Keď sa nachádzam niekde pri rozhraní dvoch a viac objektov a javov, som sama, vždy ma napadne jedna a tá istá idea: načo mi je vlastne filozofia. Inokedy vzrušujúca filozofia mi je vzdialená a vyznie ako nešikovný výkon herca na divadelných doskách. Popletie si sled slov a povie "nebyť či byť" a ja sa smejem. Tak sa smejem filozofii, pohŕdam ňou a uškŕňam sa ako zdravé neutríno, kvark alebo hocičo, čo pomenúva čiastočky skutočnejšieho sveta a nie toho ľudského...
Je čas vôbec rozmýšľať, keď treba konať? Keď sa nemám s kým poradiť, keď si nie som schopná ani uvedomiť, čo sa mi to stalo a bez úvah konám, aby som dostala krízu na kolená. Keď som bola dieťa, skúšala som, lebo som sa učila základné úlohy na prežitie. Nevidím rozdiel medzi tým obdobím a terajším, keď som dospelá. Jediné, čo sa zmenilo je, že sa učím, aby som bola skazenejšou osobou alebo naopak, no skúšam sa vyhýbať iba zlomovým situáciám. Keď mi hrozí ťažké stretnutie alebo som v zlej chorobe, keď túžim silne po niečom. V zlome mi je idea na nič. Šťastie, že zlomov je tak málo, aby som zvyšný čas mohla tráviť v ideách a pokojnom živote. V zlome však potrebujem byť v samote, bez idey a konať resp. skúšať, lebo nikdy neviem naisto, aký výsledok z toho vzíde. Akosi podobne funguje evolúcia vesmírov. Z histórie vyplýva, že konanie predchádza idey; neverím, že na počiatku bola idea. Oddeľujem ľudský svet od skutočného sveta podobne ako Kant a jeho stúpenci. Verím, že žiadny počiatok nie je, iba plynulá činnosť, ľudskou mysľou nedosiahnuteľná existencia tejto činnosti a rovnako nemysliteľná pointa nezmyselnosti, to vše je tu všade. Každým dňom, každým okamihom mi život predostiera dôkazy o tejto viere. Babka ma naučila činmi, čo je to láska (čo mi pripomenula láskavá postava babičky v Úšuste od Gončarova) a ideami, kto je Boh, päť rokov som študovala vedu so sklonmi k psychológii a filozofii, venujem sa literatúre, žila som v troch krajinách a osem rokov bojujem s démonom vo svojom tele, ktorého už porážam. Idea jestvuje len v našom ľudskom svete. Po nás tu bude pokračovať Čin vo svojej bezvýznamnej úlohe, lebo nepotrebuje byť pochopeným. My áno.
Potrebujem filozofiu, psychológiu, potrebujem veľa ideí a zmyslov, aby som mala ako zaplniť ten čas, kedy nie som v kríze. Potrebujem nové viery, ale aj istotu, že sa na staré kolená nebudem starať o nejaké kozičky a hydinu, jak mluví moudrost Kelišovej, aneb v rodine nachádzame všetko, čo potrebujeme.
