Rozhovor s hlupákom

Odnepamäti sa Zem plnila fašistami, kreténmi, imbecilmi, hlupákmi. Po „Toto je moje!“ sa vraždili rodinní príslušníci, nebo zúrilo, Zem pľula vodu na ľudské príbytky a bohovia sa radovali. V parkoch a pod strechou sa viedli rozhovory, modlilo sa a vraždilo, čítalo sa a mučilo, filozofovalo sa o živloch a vzniku sveta a zabíjalo. Pred Aristofanovým narodením svet nepoznal smiech. Na humor treba dozrieť. Niektorí nedozreli do staroby a jediným zmyslom pre humor bola nenávisť k ženám. Od Platóna sa strom poznania rozvetvoval, dva hlavné konáre cez cievne zväzky posúvali Platónove rozmýšľanie do budúcnosti.

Odnepamäti bol hlavou spoločnosti boh, bohovia, muži, mužíci. Situácia sa nezmenila po stáročia a trvá dodnes. Toto všetko a viac treba mať zálohované v hlave, lebo hmla bude vekom stúpať a vlastný úsudok bude miznúť.

Hlupák môže povedať aj správnu vec, ale dopracuje sa k nej cestou nesprávnych predpokladov... Všetky veľké antropomorfné opice pochádzajú z nižších foriem života, ľudia pochádzajú z nižších foriem života, čiže všetci ľudia sú veľké antropomorfné opice. Hlupák je mimoriadne zákerný. Je majstrom paralogizmu, zdanlivo správneho úsudku.

(Foucaultovo kyvadlo, Umberto Eco)

Píše sa rok 2022 a dnes má meniny Svetozár. Hlúpy Svetozár si zašiel do rýchleho občerstvenia s kamarátom Hugom. Spoznali sa nedávno na univerzite. „Ja tú zimu neprežijem, poďme dakde, bo skapem od zimy.“

Zima je najlepší čas na kapanie ľudí, Hugo!

„Som taký hladný, dlho som cestoval. Nevydržím do večera.“

Cesta je najlepší priateľ hladu, Hugo!

S Hugom vošli do obchodu a kúpili si bagety. Sadli si a rozprávali sa. Hlúpy Svetozár, ktorému smrdelo z úst, no Hugo bol taktný, prehodil: „Včera som lepil plagáty na stenu na internáte. Je to dobrá aktivita, zabiješ čas, nalepíš si a budeš sa pozerať na to, čo máš rád. Máš dačo na stenách? Prečo? Fíha, mal by si si niečo nalepiť.“

Hugo si vychutnával uhorky.

„V tej bagete je málo majonézy...“

Bageta s malým množstvom bagety je zlá, Hugo!

„Skúšal si dakedy spievať? Nahraj sa, skús to. Ja to robím.“

Spev robí človeka, akým som ja, Hugo!

Hugo začal aspoň recitovať Metamorfózy, že by kamaráta potešil, ale Hlúpy Svetozár zvrtol reč na čínsky múr. Ani v tom Hugo nemal jasno, spomenul si však na zaujímavú legendu o terakotovej armáde v podzemí... „Čítal som, že panovník si na vybudovanie svojej hrobky...“

„Koľko je hodín? Keď tak pozerám na tú paradajku, myslím si, že biopotraviny sú totálny blud pre zákazníkov, zisk pre obchodníkov, Hugo.“

Skúsený Hugo prišiel na to, že Hlúpy Svetozár je nadradený a hlúpy svetonázor. A tak si začal robiť z neho vtipy, aby si dlhú chvíľu s hlupákom, skrátil privátnou zábavou.

„Čítam ženské romány!“ vykríkol Hugo a papierová tácka mu spadla do lona.

Hlúpy Svetonázor vybalil viečka z očí a začal prednášku o stupídnosti ženských románov. Hugo s ním súhlasil a presviedčal ho o pravdivosti jeho slov. Navyše sa Hugo priznal, že holduje spojenectvu Ruska s Čínou.

Hlúpemu Svetozárovi vypadla z úst polka bagety. Obdaril Huga súcitným pohľadom. „Vylúčené, nikdy sa nespoja, len debil by si to myslel... Nechápem, ktorý debil si to môže myslieť.“

„Ale americká obezita by sa mala šíriť ako moc Petra Veľkého.“

Tu Hlúpy Svetozár spadol zo stoličky. „Jasné, Hugo, nechám ťa v tom!“ Zdupkal. Hugo sa rehotal na celý obchod, tiekli mu sliny a v dobrej nálade vyšiel z obchodu do nevľúdneho počasia. Nebola mu zima, miloval pešiu chôdzu, na stenách mu neviseli plagáty, bageta bola výborná a nespieval. Rusko a Čína mu boli ukradnuté. Šťastný Hugo!

(Jestvuje iný spôsob, ako si skrátiť chvíľu s hlupákom?)

Človeče, nehnevaj sa! (venované nezamestnaným ľuďom)

Po novoročnej pijatike sa Čas prebudil a zviechal sa zo zeme tak dlho, ako si to mohol dovoliť len on. Keďže nemáme šajnu, čo sa vlastne prebudilo a zviechalo zo zeme, tak za prvé by to bol pre naše zrelé rozumy tento Čas.

Nemal zmysly, nevidel, nepočul, necítil, dačo však plynulo, keď sa hýbal od počiatku pohybu a my si môžeme predstavovať zázračné pohyblivé úkony s obrázkami priestorov. Už ani nevedel, kedy ten okamih počiatku nastal, ale pohyb v čase bol krásnym, sľubným začiatkom. Vďaka podlahe zistil, že má šesť uspokojivých strán. Vďaka zrkadlu, že na každej o bodku viac. Čo s nimi? Prečo má tu dve bodky a tam päť? Čas sa rozhodol, že sa ich zbaví, začal poskakovať, trieskať sa, až omietka padala a zaprášila tri bodky vedľa troch, čo zostali nepoškvrnené. Na chvíľu ho zaujala padajúca omietka.

Čo na tom, poberiem sa niekam. Kam? Čas sa šúchal po zemi na dvojbodovej strane.

„Čau, Kocka! Akého Silvestra si mala?“

Tak ja som Kocka!

„Zdá sa, že si prekonal šesťbodový infarkt! Ja som otvárač fliaš. Nevieš, čo som? Otváram veľké aj malé fľaše a zvyšujem dobrú náladu. Čo vravíš? Kto si ty? To je ale otázka! To máš predsa najlepšie vedieť ty!“ Otvárač sa pobral kadeľahšie a Kocka bola nateraz šťastná, že už nie je viac iba pohybom v čase a priestore.

Nachádzala sa na zemi a pred ňou rástlo niečo obrovské, čo sa k nej zaraz prihovorilo. To obrovské ho pozdravilo rovnako ako otvárač fliaš a Kocka sa hneď opýtala, kto je.

„Kvetináč s monsterou, ktorá práve slúži ako vianočný stromček. Pekne je ozdobená, však?“

Trvalo chvíľu, kým Kocka pochopila, že boli Vianoce, v ktorých ozdoby zohrávajú svoju rolu a prebehol Silvester, počas ktorého očividne prekonala podľa kvetináča päťbodový infarkt. Kocka sa chcela opýtať znovu, kto je ona, lenže to už vedela. Aha! Musí položiť otázku inak.

„Uf, uf, tie tvoje bodky zízajú tak drzo, akoby vraveli, my sme krásne a ty nás nemáš... Ba vysmievajú sa, ty sa mi vysmievaš... Radšej choď niekam.“

Ale kam? Urazený kvetináč sa otočil tak prudko, že opäť bol čelom ku Kocke, ale tá sa už šúchala preč v nešťastných myšlienkach. Jej bodky nepriniesli šťastie, o akom rozprával otvárač fliaš, preto Kocka znenávidela svoj vzhľad. Komentovala ho, sťažovala sa a keby mala zrkadlo špeciálne vyrobené pre kocky, zvyšok života by prežila pri ňom. Kocka sa hľadala, hnevala sa na svoje bodky, začala sa hnevať na všetkých v okolí, lebo jej nepovedali, kým je, čo je, prečo je tu a vôbec! Ja som sa na svet nepýtala!

Natrafila na zemepisný atlas. To bol gól, vďaka nemu sa dozvedela, že svet je oveľa väčší než dom, v ktorom sa ocitla, ako jej vysvetlil zručný atlas. Svet je veľký a ja som tu so šiestimi stranami. Kocka zaškúlila dvoma bodkami na Afriku, keď ju vyrušil modrý panáčik. Tak sa predstavil. Nemal bodky, ale Kocke nevyčítal nič. Panáčik ju bral takú, aká bola, takže sa skamarátili. Neskôr mali pocit, že k sebe patria. Putovali a hľadali samých seba. Sem – tam sa odpojili, aby zažili vlastné skúsenosti a po čase sa stretli.

„Tak čo, Kocka, už si prišla na to, čím si?“

Filozofovali spoločne a hľadali odpovede. Keď ich nenachádzali, začali si uvedomovať svoju výnimočnosť. A vtedy sa to stalo. Kocka ako v zrkadle videla svoj odraz a modrý panáčik sa k nej rútil so správou, že stretol podobného, holohlavého panáčika, ktorý úplne očervenel od zlosti, keď sa mu prihovoril. Otriaslo nimi, že sú tu podobné kocky a panáčiky na svete a svet sa nestará o to, koľko ich je a čo robia. Sotva to zistili, stratili radosť z poznania, ktoré od nepamäti jestvovalo.

„Tak čo budeme robiť, keď je nás toľko na svete a všetko bolo povedané?“ pýtal sa panáčik. Kocka začala zisťovať u svojich druhoch, čo robia a nejako ju sklamalo, že účely ich života nevyvolávajú uspokojivý pocit, krajšiu odpoveď na otázku Kocky načo žije. Ostatné kocky jej nepriamo ukazovali, čo robia. Chodievali niekam hrať sa, teda hranie malo byť hlavnou náplňou života Kocky. Panáčik bol na tom podobne.

No dobre, ale kam sa pôjdeme hrať? Sami sa nemôžeme hrať, niečo tu nesedí. Priatelia sa museli rozhodnúť a tak vošli do spoločnosti kociek a panáčikov. Ó, to bol chaos! Kocka s panáčikom sa veselili na cudzích hrách a tušili, že nie sú na správnych miestach.

„Stojíš, stojíš, idem!“

„V kuchyni, Jožko, svietnikom.“

„Berieš po štyri...“

„Medveď Jogi zjedol piknikový kôš, preto stojíte jedno kolo.“

„Šach mat!“

Nabrali obdivuhodné skúsenosti. Kocka vedela oveľa viac, kotúľala sa pomaly ako guľka, rozoznala vône šachovníc, panáčik zvládal preskoky aj cez šesť polí! Bolo však ťažké udržať sa na jednom mieste.

Kocku potrápili všade neistou dobou, ktorú mohla stráviť na spoločenskej hre. Keď si už zvykla klopkať po voňavom Cluedo, noblesná spoločnosť ju vyrazila cez laboratórium. Občas hrala načierno, panáčik mal viac šťastia a skôr si našiel istejšie pôsobisko hry medzi fretkami. Kocka sa pomaly vzdávala, čas plynul a ona skoro práchnivela. Panáčik s ňou občas vyšiel na prechádzku, pobehoval čuduj sa svetu! ako fretka a Kocka mu nestačila. Filozofovali ako kedysi, ale bola ako bez života. Pridružili sa k tomu sťažnosti vrátane tej, ktorá hodnotila ustavičné sťažovanie. Čas plynul popri Kocke, ale nie s ňou a to bola najhoršia skutočnosť, ktorú si v živote drevenej kocky uvedomila. Spoznala zákernosť fasády Večnosti. Vedela, že iba tí, čo spoznali skorý dátum smrti, to dokážu rozoznať. Pridala sa k nim. Kocka zostala na kraji, napadol ju imaginárny črvotoč.

Svet však zariadil, že bolo kociek a panáčikov dosť na to, aby sa medzi nimi našli takí, čo uvítali Kocku medzi seba. V nich spočívalo šťastie, lebo tvorcami šťastia nemohli byť súkromníci alebo predmety, ale kocky a panáčikovia. Kocka vydržala do správneho času a priestoru, tak mohla sama vytvárať šťastie ďalším, ktorí čakali na ňu. Našla samu seba v hre Človeče, nehnevaj sa! Sama sa prestala hnevať na čas, stala sa jeho súčasťou, no na jedno nezabudla: nebola skúpa v tom, čo získala, minulosť sa nedá ponechať napospas.

Dokonca sa jej splnil sen, ktorý malo veľa kociek: hádzala najvyššie skóre a rozdávala výhry. Tak sa stala súčasťou tvorby šťastia a menila hnusotu sveta na príjemne plynúci čas nielen pre seba, ale aj pre iných nie v malom, ale vo veľkom svete.

(Až kým neprehnala novoročný prípitok a nedostala opäť šesťbodový infarkt. ;-D)

Koniec dobrý, všetko dobré. V prvom rade želám v novom roku veľa síl tomu, kto je dlhodobo nezamestnaný a chce pracovať. Kto iný ťa v tom môže podporiť, ak nie tí, čo to poznali? Tvoje podpisy so žiadosťami smutne ležia na početných stoloch, si unavený, tvoje slzy nevidno pre dážď, žiješ pre témy tragických básní, ale ver v svoju identitu, buduj si rezilienciu, komunikuj a konaj naďalej. Je nový rok... čas je veličina, ktorá vo vede a poznaní vysvetľuje všetko a nič. V súvislosti so spôsobom vnímania sveta človekom je človek podriadený času a preto je čas najpremenlivejším vládcom v našom živote, javí sa podľa toho, v akej situácii žijeme. Na oplátku človek ako spoločnosť  vytvára v čase schému resp. pravidlá života, čo sa odzrkadlí v dejinách ako „doba“.

Nevzdávaj sa pred nijakým časom. Pred nijakou dobou.

Humor na farme

„Ja keď ti poviem, že dones kravu vodám, ty sa pýtaš, a kde je voda?!“ Tomáš

„Nech príde sliepočka, spraví sa dobrý vývar. Nech sa už postaví ten kurník.“ Adam

Po postavení holubníka: „Ďalšia duelantská chatka.“ Tomáš

„Však ty nemáš srdce... ty tam máš icebox.“ Adam

Hospodár: „Takto si to predstavujete? Donesiem vám tu kohúta! Budem si vás chodiť častejšie kontrolovať, neexistuje, aby ste tu vy chrápali a vstávali tri hodiny po východe slnka!“

Adam: „A slnko je už ináč hore...“

„Zase vypaľuješ hubu?!“ Rado fajčiacej Evičke

„No uvidíme, čo nám farmár prinesie, možno ďalšie zvieratá, sovy alebo kozy.“ Tomáš

„Ja by som sa skolabovala.“ Evička

„Tak základom je nerozbiť syridlo.“ Tomáš po nedávnom rozbití syridla

„Dobrý burčiak sme spravili, hospodárovi sa až fúzik zdvihol!“ Adam

Adamovo odhodlanie iba možno závidieť... „Jednoducho niečo bolí, tak to musí prejsť a psychicky to isté. Jednoducho pôjdem aj cez mŕtvoly. Aj keby som mal mať odrezané dve nohy, tak stále pôjdem na vozíčku ďalej. Jednoducho nezastaví ma nigdo.“

A z piatej Farmy typická parapraxia (pošmyknutie jazyka), niekto bol hladný ;)

„On je taký, že keď sa máme postarať o šalát... či salaš vlastne...“ Matúš