Už tak dávno som nič nenapísala. Posledné týždne sa akoby dohodol vesmír sám so sebou a poslal mi do cesty ľudí s otázkou: "Ešte píšeš?" Musím si priznať aj nahlas, že vlastne nie, nepíšem. Spomínam:( Chýbajú mi moje postavy, môj život. Ten súčasný je tak prázdny, až nechápem, prečo sa ešte vlastne držím. Prečo žijem, načo. Pre niekoho s aktívnym životom stupídna otázka, pre toho, kto stratil na ceste životom definíciu významu života, je to v pohode. Cítim len taký pokoj, keď si poviem, že ma už ani nebaví žiť. Pocity žltnú ako jesenné lístie a čochvíľa opadnú. Bude konečne pokoj. Len občas na konci tunela zaiskrí to svetlo, ktoré kričí: hele, vole, váž si život. Je to najväčšie bohatstvo, vole. No jo. A ešte svetielko nádeje, že by som mohla ísť na stáž do Ruska. Ako inak, opäť môžem iba vynaložiť viac práce na pedálovanie, budem stáť na mieste stále. A to už nie je len v mojej moci, skrátka, je to smola. Jesenné pocity ma už tak ovládli, že ma nezaujíma názor z inej hlavy. Chladnokrvne si pri každej fotke autonehody poviem: tak ti treba, ty blbec. Nenávidím autá a ešte viac nenávidím sebeckých ľudí. Doprajem, aby bol každý spokojný, ale ľahostajnosť sebeckých ľudí už ďalej znášať nedokážem, najmä ak pre tú ľahostajnosť vyplývajúcu zo sebectva stagnuje môj život. Už som to vzdala a čakám, kedy otrčím kopytá. Moja literárna láska, môj milovaný Nikolaj zomrel v 42. Puškin v 37, ale za iných okolností. Ja to asi vzdám podobne ako Gogoľ. Dovtedy ešte budem pokračovať v nostalgii. Za Davidom. Za Robinom, Maggie, Sadie a Zipporou. Za Eranom. To sú duše, ktoré ma udržali pri živote, poskytli mi časopriestor, v ktorom sa dokázala tešiť. Zasmiať sa od srdca, cítiť takú úľavu, akú som naposledy pocítila v septembri 2015, keď mi predĺžili zmluvu. Hoci som bola šťastná aj v Rusku, predsa som tam bola sama a po smrti mojej tety, strhlo mi to pár rokov života, a j zo straty ďalšej blízkej kamarátky, a tak som snívala ruský sen ešte s menšou vôľou ďalej žiť. Úprimne, vôbec netuším, dokedy to vydržím. Netuším. Mám sa vrátiť k Eranovi? Mám písať poviedky s ním? Mám sa vrátiť k súcitu a svedomiu? Aby som tentoraz spasila samu seba? Lebo mňa už nikto nespasí. Je to daň za moju samostatnosť, žijem s IT dennodenne v podobe samoty. Ďakujem za tento mizerný život, v ktorom som si musela vymyslieť postavy a nový svet, aby som nezdochla skôr než Lermontov.
