Pred niekoľkými rokmi mi skrsla myšlienka, ktorá sa rozvinula do veľkých rozmerov. Začiatky boli najťažšie, ale ani pokračovanie nie je najjednoduchšie. Vari najťažší bude záver všetkého. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť v jedinej vete.
A keď dopíšem posledné slovo, dám bodku za deväťročným príbehom, budem mať všelijaké dojmy, ako píše sv. Augustín. Z toho "času", ktorý som strávila s príbehom o piatich ľuďoch.
Bol však jeden čas či dojem, veľmi nebezpečný pre existenciu príbehu. Stagnovala som po vyše dvoch rokoch? Ktovie, nepamätám si, kedy to bolo. Obdobie odmlky, v ktorom narastala smrť tohto príbehu. Bola som si istá, že mu chýba niečo veľké. Nová postava? Väčšmi rozvetviť dej? Jednak chýbali mu životné skúsenosti s abstraktnými pojmami, keďže životné skúsenosti reality sotva využijem v sci-fi fantasy. Maximálne na jeden dva riadky. Tu ide o viac. Súboj s teóriou a so samou sebou (k.a.n.t.). Medzi najdôležitejšie abstraktné pojmy patril súcit, za tento fakt vďačím "pesimistickému" Schopenhauerovi a úžasnému človeku sv. Františkovi, ktorý je rýdzim stelesnením súcitu. Mám ho tam. Mám súcit, a som na hrdá na to, že celý príbeh vlastne vznikol vďaka súcitu.
Pred dozretím na súcit som ale mala to nešťastné obdobie, ktoré spôsobovalo istú smrť príbehu. Azda som si myslela, že by som s tým mala prestať. Národy som nemala dôkladne vypracované. Niekoľko poznámok o vesmíre nestačí. Postavám chýbala reálna psychológia. O štýle nehovoriac. Potom ale vošiel do môjho života jeden príbeh, ktorý sa naozaj stal. Osud, ak to tak mám nazvať, no pohŕdam týmto pojmom, jedného mladého človeka. Mladého ruského vojaka menovite Andrej Syčev, ktorý zažil tvrdú a krutú šikanu. Nie, nie načítaná kniha môže zmeniť človeku postoj, ale realita. Realita vo veľkej podobe.
Jeho okamih zlomu ma poznačil natoľko, že som si hlboko uvedomila odpoveď či silu na pokračovanie. Jeho život bude poznačený do konca života, ale v mojom živote bude poznačený iba tento príbeh. Z tohto poznania mi bolo neraz do plaču.
Zamerala som sa na to, aby sa svet dozvedal o týchto krutostiach a dávno predtým som si vybrala cestu beletrie na vyjadrovanie toho, čo chcem. Ja neviem, či je to šľachetné, ako bolo povedané, ale je to predovšetkým hnus, ktorému sa dá len veľmi ťažko venovať pohľad. Práve druhý diel trilógie bolo veľkou výzvou neodignorovať Peklo, peklo, Zlo a zlo, nenávisť, krutosť, zvrátenosť, špinu, poníženie, bolesť a výsmech. Odmalička som sa s tým stretávala, totižto aj deti vedia byť ukrutné, nielen dospelí. Celý diel je pretkaný tými špinavosťami, aké robieval človek odnepamäti bez ohľadu na jeho postavenie. Sú desiatky literatúry, v ktorých sa pravdivo píše o spekelnenom rozume človeka. A môj druhý diel bude medzi ne patriť, vybojujem si to tvrdou cestou, nie cestou známych a využívaním dedičstva priezviska. Bude v ňom postava, ktorá zastupuje Andreja Syčeva, človeka s otrasným zážitkom zo súčasnosti, človeka, ktorý pripomína, že svet sa nikdy nezmenil z ľudského hľadiska, ako tomu spotrebná spoločnosť uverila, a že sú tu ľudia, ktorí trpia, na ktorých je páchané zlo a my si zavierame oči pred nimi, aby sme svoje vlastné životy dožili v pokoji a šťastí. Ani to takýmto ľuďom nezazlievam, sama by som rada žila v pokoji a šťastí. Niekedy však prídu okamihy, ktoré zrušia slepotu, keď vám vaše predstavy o pokoji zlomia životy ťažko skúšaných ľudí.
Netvrdím, že cestou beletrie pomôžem napraviť niečo, lebo by som aj chcela, ale za posledné roky som vyskúšala aj skutočnú pomoc, ktorá neráta s emóciami, aké sú v literatúre. Šťastie, že na druhej strane brehu stojí Súcit. Svoje meno musí mať v každej dobe. Aké ho má dnes?
„Sama všetko vidím... Nikomu som nič
nepovedala... Ale ja to nechcem vidieť... Nikto nevie, čo to je... Čo to pre
svet znamená, lebo niečo to znamená... Ja viem, že to je vždy a všade, ale skrýva sa to...
V podzemí sa to skrýva... A v našom svete sa to skrýva tiež...
Videla som filmy, ale filmy nie sú skutočnosť... Ocko však povedal, že niektoré
sú podľa skutočnosti... Prečo to je tak... Prečo to robia... Ubližujú si
a nik to nevie... Nedá sa zasiahnuť, keď sa to skrýva... Aj Maggie
povedala, že to bolo u nich... Ale bolo to iné... Psychické. Prečo sa to
nedá zmeniť? Nech to prestane. Teraz. Odrazu!“
Sadie
