Pomlčte o radách, ako mlčíte o dôvodoch...

Mala som dať názov blogu "Prečo som s tebou", ale rozmyslela som si to. Som veľmi smutný človek. Okrem bežných vecí, ktoré potrebujem v živote riešiť, behajú mi v hlave myšlienky, ťaživé myšlienky. Myšlienky, ktoré majú sebazničujúce vlastnosti. Všetko v sebe dusím. To je všetkov súvislosti so mnou.

Ale čo so zvyškom sveta, ktorý prichádza a odchádza a prichádza a vo svojej strašidelnej povrchnosti mi rozpráva a rozpráva. Mudruje. O láske. Samé povrchné slová, takže ide skôr o nažívanie s niekým (prežívanie). Bez uvažovania sa na mňa sypú otázky a výroky, demonštrujúce plytkosť, na ktorej by sa mi ani päty neomočili, a v akejsi zotrvačnosti ste, vy ľudia, pevne zomknutí v niekoľkých ľudských zákonoch, ktoré ste si nevymysleli, ale nimi žijete. A to je čosi, čo ja zrejme nikdy nebudem chcieť pochopiť, ani aplikovať do svojho života. Myslím, že to je presne to, čo bolo vo mne odnepamäti a oddeľovalo ma to od vás. Tak som túžila byť súčasťou spoločnosti, ale nejde to. Nedarí sa mi. A v čase, keď som spoznala človeka, pre ktorého by som už nepotrebovala viac k životu, veď ja som si už viackrát dokázala, že žiť viem pre seba aj pre iných, tak zisťujem, že tá plytkosť je až vaša vyschnutosť. To nič viac nedokážete? Len žiť v tých úbohých, falošných predstavách? V zákonoch, ktoré sú odpoveďou na otázku "prečo som s tebou", ako:

1. aby som nebol sám

2. aby mi mal kto platiť na jedlo a mal som strechu nad hlavou

3. aby som sa ľahšie prebáral životom (dôvod tých, ktorí nie sú schopní konkretizovať tie predošlé)

4. lebo mi to káže kresťanská spoločnosť a on je ten pravý (veriaci)

5. lebo má peniaze (asi som to mala dať ako prvý dôvod, Čechov má predsa len pravdu a som z toho ešte smutnejšia, preto v tomto momente si nedokážem dávať si pozor na presnejšie vystihnutie celej tejto problematiky)

6. lebo som chlap (tento dôvod môže poskytnúť aj človek úplne s nízkym IQ)

7. lebo som zlatokopka (tento dôvod môže poskytnú človek s vyšším IQ a aspoň trochu vypestovanou sebareflexiou)

Myslím, že tieto body budú mať niečo spoločné s nízkou sebareflexiou. Kto nemá sebareflexiu, ľahšie sa mu žije. Spolieha sa na sebareflexiu toho druhého. Tak nejako sa vy, povrchní ľudia už doplníte v tom svojom spoločnom živote. Ak vás to hnevá, dobre tak. Potom ste na pol ceste k zavodnenej rieke, vaša plytkosť klesá pri spomienke na toho, do koho ste boli zamilovaní, ale žiaľ životné okolnosti nedovolili pokračovať vo vzťahu. A tak ste klesli vo vlastných očiach a prijali ste jeden z tých dôvodov. A presvedčili ste seba samého, že svojho partnera potrebujete, lebo ho milujete. Hoci viete, že človeka, ktorého ste potrebovali, lebo ste ho milovali, ste stratili vo svojej minulosti. Aj mne sa to stalo nedávno, niekedy dávno, ale reálne minulý rok. Odvtedy nepočúvam nič iného, len povrchné rady, ako:

1. klin sa klinom vybíja (to je top rada, vraví to viacero z vás)

2. nájdi si koníček (ako keby som ich nemala už dosť)

3. choď medzi ľudí (medzi vás, medzi vaše rady a dôvody, prečo ste s tým svojím?!)

Vyzývam vás, skúste pomlčať o týchto radách. Netušíte, v akom svetle sa ukazujete, je to síce váš problém... mám dosť čo robiť so svojou bolesťou. Tieto rady však z vás nerobia lepšieho človeka. Nech vám znejú akokoľvek trendovo.

Som na inom stupni vzdelania, viem, čo by mi poradil psychológ, takže som vyskúšala a prehrala. Napokon, asi to inak nemohlo dopadnúť v takom zlo prostredí, v akom sa nachádzajú hlavní hrdinovia. Kde zlé ježibaby nedoprajú (a ja žasnem, že takéto indivíduá jestvujú), hrajú na ľudí hry, osočujú, ohovárajú, manipulujú. Navyše som nerátala s tou inteligenciou, akú má on, je to ako IQ ježibaby, veď definujú vás tí, ktorí vás obklopujú a dovolíte  sa nimi obklopovať, a tiež nepeknou vlastnosťou, vďaka ktorej sa v jeho spoločnosti cítite ešte viac osamelo... Skrátka, prestrelila som sa.

Je na každom z nás, koľko pokrytectva nechá vstúpiť do svojho sveta. Možno týmto blogom nepôsobím nedotklivo, ale je málo vecí, ktoré by sa ma mohli v živote dotknúť. Moji priatelia dobre poznali, že mám dar komunikácie, ktorým som to chcela potiahnuť do stavu, že by som začala pomáhať iným, ale sabotovala som si peknú predstavu návratom do vedeckého sveta. Točím sa  v kruhu, je to trudnomyseľnosť, ktorá ničí. Na internete som prečítala pekný výrok: Nedovoľ, aby to, čo som vytvárala v tebe 9 mesiacov, niekto v okamihu zlomil, zgniavil, zničil, zdevastoval... Som nielen smutná, ale tak trochu unavená životom a za túto únavu podporuje presvedčivo aj spoločnosť, jej povrchné rady a skutočnosti, o ktorých písal Čechov. Spolunažívanie je jeden skvelý obchod. Dohoda. Spoznala som človeka, ktorý je zrejme ako ja. Asi bude viac dotklivý, ale už viem, že raz bude veľmi trpieť. Ako ja. Ako my, ktorí sme potrebovali byť s človekom, pretože sme ho milovali. Nezaujímalo ma, či má auto, dom alebo koľko peňazí. Realitu by sme si vytvorili spoločne v budúcnoti pod vedením toho najkrajšieho a najsilnejšieho zákona: potrebujem ťa, lebo ťa milujem. Niekto ešte verí v predchádzajúce rady a dôvody, niekto sa zamyslel a niekto je ako ja. Nás je najmenej, pretože žiť v osamelosti si vyžaduje odvahu. Bolí nás to, ale skrývame to. Pochopiteľne. To nie je dobrovoľné trýznenie, nevybrali sme si ho. Je to o povahe, o najrýdzejších povahových črtách. My by sme totiž nemohli vo svojej čestnosti vedome ublížiť nikomu, aspoň do okamihu vyrovnania sa s tým, čo nás v živote postretlo. Tak nejako ostali v samote aj tí najslávnejší.

Je to naprd. Viac než naprd. Ale dnes sa vzdávam vulgarizmov.

Spomienka na teba

Opálený mladík s bodkou na čele, bože, ako sa volá? Nakoniec som si spomenula, Kurama! A ten druhý, ktorý sa mi páčil, je Itsuki. Kurama a Itsuki boli prvé postavičky, s ktorými si ma zoznámila. Nakoniec som si pozrela kopec častí Yu Yu Hakusho, dá sa povedať, že vďaka tebe sa o mňa obtrel svet anime. Cowboy Bebop je pre mňa dodnes topka. O Death Note si vravela, že je dobrý pre svoj nepredvídateľný dej. Ale to nebolo všetko, čiastočne si mi obohatila zoznam umeleckých zážitkov. Vo vlasoch Itsukiho, v tom oceáne vidím fantastický príbeh Geralta z Rivie, ku ktorému si ma priviedla krátkou poznámkou o akomsi Zaklínačovi. Tvoja poznámka sa mi vryla do hlavy ako tichý príbeh bez slov... „Proste si to prečítaj, je to dobré,“ povedala si raz a navždy. Bolo to ešte lepšie, lebo si tento príbeh vkladám do top štvorky: SW, LOTR (ktorý si prečítala v jedenástich), HP a Z.

A potom prišlo To.

„Čo?“

„No To.“

„Čo si mám prečítať?“

„To. Tak sa volá príbeh, od Kinga.“

„A čo je to To?“

A ty si v košickej tme dodala s typickým potmehúdskym smiechom: „To. Uvidíš.“

Skoro ako varovanie, dávaj pozor na to, lebo nevieš, čoho je schopné. Vdýchla som do seba temný studený vzduch.

O pár rokov som sa pototo, znovu výborné odporúčanie. Skrátka, obohatila si mi duševný svet vlastným vkusom. Či to bolo naopak, netuším, ale najťažšie je si uvedomiť, vychádzam teraz z čírej sebeckej a narcistickej úchylky, že zo sveta odišla moja prvá čitateľka trológie, na ktorej som sa natrápila desať rokov. Okrem toho, že si prelúskala tú gebudzinu spísanú rukou 21 ročnej Michaely alias Padme, očíslovala stránky, prešla si aj prvú časť so zúfalou otázkou, pre ktorú vekovú kategóriu to je písané a ja ešte zúfalejšia som odpovedala, že pre žiadnu. Dnes viem, na čo si narážala, a dúfam, že odvtedy som sa poučila a aspoň prvý diel ako tak dozrel pre nejakého čitateľa v nenarodenom veku:D Raz si mi na narodeniny darovala pohár s citátom:

„Kto povie nikdy a vždy, klame, lebo nikdy a vždy sa nevzťahuje iba na minulosť vášho súčasného života, ale zahŕňa všetko vaše pôsobenie vo vesmíre. Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom.“

Keď som ho dočítala, zmätene kukám na teba niekde na samom kraji Žiliny, kto to napísal?!

S typickým potmehúdskym úsmevom si zvolala: „No ty. To je tvoj citát!“

Si ma dostala. Dva razy sme si ešte oprášili život filmového, seriálového a literárneho fanatika, zašli sme si do Viedne či Bratislavy na festival.

Potom tu ale boli zásadnejšie veci než tvoj dobre uvarený jelení guľáš. Nebola som s tebou natoľko spätá, aby mi čosi mohlo dnes vyvrátiť silnú predstavu o tom, že najdôležitejšou osobou v tvojom živote bola tvoja sestra. Vnímala som na tebe to, ako vedieš jeden život dvoch ľudí. Je to vôbec možné? Ale áno, u teba bolo možné čokoľvek. Bola si jej sestrou a druhou mamou. Čokoľvek si v živote riešila, do plánov si zahŕňala sestru. Počula som o tebe, že si spoločenská, ale ja som ťa poznala viac ako empatickú osobu. Poznala som, že u teba platí citát: nepomáha nám pomoc priateľa natoľko, ako pocit istoty, že by nám pomohol. Ty si ma presvedčila, že ti môžem volať kedykoľvek aj o polnoci. Raz som sa nezdržala a naozaj som tak urobila pred vyše dvoma rokmi v marci. Zdupkala som k tebe do Bratislavy, ja nešťastnica, vtedy som spoznala tvoju dlhoročnú kamarátku, ktorú si tiež často spomínala. A opäť som pocítila ducha tvojej sestry, ktorá si odbehla do Žiliny. Nakoniec mi to tak pred rokom doplo v hlave: preboha, to dievča, ktoré je tak skúšané zdravím, pre ktoré si určite prebdela mnohé noci, trpela si jej strachom a všetkými kŕčmi života, prebrala si všetky jej stavy do vlastnej duše, to dievča tu dnes sedí, inteligentné, chytré a študujúce na univerzite. Myslela som, že sa rozplačem. Stúpla do mňa pýcha. Mala som dojem, že predo mnou sedí výsledok nielen tvojej mami, ale úplne, že tvojej práce. Vieme, ako to na Slovensku chodí. Prekážky, správanie, prekážky, šikana, drbnutí lekári, a znovu prekážky. Ty s mamou ste prekonali všeličo, aby dnes bola tvoja sestra tam, kde je. Nepoznám človeka v takom mladom veku, kto by toľko času obetoval pre súrodenca ako ty, pričom si to sama so sebou nemala vôbec ľahké. Možno preto si hľadala únik v anime, marvelovkách a vo všetkých tých farebných zázračných príbehoch na pokračovanie. Už len pre toto som rada, že som ťa poznala, Lucia.

Kurama! Pamätám si na mnohé naše rozhovory, jeden z nich si mi rozprávala znovu ako napínavý príbeh na Námestí Maratóna Mieru v Košiciach ešte počas univerzitných čias. Povedala si mi o svojej nehode, že si odpadla. Že si asi chvíľu bola niekde na mieste, ktoré často ľudia opisujú ako tunely so svetlom na konci, žiadna čierna diera a voňavé talianske špagety. Hmmm. No a ty si vraj zažila nič. Nič. Preto si vyhlásila obavu, že po smrti je skrátka nič. Ale vieš, ako sa veci majú... „Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom...“ Ty už to asi vieš. Ty, Lucia, špecifický enzým, so svojim zmyslom pre humor a dobre schovávanou empatiou (schovala si ju v Afrike?). Mohla si povedať čokoľvek zlé, oplzlé o sebe, aj tak tvoje činy hovorili niečo iné. Aj mne si párkrát v živote pomohla okrem povestného chápania, nehovoriac o krásnom dni, ktorý sme oslávili 25.7.2015. Na ten deň nikdy nezabudnem. A čo je na tom najviac zaujímavého? Že nie som jediná, ktorá ti je vďačná za to množstvo mega času a vecí, ktorými si obohatila môj svet.

Povedz si, Lucia, ktosi o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram (Puškin). Budeš mi nesmierne chýbať.