Mesto XXI (8)

Môj sen znel: prešiel šiesty západ Luny od úmrtia Luny.

Doterajšie interview medzi redaktorom vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) Williamom Cortézom a Júliusom Huxleym (Inflačný vesmír, 21. storočie) zahŕňa zoznámenie sa s dvoma svetmi, príchod Cortéza k Huxleymu, život pána Huxleyho v Taliansku, strava, počasie, nevysvetliteľné javy, pisateľskú trúfalosť, ako aj Cortézov pokus o zmenu tekutiny bez entropie.

„Július, načrtli sme debatu o snoch,“ pokračoval som a starostlivo prevrátil čistú stránku v zošite s motívom atraktívneho sifónu. „Parky, kufre, sifóny. Eesco. Povedzte, ako sa vám v Taliansku spalo.“

„Alora, ako bezstarostnej rúre s dvoma otvormi. Na druhého mája som sníval, ako sa krčím v poli s obľúbenou plyšovou hračkou. Hrozilo, že nás postrelí biela garda. Slnko na nás pražilo, holá zem pod nami pukala v hrboch a v zákutí zvonili zvončeky na ovčích krkoch. Občas nad nami preletel čierny vták ako predzvesť smrti. Začali nás naháňať agresívne dážďovky, ktoré mali viac spoločné s dúhou než s dažďom. Museli sme ich nabiť do pištolí a poslať späť do neba. Potom si pamätám menej idylický sen, začal čudne...“

Ihneď mi prebehla hlavou otázka, ktorý sen kedy nebol čudným?!

„Iste si teraz myslíte, ktorý sen nie je čudným,“ pokračoval Július. „Chystal som sa tie dni do Ríma a plán sa mi temer rozpadol. Počas spánku obvykle mozog zabudol, že spí a sen sa stal živým. Počúval som kostolné zvony. Škriatkovia sa hompáľali na prežratých povrazoch a dryády naháňali kostolné myši. Iné obludy boli sivé a priezračné ako sopeľ alebo farebné ako ohňostroj. Hrozne jačali a nejaký podpaľačský škriatok s bradavicami prišiel ku mne a vravel, že si odskočil z rozprávky o čarodejníkovi, aby mi ukradol poháre a jeden hrniec z police. Opýtal som sa ho, prečo sa potom skrýva pod mojou posteľou. Uviedol som ho do rozpakoch, vraj v nijakej rozprávke nefunguje, pretože čarodej mu dal pred rokom výpoveď. Odvtedy ho naháňajú lovkyne – líšky, a chceli ho zabiť. Ten škriatok mal v pláne premeniť ma na svoju podobu, lebo ak by chytili mňa, jeho by už prestali prenasledovať. V prezieravosti ma škriatok ťahal za nohy, nech vyleziem z perín a ukážem sa líškam. Líšky prišli s vlkmi a ja som sa ich veľmi naľakal, mykal som nohami a videl som, že protestujú aj moje poháre a hrniec. Robili lomoz, aby odplašili líšky, vlkov a ja som sa bránil škriatkovi. Kričal som, nech mi dá pokoj, nech ma nestraší, nech si nájde inú obeť a na to som sa zobudil. Nerozoznal som sen od skutočnosti, myslel som, že pokračuje, lebo naozaj sa mi posteľ triasla. Rýchlo som sa pozrel pod ňu a spadol som od ľaku hlavou na podlahu. Okrem môjho kufra tam boli igelitové tašky, ktoré sa podobali na zle upraveného škriatka! Z chodby som počul výkriky, ale ľahol som si znovu a zaspal. Poháre a hrniec ešte lomozili, čo som si uvedomil až vtedy, keď sa mňa a kolegu s otázkou na nočné zemetrasenie obrátil šéf z prednášky.“

Na svojom elektronickom xTabe som si overoval údaje o zemetrasení v Taliansku v danom roku a mesiaci. Údaje sa zhodovali.

Robot mi priniesol k americkej kole rybí puding. Nabral som si lyžicu galaktickej delikatesy, kým Július ohováral miestnych kazispánkov. „V každej krajine žijú zvieratká, ktoré si viac dovoľujú, okakávajú, ťahajú za plavky, brýzgajú, hádžu udice...“ V Taliansku zobúdzali Júliusa muchy. Keď sa slnko nepredralo cez žalúzie, prihovárali sa k jeho gambám. Je však známe, že v Deflačnom vesmíre sú rušiteľmi spánku naďalej komáre.

„Mal som snovú myšlienku, že KNIHA, ká ako ktorákoľvek, en ako nádejná, i ako idea, há ako hlavy... no ďalej som sa nedostal, mucha mi zapišťala do ucha, sen sa vyparil a ja som nedokončil podstatu knihy.“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

Mesto XXI (7)

Veľmi ľahko si možno predstaviť veci,

ktoré neexistujú.

Ostrov včerajšieho dňa, U. Eco

Hlavnú úlohu pri formovaní budúceho spisovateľa vždy hrá príroda.

Môj životopis (zb. Polievka z divej kačice), O. Vyšňa

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Naposledy prebrali apokalyptické sny a teraz sa vracajú k Taliansku, kde pán Huxley strávil dovolenku na druhú mocninu ako prašivý študent a Erasmus študent.

Miestna klíma počas Júliusovho pobytu v Taliansku zaznamenala dlhšiu zimu a dažde. „Ešte koncom marca sme z okien laboratórií vyvaľovali oči na zasnežené palmy a vyrábali mentolovú masť. Doktor s mäkkým hlasom nám nežnými pohybmi ukazoval penicilínové tabuľky. Pri tom sme mysleli na drink. Južanom sa ťažko pracuje, potrebujú siesty a pomalší zhon. Ak popŕchalo, surfoval som vo virtuálnom svete a sledoval Akty X¹. Scullyová bola atraktívnejšia, keď sa nesmiala na Mulderovom vtipe. Bola to silná osobnosť a Mulder iba fanatik do zelených mužíčkov. Povedzte, kto by sa nasmial na tomto? Vravím to nerád, Wallace, ale vy máte byť mŕtvy. Ani nie dvesto metrov odtiaľto našli vaše kosti. Ten samoľúby ufomaniak si vari o sebe priveľa namýšľal!“

Opýtal som sa Júliusa na udalosť v jeho živote, ktorú si nevedel vysvetliť.

„Ako dieťa som si kúpil ponožky so vzorkou umývadla, položil som ich do skrine a šiel som spať. Snívalo sa mi o sifónoch a o parku za domom. Keď som sa zobudil, zistil som, že jedna ponožka z páru mi chýba! Ako som sa vracal domov zo školy, našiel som ju bezmocne ležať v tráve v parku.“

„Typický prípad námesačníctva, vzali ste ponožku a odniesli do parku,“ lakonicky som zhodnotil jav a môj spoločník sa ohradil:

„Vylúčené.“

„Myslíte?“

„Všetci v našej rodine trpeli námesačníctvom.“

„Veď o to viac by ste mali tomu veriť!“

„Čo vás do toho, čomu chcem veriť? To je moja záležitosť. Kvôli tomu, že všetci boli námesačníci? Ja som ním nebol.“

„Ach!“ prevrátil som oči na robota, ktorý sondoval náš rozhovor.

„Zmenilo mi to život, odvtedy zbieram sifóny. William, teraz vy povedzte svoju záhadu... Čo ste zbledli?“

Varoval som ho, že ide o strašidelnú udalosť, ktorá sa opakuje. „Položíte otázku tomu, kto už nežije a on vám odpovie obrazom, ktorý spadne zo steny.“

„Aha,“ zamyslene sa zatváril Július. „Klinec nevydržal ťarchu obrazu.“

Rýchlo som ho opravil: „Nie, všetky klince boli slabé a obrazy nám rad radom padali.“

„Však vravím! Mám pravdu.“

Naježil som sa. „Ako viete, že práve vy máte pravdu. Neznamená, že ak všetky ostatné klince nestáli za nič, tak aj tento! Myslím, že mám tentoraz pravdu ja, nehnevajte sa na mňa,“ sklopil som oči a zdvihol dlane na znak mieru.

Bolo nutné zmeniť tému, obhliadol som sa dozadu a v poznámkach som zbadal surfujúceho Júliusa s pracovným nasadením. „Prezradíte, o čom ste písali? Boli to články? Kniha? Projekt?“

„Prehra. Nikdy nezožnete úspech, ak píšete ako utrhnutý z reťaze reflexných pásikov. Skôr vás uvidia a zvalcujú... Rýchla smrť! Prepadol som pod prvú úroveň, stal sa zo mňa spoľahlivo viditeľný začiatočník.“

„Čo máte na mysli pod tou úrovňou?“

„To je zápas človeka, ktorý sa snaží písať.“

„Ja sa snažím písať.“

„Hej?“ pozrel Július na mňa a svoje „hej“ pretiahol do dlhého a prekvapivého „heeej“; akoby ma zbadal po prvý raz v inom svetle, prezrel si ma dôkladne od hlavy po päty, kým som zapisoval jeho postoj. Pokračoval: „To potom isto iste na vlastnej koži poznáte, čo vám poviem: úsilie o vypísanie sa prebieha na troch úrovniach. Za prvé, budúci spisovateľ je mladé víno a narobí priveľa šumu. Tie pazvuky nikomu nechutia. Ani jemu, čo v konečnom dôsledku nezaváži, lebo si to neprizná. Je to primitívna záležitosť, autor je zverom. Sliní, prská, tečie mu z nosa, podlieha emóciám, nevie poriadne, o čom píše a či pre seba alebo pre iných, a v očiach sa mu blýska predpoveď nového a jedinečného počasia. Ak má viac odvahy, vidíte, zase sme pri nej, tak pokračuje na druhej úrovni a stáva sa otrokom slova. Najplodnejšie obdobie spisovateľa vyprodukuje slov ako minerálka bubliniek po zatrasení. Progres, pády, uznania, kritika, seansy, cesty, zúfalstvo, trvá to dovtedy, kým to nepokazia peniaze, vláda alebo zákerná udalosť, za ktorou stojí človek! Píše o tom, čo zažil a čo chce zažiť aspoň skrze svojich hrdinov. Niektorí sa zastavia tu, vytušia, že na viac nemajú. Zvyšní vo veľkej paráde vystúpia pred dav a vyjadria sa: chytia slovo za krk, zamávajú ním a spievajú mu uspávanku, ktorú si potom hudie celý svet. Získajú úctu, dokážu, že možné sa stalo nemožným v očiach davu a nezáživné sa stalo zaujímavým vďaka jeho schopnostiam. Taký spisovateľ nasadzuje putá a pravidlá. Génius. Ale nie každá Piková dáma² má cnosti podobné Puškinovej. Čitatelia mi nič nedarovali po zverejnení článku pľuli ako ťavy. Prv som napísal článok o rozdieloch medzi mužmi a ženami. No keď sa do mňa obula virtuálna obluda, prešiel som k bermudám³ pre mužov. Tento článok s väčšou fantáziou už mal úspech, čo znamenalo, že ľudia 21. storočia sa stále zaujímali o prírodné záhady a januárové výpredaje.“

Akosi náhle to u nás prebieha, ako výmena kulís v divadle. Ó, tu to nie je vôbec ako s Puškinmi, Gogoľmi, Moliérmi, Voltairmi, so všetkými týmito postavami, ktoré prišli povedať svoje nové slovo! Pravda je aj to, že i samy tieto talenty stredného formátu na sklonku svojho úctyhodného veku sa nám obyčajne vypíšu tým najúbohejším spôsobom, ani to vôbec nezbadajú. Nezriedka sa stáva, že spisovateľ, ktorému dlho pripisovali neobyčajný a vážny vplyv na vývin spoločnosti, odhalí nakoniec takú slabotu a takú bezvýznamnosť svojej základnej myšlienočky, že človeka ani nemrzí, že sa tak rýchlo vypísal. Ale šediví starci to nezbadajú a zlostia sa. Ich samoľúbosť, najmä na konci ich dráhy, nadobúda niekedy počudovania hodné rozmery. Bohvie za koho sa začínajú považovať – prinajmenšom za bohov.

Besy, F. M. Dostojevskij

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, Akty X = populárny americký seriál o nevysvetliteľných javoch, ktoré boli zaradené medzi zložky pod exotické písmeno X (pretože kartotéka zívala prázdnotou a nebolo inde miesta, viac info v časti „Souputníci“ .-))

2, Piková dáma = dielo od ruského spisovateľa A. S. Puškina sa považuje za najlepšiu novelu Ruska v 19. storočí

3, bermudám = Július mal na mysli Bermudský trojuholník, lokalitu pri Floride preslávenú záhadnými zmiznutiami