byť s človekom, pretože sme ho milovali. Nezaujímalo ma, či má auto, dom alebo koľko peňazí. Realitu by sme si vytvorili spoločne v budúcnoti pod vedením toho najkrajšieho a najsilnejšieho zákona: potrebujem ťa, lebo ťa milujem. Niekto ešte verí v predchádzajúce rady a dôvody, niekto sa zamyslel a niekto je ako ja. Nás je najmenej, pretože žiť v osamelosti si vyžaduje odvahu. Bolí nás to, ale skrývame to. Pochopiteľne. To nie je dobrovoľné trýznenie, nevybrali sme si ho. Je to o povahe, o najrýdzejších povahových črtách. My by sme totiž nemohli vo svojej čestnosti vedome ublížiť nikomu, aspoň do okamihu vyrovnania sa s tým, čo nás v živote postretlo. Tak nejako ostali v samote aj tí najslávnejší.

Je to naprd. Viac než naprd. Ale dnes sa vzdávam vulgarizmov.

Spomienka na teba

Opálený mladík s bodkou na čele, bože, ako sa volá? Nakoniec som si spomenula, Kurama! A ten druhý, ktorý sa mi páčil, je Itsuki. Kurama a Itsuki boli prvé postavičky, s ktorými si ma zoznámila. Nakoniec som si pozrela kopec častí Yu Yu Hakusho, dá sa povedať, že vďaka tebe sa o mňa obtrel svet anime. Cowboy Bebop je pre mňa dodnes topka. O Death Note si vravela, že je dobrý pre svoj nepredvídateľný dej. Ale to nebolo všetko, čiastočne si mi obohatila zoznam umeleckých zážitkov. Vo vlasoch Itsukiho, v tom oceáne vidím fantastický príbeh Geralta z Rivie, ku ktorému si ma priviedla krátkou poznámkou o akomsi Zaklínačovi. Tvoja poznámka sa mi vryla do hlavy ako tichý príbeh bez slov... „Proste si to prečítaj, je to dobré,“ povedala si raz a navždy. Bolo to ešte lepšie, lebo si tento príbeh vkladám do top štvorky: SW, LOTR (ktorý si prečítala v jedenástich), HP a Z.

A potom prišlo To.

„Čo?“

„No To.“

„Čo si mám prečítať?“

„To. Tak sa volá príbeh, od Kinga.“

„A čo je to To?“

A ty si v košickej tme dodala s typickým potmehúdskym smiechom: „To. Uvidíš.“

Skoro ako varovanie, dávaj pozor na to, lebo nevieš, čoho je schopné. Vdýchla som do seba temný studený vzduch.

O pár rokov som sa pototo, znovu výborné odporúčanie. Skrátka, obohatila si mi duševný svet vlastným vkusom. Či to bolo naopak, netuším, ale najťažšie je si uvedomiť, vychádzam teraz z čírej sebeckej a narcistickej úchylky, že zo sveta odišla moja prvá čitateľka trológie, na ktorej som sa natrápila desať rokov. Okrem toho, že si prelúskala tú gebudzinu spísanú rukou 21 ročnej Michaely alias Padme, očíslovala stránky, prešla si aj prvú časť so zúfalou otázkou, pre ktorú vekovú kategóriu to je písané a ja ešte zúfalejšia som odpovedala, že pre žiadnu. Dnes viem, na čo si narážala, a dúfam, že odvtedy som sa poučila a aspoň prvý diel ako tak dozrel pre nejakého čitateľa v nenarodenom veku:D Raz si mi na narodeniny darovala pohár s citátom:

„Kto povie nikdy a vždy, klame, lebo nikdy a vždy sa nevzťahuje iba na minulosť vášho súčasného života, ale zahŕňa všetko vaše pôsobenie vo vesmíre. Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom.“

Keď som ho dočítala, zmätene kukám na teba niekde na samom kraji Žiliny, kto to napísal?!

S typickým potmehúdskym úsmevom si zvolala: „No ty. To je tvoj citát!“

Si ma dostala. Dva razy sme si ešte oprášili život filmového, seriálového a literárneho fanatika, zašli sme si do Viedne či Bratislavy na festival.

Potom tu ale boli zásadnejšie veci než tvoj dobre uvarený jelení guľáš. Nebola som s tebou natoľko spätá, aby mi čosi mohlo dnes vyvrátiť silnú predstavu o tom, že najdôležitejšou osobou v tvojom živote bola tvoja sestra. Vnímala som na tebe to, ako vedieš jeden život dvoch ľudí. Je to vôbec možné? Ale áno, u teba bolo možné čokoľvek. Bola si jej sestrou a druhou mamou. Čokoľvek si v živote riešila, do plánov si zahŕňala sestru. Počula som o tebe, že si spoločenská, ale ja som ťa poznala viac ako empatickú osobu. Poznala som, že u teba platí citát: nepomáha nám pomoc priateľa natoľko, ako pocit istoty, že by nám pomohol. Ty si ma presvedčila, že ti môžem volať kedykoľvek aj o polnoci. Raz som sa nezdržala a naozaj som tak urobila pred vyše dvoma rokmi v marci. Zdupkala som k tebe do Bratislavy, ja nešťastnica, vtedy som spoznala tvoju dlhoročnú kamarátku, ktorú si tiež často spomínala. A opäť som pocítila ducha tvojej sestry, ktorá si odbehla do Žiliny. Nakoniec mi to tak pred rokom doplo v hlave: preboha, to dievča, ktoré je tak skúšané zdravím, pre ktoré si určite prebdela mnohé noci, trpela si jej strachom a všetkými kŕčmi života, prebrala si všetky jej stavy do vlastnej duše, to dievča tu dnes sedí, inteligentné, chytré a študujúce na univerzite. Myslela som, že sa rozplačem. Stúpla do mňa pýcha. Mala som dojem, že predo mnou sedí výsledok nielen tvojej mami, ale úplne, že tvojej práce. Vieme, ako to na Slovensku chodí. Prekážky, správanie, prekážky, šikana, drbnutí lekári, a znovu prekážky. Ty s mamou ste prekonali všeličo, aby dnes bola tvoja sestra tam, kde je. Nepoznám človeka v takom mladom veku, kto by toľko času obetoval pre súrodenca ako ty, pričom si to sama so sebou nemala vôbec ľahké. Možno preto si hľadala únik v anime, marvelovkách a vo všetkých tých farebných zázračných príbehoch na pokračovanie. Už len pre toto som rada, že som ťa poznala, Lucia.

Kurama! Pamätám si na mnohé naše rozhovory, jeden z nich si mi rozprávala znovu ako napínavý príbeh na Námestí Maratóna Mieru v Košiciach ešte počas univerzitných čias. Povedala si mi o svojej nehode, že si odpadla. Že si asi chvíľu bola niekde na mieste, ktoré často ľudia opisujú ako tunely so svetlom na konci, žiadna čierna diera a voňavé talianske špagety. Hmmm. No a ty si vraj zažila nič. Nič. Preto si vyhlásila obavu, že po smrti je skrátka nič. Ale vieš, ako sa veci majú... „Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom...“ Ty už to asi vieš. Ty, Lucia, špecifický enzým, so svojim zmyslom pre humor a dobre schovávanou empatiou (schovala si ju v Afrike?). Mohla si povedať čokoľvek zlé, oplzlé o sebe, aj tak tvoje činy hovorili niečo iné. Aj mne si párkrát v živote pomohla okrem povestného chápania, nehovoriac o krásnom dni, ktorý sme oslávili 25.7.2015. Na ten deň nikdy nezabudnem. A čo je na tom najviac zaujímavého? Že nie som jediná, ktorá ti je vďačná za to množstvo mega času a vecí, ktorými si obohatila môj svet.

Povedz si, Lucia, ktosi o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram (Puškin). Budeš mi nesmierne chýbať.

Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Kdesi pred rokom, za UV žiarenia s absorbanciou 720 nanometra (toto je totiž absolútne najvhodnejšie a najideálnejšie „osvícení“ pre začiatky klíčiacich začiatočníkov!)

Detektív známy pod pseudonymom „Voda“, prezývaný aj vodník, uznával pravidlá oblomovčiny, teda lenivosť, záhaľčivosť a zaprášenú prašivosť. Na verejnosti Voda ležérne hlásal: „Všetko je o fyzike.“ A pán Sacharóza, maximálne vyťažený cukrík v rastline, vždy zafrflal: „Veď tak sa aj ťaháš nahor do listov, ty vodný delikvent!“ A Voda, vynikajúci nepriateľ nielen sacharózy, ukončieval svoje prejavy priam poučne: „Kapilarita! Kapilááárizmus!“ (Skoro ako „Kapitalizmus!“) Iba lipofilný dav tlieskal, keďže polárnejší dav sa stihol vodným delikventom rozpustiť.

Voda bol vynikajúcim detektívom a riešiteľom v rastlinách. Či už vznikal, zanikal v luxusných väzbách, za ktoré nič neplatil, jednoducho bol všadeprítomný vo vysokých percentách, nebolo čo riešiť, nikoho nepodplácal, mafiánstvo Hnutia voľných radikálov či korupcia s makroergickými väzbami najžiadanejšej zlúčeniny ATP, toto všetko Voda spláchol a transpiráciou odparil, veď šlo o život, najmä už pred 3,5 miliardmi rokov. Preto sa rýchlo zhostil úlohy vyriešiť jednoduchú diskusiu pár prvkov, ktoré si po radiálnej ceste koreňom krátili čas rečou.

„Hello, minerálky, čo vy kam idete?“ vyšplechol na nich vodník.

„To je ale lacná otázka, keď ty vieš všetko, nerob sa!“ hlesol dusík v súdržnosti s vodíkmi.

„Amoniak,“ prísne ho oslovil Voda s typicky organizačným hlasom, „asimiluj sa skôr, kým neotráviš všetky cievne zväzky!“

„Aj ja ťa mám rád, ale my sa tu ešte hemžíme rádioaktívnou cestou, všetko je v poriadku.“

„To je radiálna cesta, ty argón,“ opravil ho Fosfor. Nadávka argón bola z kategórie tých jemnejších, najhoršia nadávka, ktorú ste mohli použiť na minerálny prvok, bola... s prepáčením... or... tuť.

„Kto si to má pamätať?“ zúfalo rozhodil dusík vodíkmi. „Nikde na okolí Nitrátreduktáza, ja za to nemôžem. Môžem v pokoji dokončiť úvahu o svojej budúcnosti?“

„A čo myslíš, čo ťa čaká?“ uškrnul sa Voda tak, ako to len dokáže amorfný objekt...

„Prial by som si byť hocijakým polyamínom, sú celkom užitočné v meristémoch,“ skromne riekol toxický Amoniak. Voda nestihol odpovedať, odplával xylémom nečakane, totižto stala sa nepríjemná záležitosť, vytvorili sa vzdušné bubliny a Voda musel rušiť nebezpečnú kavitáciu. Ináč by začal svet vädnúť. Ups! Fosforu sa však zapáčilo hovoriť o budúcnosti a sníval už o stretnutí sa s cholínom, vraj je to jeho verný priateľ na cestách. Amoniak sa ho spýtal, či vie, že cholín je vlastne amín a obsahuje dusík. Tým chcel naznačiť, že bude možno cholínom a zostanú spolu v rastlinnom svete dlhšie. Áno, cítiť, že minerálne prvky sa radi unášali predstavami o svojom osude. Kričali po pumpách, proteínoch, prenášačoch, že vlastne tam je môj kamoš dusík, a tam zase ATP, to slávne, neprekonateľné, famózne, dych vyrážajúce, bohaté na energiu ako Evička Máziková A... T.... P! Keď už bol Fosfor v tranze, fytohormón Auxín na opačnej ceste smerom ku koreňu mu zahatal cestu: „Skľudni hormón, teba ešte zapredajú do lacného cyklu!“

„Čo je to lacný cyklus?“

„Ktorý je to?“ volali na neho dusík s fosforom, ale veľký pán Auxín sa len zarehotal a šiel si po svojom (riešiť problém s gravitropizmom).

Zdalo sa, že anorganický Fosfor a Amoniak už bláznili po nových dobrodružstvách, čo-to o cykloch vedeli, ale ešte sa nezaoberali tým, do akého padnú. Krebsov? Pentózov? Glykolýza? Glukoneogenéza? Calvinov? Hatch-Slackov? Glyoxalátový? Aká cesta ich čaká potom? Malonátová? Metylerytritolová? Acetát-mevalonátová? Šikimátová? A zúčastnia sa na nejakej bitke? Kutuzovský oxid uhličitý s napoleonským kyslíkom o ruské Rubisco city? Alebo na súboji škrobu so sacharózou, ktorý z nich sa bude skôr syntetizovať? (Fosfor dokonca zistil, že to dosť závisí od neho!) Obaja sa svorne zhodli na jednom: „Chceme si zaplesať na fotosyntetickom plese!“ Fotosyntetický ples bol cťou všetkých prvkov! Parádna maškaráda cyklov, na ktorých sa zúčastňovali vysoko postavené enzýmy, ich meniče kofaktory, produkty ako oxokyseliny, redukčné činidlá s najuhladenejším prejavom (veď to boli prívetiví darcovia elektrónov), protónové pumpy, a samozrejme, akoby sme mohli zabudnúť na skvelé pigmenty, ktoré sú najviac excitované z tohto plesu!

Čožé?

Kam sa podel vodný delikvent? Pán Voda? Ten sa dokonca rozkladá v Hillovej reakcii počas fotosyntetického plesu.

Nuž, ktovie ako dopadli fosfor s dusíkom, to je už iný príbeh bez pointy. Lebo aj život je bez pointy a príbehy o minerálnych prvkoch v rastlinkách sú toho priamym dôkazom. Všetky príbehy nemajú začiatok, jadro ani záver. Lebo taký je život. O maličkostiach, zábleskoch, úryvkoch. Paradoxne všetko sa točí dokola, tie istý chyby, omyly. Ten istý cyklus v glyoxyzómoch semien, v peroxizómoch listov. Šťastnú cestu, fosfor a dusík. Bon voyage xylémom! A možno aj floémom.

Hlavne že sa mi snívajú prkotiny. Dnes aj zajtra to bude rovnaké. Mŕtvolné ticho. Spadla som do osídel s Bábel pravidlami. Čo už. Smrteľné sklamanie, o ktorom som si od samej seba prečítala, som prežila, odžila, zažila. Horšie než pôrod, psychická bolesť je horšia než fyzická. Nezdá sa, ale je to tak, v očiach spoločnosti človek klesne. Budúca matka nemá u koho klesnúť, hoci bude kričať od bolesti "Chcem zomrieť!". Ale mne sa neodpustí, keď to vykríknem. Pri tom dobre vieme, teda aspoň niektorí ľudia, aká bolesť to je, keď niekoho ľúbite, je to váš vesmír, je to všetko to, čo ste stratili a našli ste to v tej osobe. Ešte sa aj zmýlite a prežite svoj vlastný omyl. Niekde sa stala chyba, áno. Zbytočné je už nad tým teraz špekulovať.  Kto to pozná, vie, o čom píšem. Už nevládzem. A to sa bude opakovať ako fraktál. Si moja smrť, znamenáš ticho, pôsobíš ticho, vyhýbaš sa, z čoho vyplýva ďalšie ticho. A pre mňa smrť. Vôbec netušíš, ako ma tým ničíš. Zdá sa, že sa ešte niečo dá vo mne zničiť. Aspoň už sa na teba nehnevám. Len nedokážem pochopiť, koľko krutosti v tebe je. Si veľmi krutý človek, pod svojím obalom pôsobiacim mäkko na okolie, ktorý si si vypestoval, skrývaš poriadnu krutosť, ľahostajnosť a chladnokrvnosť. Občas si mi ju dokázal. Tvoj "dilino".

Chyba v programe

Bolo tam, bolo kde. Chyba v programe. Hneď prvá, že v ňom neboli reklamy. Životné pauzy, vďaka ktorým zabudnem na ťarchu v srdci. Niekomu sa lepšie žije, dokáže sa naveky zakliesniť v životných pauzách,v tzv. reklamách a doživotne hrať život v omyloch. Lebo reklama je len omyl, ktorý pomáha dietovať srdcu, ale nikdy nezredukuje hmotnosť tej ťarchy na nulu. Kamienok zostane a občas sa pripomenie, čo dobre poznám na túre. Inak ale dá sa na ne zvyknúť, ako si napokon zvykol Maxim Gorkij na úlomky vo svojej ruke. Aj s nimi dokázal veľké veci.
Nemám ani reklamy v programe, pauzičky, bola jedna, skončila, srdce mi trieska, bolí ma hlava a je mi na zvracanie. Program je dosť prozaický na prvý pohľad, druhý zostáva mne a musím sa s nim vyrovnávať. Znovu zbierať zvyšky a zlepovať sa. Zase, zase, zase... Vnímam iba tú skutočnosť, že nastala chyba v programe, spôsobilo ju mnoho udalostí a nemôžem racionálne uvažovať.