Opálený
mladík s bodkou na čele, bože, ako sa volá? Nakoniec som si spomenula, Kurama!
A ten druhý, ktorý sa mi páčil, je Itsuki. Kurama a Itsuki boli prvé
postavičky, s ktorými si ma zoznámila. Nakoniec som si pozrela kopec častí
Yu Yu Hakusho, dá sa povedať, že vďaka tebe sa o mňa obtrel svet anime.
Cowboy Bebop je pre mňa dodnes topka. O Death Note si vravela, že je dobrý
pre svoj nepredvídateľný dej. Ale to nebolo všetko, čiastočne si mi obohatila
zoznam umeleckých zážitkov. Vo vlasoch Itsukiho, v tom oceáne vidím
fantastický príbeh Geralta z Rivie, ku ktorému si ma priviedla krátkou poznámkou
o akomsi Zaklínačovi. Tvoja poznámka sa mi vryla do hlavy ako tichý príbeh
bez slov... „Proste si to prečítaj, je to dobré,“ povedala si raz a navždy.
Bolo to ešte lepšie, lebo si tento príbeh vkladám do top štvorky: SW, LOTR
(ktorý si prečítala v jedenástich), HP a Z.
A potom
prišlo To.
„Čo?“
„No
To.“
„Čo si
mám prečítať?“
„To.
Tak sa volá príbeh, od Kinga.“
„A čo
je to To?“
A ty
si v košickej tme dodala s typickým potmehúdskym smiechom: „To.
Uvidíš.“
Skoro
ako varovanie, dávaj pozor na to,
lebo nevieš, čoho je schopné. Vdýchla som do seba temný studený vzduch.
O pár
rokov som sa pototo, znovu výborné odporúčanie. Skrátka, obohatila si mi
duševný svet vlastným vkusom. Či to bolo naopak, netuším, ale najťažšie je si
uvedomiť, vychádzam teraz z čírej sebeckej a narcistickej úchylky, že
zo sveta odišla moja prvá čitateľka trológie, na ktorej som sa natrápila desať
rokov. Okrem toho, že si prelúskala tú gebudzinu spísanú rukou 21 ročnej
Michaely alias Padme, očíslovala stránky, prešla si aj prvú časť so zúfalou otázkou,
pre ktorú vekovú kategóriu to je písané a ja ešte zúfalejšia som
odpovedala, že pre žiadnu. Dnes viem, na čo si narážala, a dúfam, že
odvtedy som sa poučila a aspoň prvý diel ako tak dozrel pre nejakého
čitateľa v nenarodenom veku:D Raz si mi na narodeniny darovala pohár s citátom:
„Kto
povie nikdy a vždy, klame, lebo nikdy
a vždy sa nevzťahuje iba na minulosť vášho súčasného života, ale zahŕňa všetko
vaše pôsobenie vo vesmíre. Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom
a čo bude po ňom.“
Keď
som ho dočítala, zmätene kukám na teba niekde na samom kraji Žiliny, kto to
napísal?!
S typickým
potmehúdskym úsmevom si zvolala: „No ty. To je tvoj citát!“
Si ma
dostala. Dva razy sme si ešte oprášili život filmového, seriálového a literárneho
fanatika, zašli sme si do Viedne či Bratislavy na festival.
Potom tu
ale boli zásadnejšie veci než tvoj dobre uvarený jelení guľáš. Nebola som s tebou
natoľko spätá, aby mi čosi mohlo dnes vyvrátiť silnú predstavu o tom, že
najdôležitejšou osobou v tvojom živote bola tvoja sestra. Vnímala som na
tebe to, ako vedieš jeden život dvoch ľudí. Je to vôbec možné? Ale áno, u teba
bolo možné čokoľvek. Bola si jej sestrou a druhou mamou. Čokoľvek si v živote
riešila, do plánov si zahŕňala sestru. Počula som o tebe, že si
spoločenská, ale ja som ťa poznala viac ako empatickú osobu. Poznala som, že u teba
platí citát: nepomáha nám pomoc priateľa natoľko, ako pocit istoty, že by nám
pomohol. Ty si ma presvedčila, že ti môžem volať kedykoľvek aj o polnoci. Raz
som sa nezdržala a naozaj som tak urobila pred vyše dvoma rokmi v marci.
Zdupkala som k tebe do Bratislavy, ja nešťastnica, vtedy som spoznala
tvoju dlhoročnú kamarátku, ktorú si tiež často spomínala. A opäť som
pocítila ducha tvojej sestry, ktorá si odbehla do Žiliny. Nakoniec mi to tak
pred rokom doplo v hlave: preboha, to dievča, ktoré je tak skúšané
zdravím, pre ktoré si určite prebdela mnohé noci, trpela si jej strachom a všetkými
kŕčmi života, prebrala si všetky jej stavy do vlastnej duše, to dievča tu dnes
sedí, inteligentné, chytré a študujúce na univerzite. Myslela som, že sa
rozplačem. Stúpla do mňa pýcha. Mala som dojem, že predo mnou sedí výsledok
nielen tvojej mami, ale úplne, že tvojej práce. Vieme, ako to na Slovensku
chodí. Prekážky, správanie, prekážky, šikana, drbnutí lekári, a znovu prekážky.
Ty s mamou ste prekonali všeličo, aby dnes bola tvoja sestra tam, kde je.
Nepoznám človeka v takom mladom veku, kto by toľko času obetoval pre
súrodenca ako ty, pričom si to sama so sebou nemala vôbec ľahké. Možno preto si
hľadala únik v anime, marvelovkách a vo všetkých tých farebných
zázračných príbehoch na pokračovanie. Už len pre toto som rada, že som ťa
poznala, Lucia.
Kurama!
Pamätám si na mnohé naše rozhovory, jeden z nich si mi rozprávala znovu
ako napínavý príbeh na Námestí Maratóna Mieru v Košiciach ešte počas univerzitných
čias. Povedala si mi o svojej nehode, že si odpadla. Že si asi chvíľu bola
niekde na mieste, ktoré často ľudia opisujú ako tunely so svetlom na konci,
žiadna čierna diera a voňavé talianske špagety. Hmmm. No a ty si vraj
zažila nič. Nič. Preto si vyhlásila obavu, že po smrti je skrátka nič. Ale
vieš, ako sa veci majú... „Vy neviete, čo ste robili pred
súčasným životom a čo bude po ňom...“ Ty už to asi
vieš. Ty, Lucia, špecifický enzým, so svojim zmyslom pre humor a dobre schovávanou
empatiou (schovala si ju v Afrike?). Mohla si povedať čokoľvek zlé, oplzlé
o sebe, aj tak tvoje činy hovorili niečo iné. Aj mne si párkrát v živote
pomohla okrem povestného chápania, nehovoriac o krásnom dni, ktorý sme
oslávili 25.7.2015. Na ten deň nikdy nezabudnem. A čo je na tom najviac
zaujímavého? Že nie som jediná, ktorá ti je vďačná za to množstvo mega času a
vecí, ktorými si obohatila môj svet.
Povedz si, Lucia, ktosi
o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram (Puškin). Budeš mi nesmierne
chýbať.
