Mesto XXI (6)

Sny neexistujú, existuje skutočnosť.

Čínsky príbeh (Miniatúry), M. A. Bulgakov

Väzeň už zabudol, ako vyzerá svetlo;

ale sen o slobode zažiaril nad ním ako blesk v noci,

po ktorom je noc ešte tmavšia...

Karol Moor

Zbojníci, F. Schiller

Hosť z vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz rozpráva o jeho poslednom sne pánovi Júliusovi Huxleymu, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. To na chvíľu odsúva talianske zážitky hostiteľa do tmy.

A tak som spustil: „Poznali ste veľkoobchodnú sieť Eesko? Asi ste predpokladali, že vám obšírne nerozpoviem posledný sen, samozrejme, nemôžem prezradiť, koľkokrát som absolvoval komoru a špirálu, no mrzí ma to, sklamem vás. Mal som bujný sen o zmene vekov, ošemetný príbeh. Vôbec som nečítal Ovídiove Metamorfózy, posledný vek bol plný blata, v ktorom sme živili svoje deti.

Všetko sa to začalo dávno, takže sme neniesli vinu za to, kde sme skončili.  Eesko načiahlo z Anglicka chápadlá do celej Európy a pracovníci tejto siete si po čase uvedomili, že rozdávať na Valentína kartičky od Eeska s garanciou kvality nestačí a treba vymyslieť niečo lepšie. Eesko bolo vo svojej podstate prítulné firemné konzílium, ktoré nezarábalo na našom zdraví ako lekárne. V Čiernom veku lekárne spravili skutočné nálety do všetkých kútov sveta a ich štvornásobný nárast udrel do vášho zdravia, infarkty a rakoviny sa zvyšovali, čo sa nepodarilo ani Eesku. Jeho slabší úspech neuspokojoval nikoho a pracovníci sa tvárili, že je všetko v poriadku, naďalej garantovali kvalitu v pruhovaných kartičkách s vyznaním nekonečnej, nádherne červeno-bielej pruhovanej lásky. Cena takého pozdravu bola prítulne nízka. Kde však zostali účinky nevedno, kvalita bola najdôležitejšia a mnohí pracovníci odignorovali, že na kvalite láska nevesluje.

Spytovali sa, ako ďaleko môže Eesko zájsť, keď zožali úspech aj za dopravné značky a iné dopravné prostriedky. Všetky niesli v zátiší pruhovaný záber. Ani jedno lietadlo značky Eesko neprepadlo panike, červeno-biely status znamenal večnú záruku, pre ktorú sa skláňali k zemi aj vrcholky stromov, aby nepoškriabali trup lietadla. Preto ich ponižovala predstava, že valentínske karty nemali účinky a naznačovali, že Eesko je predsa iba obchodná sieť. Nemôže vyvolať lásku, ale mohla dať objatie: práve vo vianočnom čase ponúkali za zvýhodnenú cenu plyšovú televíznu anténu, alebo dokázali človeka zabaviť hrou na naháňačku, keď sa na pultoch objavila veľká divá sviňa s baterkami zdarma. Boli to novinky, čo nemali obdobu.

Napokon dostali nápad a začal zlatý vek. Potrebovali čas a keď prešiel... Hoci som spal, počul som prívaly smiechu. Svet excitoval na vyššiu hladinu energie. Bol to prevrat, priamy prenos na scéne, nová éra, nová forma žitia! Človeku narástli zlaté rohy! Mladí dvíhali päste a starí tancovali ako víly v lese. Mladí fajčili marihuanu a starí používali osušky. Lekárne, pôžičky a mobilné operátory sa prepadali do diablovho dúpäťa a zem sa za nimi zatvárala, jej rany sa rýchlo hojili. Ľudia si liečili obehovú sústavu športovaním a kosti smiechom. V tých časoch sa predbiehali reklamy v hlasitom smiechu. Všetci navštevovali Eesko, lebo v predvianočnom čase podalo do obehu tento produkt. Ľudstvo bolo konečne šťastné a priam chápem, že šťastie prichádzalo od tých, ktorí boli blízko k vynájdeniu všeobecného šťastia, keď predávali valentínske priania...

V novej forme Eesko prekonalo kvalitu, obchodného ducha a nemožné sa stalo možným. Trafili do slnka. Obchod začal poskytovať smiech a dobrosrdečnosť za smiešnu sumu. K láske sa nedopracovali, nechceli používať alchýmiu. Navyše by sa proti nim zvýšili opatrenia a Angličania netúžili po anarchii v politike, mali radšej monarchiu.

Po zmysle pre humor sa dostala do predaja zodpovednosť, chuť na jablká a odvaha. Humor nemal konkurenta. Každý chcel byť vtipným, vytušil, že smiech je veľká vec¹. Obchody šli dobre a ako inak niekto porušil pravidlá.

Ľudstvo sklamane ovislo ruky, keď Eesko po súdnom pojednávaní zrealizovalo vyhrážku a stiahlo z pultov zmysel pre humor. Prekliati anarchisti burcovali svet a pohŕdali srdečnosťou človeka. Naše šťastie zneistelo, keď v zúrivosti Eesko stiahlo z obehu aj odvahu a zodpovednosť. Anarchisti využili oba duchovné predpoklady na to, aby Eesku podkopali nohy. Právom bol Eesko zúrivý, keď si vykopal jamu a ocitol sa v nej. Nastal bronzový vek, úbohý vek, kedy sme dostávali pravidelnú chuť na jablká. Pestovali sme ich do bludu.

Keď aj tie nám zhabali, nastala totálna anarchia. Eesko stiahlo chápadlá do Európy. Koľkí sme zúfali a túžili po smiechu, ktoré sme si v novootvorených lekárňach nemohli kúpiť. Vek smutný a plný zlomyseľnosti. A to sme netušili, že sa dá padnúť do blata. Keď sa tak stalo, Eesko nám ponechalo zľavy a garanciu kvality na valentínske pozdravy.

Hneď na to pracovníci lekární nedočkavo zápasili s navliekaním sterilných rukavíc a pustili sa so slizkou radosťou do práce. Maľovali smerovky s počtom metrov k najbližšej predajni liekov. Za rohom stáli ďalšie a vedľa nich na strome sa usmievala smerovka k novej! lekárni. Prebudil som sa ako veľmi nešťastný a chorľavý človek, napriek tomu, že šlo o výplod fantázie.“

Július sa so mnou podelil o sen, v ktorom hrýzol do žltého jablka, čím spôsoboval koniec sveta. Pre jedno jablko páchal apokalypsu, vodné víry, vetriská, smrť. Koniec koncov, je to dôkaz, že Július má svedomie, ktoré ho viedlo k napísaniu listu vydavateľstvu Bagal.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, smiech je veľká vec = autorom výroku je N. V. Gogoľ

Mesto XXI (5)

-          Vaše meno, prosím.

-          Oblomov, - odpovedal Koroviov zdvorilo. Občianka zapísala meno a zdvihla spýtavý pohľad na Mosúra.

-          Onegin, - zapišťal Mosúr a prečo, prečo nie ukázal na svoj varič. Sofia Pavlovna aj to zapísala a prisunula knihu návštevníkom, aby sa podpísali. Koroviov k menu Oblomov napísal Onegin a Mosúr k Oneginovi pridal Oblomov.

Master i Margarita, M. A. Bulgakov

Ponížený redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s Júliusom Huxleym (pochádzajúceho z Inflačného vesmíru, ktoré je momentálne v 21. storočí). Pán Huxley vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ovzdušie v miestnosti nie je priateľské, pán Huxley sa otvorene vysmial redaktorovi za to, že je zberateľom kačičiek v tvare sifónov. Ako dopadne tento konflikt? Vzlietne pokora do neba a krídlom dá pýche jednu po papuli, alebo sa pán Huxley s pánom Cortézom rozídu v zlom?!

Robot zabzučal blízko nás a servíroval pred Júliusa šálku s nápojom bez entropie. Zamrvil som sa na pohovke a Július sa opýtal na stav môjho žalúdka. Zdvorilo som odmietol, pálila ma rana z jeho výsmechu a bublinka z americkej koly riadila bolesť taktovkou. Július vycítil odstup, díval sa na šálku a pokračoval o úradosfére.

„Šťastný človek bol ten, ktorý letel do stratosféry a úradosféru preskočil,“ prekladal slová starej generácie. „Dnešný svet sa zaobíde bez úradníkov. Nijaké stepovanie v radoch, zadymené pohovory a z dejín vyplýva, že väčšina nešťastníkov sa dostala do rúk systému, ktorý nebol schopný naučiť ich, aby dokončili životnú púť k poslednému ročníku školy a mydlu. Cesta komunikácie bez osobného styku je správna, máme zdarma na výber mydlo akéhokoľvek tvaru a vône.“

„Občas sa pýtam, načo je to vlastne dobré, keď sa vzájomne nestretávame.“

„Stretávame sa ešte so svojím ja a neviem ako vy, ale ja by som sa hanbil, keby som zapáchal pred vlastným vedomím... Nechajme však mydlo rozpustiť vo vode. Vďaka zrušeniu pracovníkov, lebo takto nám prikazovali, aby sme ich oslovovali, sa zvýšilo vzdelanie. Vo virtuálnej hromadnej doprave už nejestvujú incidenty podobné na Slovensku. Tam nabehla tlupa zamazaných detí do trolejbusu a vyháňala kuracím stehnom občanov zo sedačiek. Ohavnejšie od takejto anarchie je už len dozvedieť sa, že kultúru národa poznáš podľa záchoda.“

Nasledovné riadky sú nefalšovaným dôkazom, že ľudia skutočne žili v dobe úradov a mali to zložité. Upozornenie: vydavateľstvo Bagal si nevyhradzuje právo na tento odsek článku a  automaticky poskytuje povolenie na rozširovanie odseku, ktorý sa radí medzi vzácne litereálne ukážky úradosféry v 21. storočí v Inflačnom vesmíre:

„Dobrý deň, prišiel som si podať žiadosť na dávku v hypotékovej núdzi¹.“

„Áno? Finančné prostriedky nemáte?“

„Bol som v Anglicku.“

„Tak to by ste mali mať finančné prostriedky, nie?!“

„Viete, mal som tristoročnú hypotéku a...“

„To je váš problém.“

„Nebudem poberať dávku?“

Po škrtivom a rozhorčenom tichu: „Máte auto?“

„Nie,“ odpovedá Július starej úradníčke, ktorá po tom začala robiť svoju prácu.

Počas témy o úradosfére sa ma zmocnila úzkosť a Július si všimol zdrapy papiera v mojich rukách. (Neskôr som posledné záznamy prepísal.) Čitatelia mi odpustia, ak poviem, že šlo o nápoj bez entropie a Július skúšal posledné zvyšky mojej trpezlivosti.

„Vedel som to... Čakáte, že sa bude hýbať? Že vám skočí do úst a presvedčí vás o vašom pôvode?“ pýtal sa ma ako rodený provokatér.

„O aký pôvod by sa jednalo?“ škrípal som zubami.

„Možno boli vaši predkovia chobotnice.“

Po explózii v kolenných kĺboch som zvolal tak hlasno, že všetky roboty v dome ustrnuli a  záhadným omylom či zázrakom sa zapol senvízor! Roboti sa veľmi rýchlo šmýkali po parketách a začali do senvízora strieľať z neviditeľných častí tiel. Ja som vykríkol: „Aspoň nech spadne na zem! Musí sa entropia zvýšiť! To je strašné a protizákonné, ako niečo také môžu vyrábať!“

„Tekutine bez entropie neodolá ani entropia. Zavolám robota, aby ju spratal a objednal u dodávateľov nový senvízor, ale po úľave sa atmosféra zlepší a vy sa na mňa nebudete hnevať, však? Prosíte si špeciálny prípravok na upokojenie mierneho nervového záchvatu?“

„Sí, sí, rybí puding!“ Zúrivo som sa díval, ako ruka robota odnáša šálku a mizne za rohom. Až potom som zistil škodu, ktorú som napáchal, a že mojimi predkami mohli byť chobotnice. Július bol zberateľom zošitov s motívmi sifónov a jeden mi podaroval.

„Grazie.“

„Prego.“

„A teraz, William, rozpovedzte mi o vašom poslednom sne!“ vyzval ma autor komôr a špirál, ktoré ako agresívne metly zametali priestory ľudských mozgov od snov.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, dávku v hypotékovej núdzi = slovná hračka na slovenský štátny príspevok pre nezamestnaných ľudí a hypotéky

Mesto XXI (4)

„Chodíte na univerzitu alebo študujete?“

Doktor Belbo

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Pán Huxley, teda Július, v obchodnom centre ste sa hrali na záchranné koleso, takže ste sa rozhodli ísť na dovolenku k moru s vorvaňom?“

„Nie celkom. Meškal som na prednášku o dýchaní živočíchov a ako prašivý študent na vysokoškolskej dovolenke do poslednej minúty som ju preležal v lese drevených lavíc a stolov. Na záver nás profesor poučil o dovolenke na druhú mocninu. Áno, dovolenka v rámci dovolenky bola v našom vesmíre možná, už ste počuli o Erasmus študentoch? Nie? Nenáročný flirt, nadávky a dostatok tekutín pre jednu osobu, bezstarostné konverzácie za pár kreditov boli dosť populárne. Prines mi ešte šálku s nápojom bez entropie,“ požiadal Július robota, keď mi položil na konferenčný stolík pohár koly. Zapálil si ďalšiu elektronickú cigaretu.

Sucho som zakašľal a Július sa ma opýtal, či som alergický na dym. „Kedy ste sa naposledy s niekým stretli? Ako môžu ľudia znášať nijaký fyzický kontakt?“

Rýchlo som ho opravil: „Patrím medzi tých, ktorí sa nestránia osobnému kontaktu, nebránim sa tomu, ale máte pravdu, trochu mi vadí ten dym.“

Július lojálne odložil cigaretu a vzal si žuvačku. „Takže na študentský pobyt v Taliansku som si zbalil gumené sifóny v tvare kačičiek. Nemal som dlhú výdrž v plávaní.“

„Počkajte... Naozaj to boli sifóny?“ Táto chvíľa zarazila všetky prítomné senzory a periférne som postrehol, ako mucha na rímse zdúpnela a pomaly otočila hlavu smerom k nám.

„Určite, William, prečo sa pýtate?“ presviedčal ma Július, no akosi sa mu to nepodarilo.

„Lebo považovať kačičku za sifón je neobvyklé pochopenie výrobku,“ rozpačito som zamrmlal.

„A prečo by sme nemohli považovať sifón za kačičku?!“ pošúchal si Július temeno. „Ja som myslel, že balím sifóny v tvare kačičiek. Vy to máte nejako prekrútené. Práve som vás odhalil. William, vy zbierate kačičky v tvare sifónov!“

Jeho ukazovák mieril rovno na mňa. „Nie, určite nie!“ zdesene som vykríkol. Musím potlačiť novinársku pýchu a pokorne pred čitateľmi priznať, že som si vtedy spomenul na to, ako som do kufra zabalil niečo, čo sa dosť podobalo na zakrivenú žltú trubicu s červeným zobákom na jednom konci. Očervenel som a považoval som za nanajvýš netaktné, keď sa Július víťazoslávne usmial. Môj hlas ochladol a sprísnel na päťhviezdičkového novinára, keď som ho vyzval, aby bližšie predstavil jeho zámery s výletom do Talianska.

„Fabriano, Castelraimondo, Camerino... Skotúľal som sa na juh, kde sa hrubé tyčky strkali do tenkých dierok a zástrčky sa v celku vrátane niekoľkých kachličiek strhávali. Tanečníci si varili mäso, nehovorím, že bolo po polnoci, ale bolo. Passaiglia, passada, a podobné chvaty ma naučili. Camerino bola dedina na malom vŕšku a obklopovali ho znamenité hory, už len z toho dôvodu malo svoje čaro holiť sa o štvrtej ráno pri rádiu. Keď odišli tanečníci do Benátok s novými karnevalovými maskami, nahlásil som sa ako nájomník virtuálneho sveta, bezplatne... Internetu a samote som sa srdečne potešil.“

„Avšak toto nebolo tým najzaujímavejším počas pobytu v Taliansku,“ prerušil som ho.

„Pravdaže bolo, študent predsa vždy venuje najviac času tomu, čo je najmenej užitočné. Tak dobre, William, nečakal som dlho a poklopkal som po pleci Trinity na maškarnej oslave. Vtedy som bol stredobodom pozornosti ako cudzinec a preto som nemohol na príťažlivú Trinity viac pomyslieť. Cez nočnú sprchu známostí a masiek som úplne na ňu zabudol a pri opúšťaní podniku ma udrel jej vyčítavý pohľad. Už som zistil, že mi začal v európskej čižme vínový život. Sí.“

Júliusov život sa však zo začiatku nepodobal na ružové víno. Kým sa adaptoval, vyčítal si veľa nepodarených javov. „Odopieral som si pôžitky a okolie žilo otázkou why not. Zametal som paličkami zvyšky čínskej večere, keď sa iní párili.“ Situácia sa zmenila po získaní prvých kreditov. Po záverečnom teste oslavovali so známou talianskou speváčkou Nannini, tešili sa a prižmurovali oči od rozkoše. Július zrazu viedol dolce vita. Čítal desiatky ponúk virtuálnych priateľstiev a sťažnosti od Chiary, Belly a Gaii, lebo im zlomil srdce, pri tom jedol orieškové syry, kung pao, lámal si zuby na panini a ochutnal indické korenie, pastu s tuniakom a francúzsky koláč, ktorý sa volal žsržž. Nových, veselých a milých priateľov kvôli zložitým talianskym menám prezýval brokolicou, zvončekom, zákuskom a Demokratom¹. Július s priateľmi sa po úspešnom kurze taliančiny naplno odviazali a ako sa priznal, mali polnočný rozhovor s miestnou carabinieri. Chlácholil ich, aby neboli smutní, že sú v službe. Rozišli sa v úsmevoch, lenže upomienka na seba nepočkala a onedlho ju carabinieri položili na stôl jeho koordinátorky.

„Učiteľ taliančiny ma hodil autom k Fiorele.“

Zostal som očarený.

Július mávol rukou. „Ó, veru, kedysi boli prejavy ľudskosti výraznejšie než dnes. Asimovove predpovede² o stretnutiach sa naplnili. V Deflačnom vesmíre sa štítime osobného kontaktu, no čo mám ja do toho hovoriť, keď roky odmietam žiť vonku a iba z novín sa dozvedám, čo ľudia vyvádzajú.“

„Ako Fiorela reagovala?“

„No,“ povzdychol si Július, „najprv som si na ňu počkal. Úradosféra v Italia bella bola odlišná od tej v krajine, kde som sa narodil. Mali by ste tento údaj mať.“

„Áno, pochádzate z európskeho štátu Slovensko.“

„Tak tam sme mali frflavé fúrie, vyučené na hysterické karate, ale v Taliansku prúdil v krvi úradníkov všetok vesmírny čas. Ak vám po ciao povedali uno momento, znamenalo to v preklade momentík.“

„To mi došlo.“

„Nie, ešte vám to nedošlo,“ prísne namietol Július. „Došlo vám to až po tridsiatich ôsmich minútach čakania. Po schodoch chodili ľudia hore dolu a viedli rozhovor s Fiorelou. Zdvorilosť teda nebola tou stránkou, ktorú by som v Taliansku očakával, ale nikto si nič z toho nerobil. Moja koordinátorka, ktorá pestovala medzinárodné vzťahy, ma pozdravila, popýtala sa, ako sa mi tu páči, vyplnila papiere a arrivederci. Ktovie, čo spravila s upomienkou... Všetci na mňa pokrikovali signole, signole a presviedčali ma, že najdôležitejšie je, aby som tu bol šťastný a oni skutočne robili všetko preto.“ Július sa roztiahol na gauči a široko sa usmial. „Preto sa vás pýtam: bol dôvod po tom všetkom hnevať sa pre ich vesmírny čas?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. Demokratom = Július mal na mysli starogréckeho filozofa Demokrita z Abdér

2. Asimovove predpovede = americký spisovateľ Asimov píše o spôsobe kontaktu medzi ľuďmi v sci-fi diele Vo vesmíre niekto vraždí (The Naked Sun), ľudia sa štítili osobného kontaktu

Mesto XXI (3)

Na hladný žalúdok je každý kufor ťažký.

N. V. Gogoľ

Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia celého človečenstva.

F. M. Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Inflačný vesmír. Dvadsiate prvé storočie.“ Pán Huxley spomína dejiny, ktoré sa zhodujú s dejinami Deflačného vesmíru do 21. storočia. Autor článku zostručnil predošlý rozhovor. Článok o vykosťovaní mamutov a mäsa v Holandsku si môžete vyžiadať z archívu vydavateľstva (ročník VIII., číslo 24, rubrika Vývoj, názov: História mäsa a mäsových výrobkov). „Keď sme odhodili vidly, kvaku odložili na horšie časy, presedlali sme zo sedliaka na mešťana. Tomu iba chvíľu trvalo, aby zabudol, aké sú kravy mazané a prefíkané. V 21. storočí sa ľudia tvária, že sú zo šľachtického rodu. Sedliacky pôvod neprizná nikto, aj keby ste sa mu vyhrážali doživotným trestom nepitia alkoholu, nešoférovania a surfovania na internete, William. Toto sú tresty horšie než trest smrti a či je to pocit hanby, pohŕdanie minulosťou alebo snaha zatieniť ju, to je na tých, ktorí tvrdia, že im na názoroch druhých o nich nezáleží. Ľudia už nevykosťujú mamuty, ale v inzerátoch hľadajú vyučených mäsiarskych vykosťovačov. Môžu pochádzať z inej krajiny, pretože 99% ľudí žije v móde a je v móde cestovať za prácou do zahraničia. Bez Jupitera je jasné, že sme kravy a barany rozmýšľajúce nad hladom, rozmnožovaním, blahom a úspechom. Istý spisovateľ¹ tomuto procesu zadal matematický vzorec dva plus dva sú štyri. Géniovia a svätci sa mu vyhýbajú, neobratným životným štýlom porušujú prísnosť matematiky.“ Pán Huxley tvrdí, že by umreli hladom, keby kravy a barany nemali niečo také, ako súcit, čo by sa v nich nezjavil často krát v prípade, keby nebolo práve týchto geniálnych a svätých obetí.

Temer ako guru prednášal pán Huxley ďalej: „Ísť za hranice si vyžadovalo odvahu. Odvaha dôrazne pripomenie začiatok konca, ktorý je stále v plnom prúde po narodení, lenže sa na to nedá ustavične myslieť. Je to veľká zmena začať koniec. Tiež si vyžaduje zvláštnu, takzvanú primárnu odvahu, o ktorej ste nerozhodovali vedomky. Preto odvaha, o ktorej ste vedome rozhodli, brzdí odvahu, o ktorej ste nerozhodovali. Spočiatku a zo strachu sa nevidíme byť odvážnymi. Ja som v sebe vytvoril odvahu na to, aby som odišiel do zahraničia a odvahu, o ktorej som nerozhodoval, som naplno zatlačil do úzadia. Ponúknem vám niečo na pitie?“

„Kolu, ďakujem.“

„V každom vesmíre, kde žije človek, odvaha a súcit sú najdôležitejšie na prežitie a naplnenie životného vzorca a vzorca s nelogickým výsledkom. Na šťastie. Prines kolu,“ prikázal robotovi.

Surový vládny ťah na ľudstvo v Deflačnom vesmíre je nelogickým výsledkom, idúcim proti prírode, no nájdeme iné aspekty, ktoré sa pochopiť dajú a my im musíme priložiť rovnakú váhu. V Kazateľovej knihe sa vraví: lebo kde je mnoho snov, tam i mnoho márností a tam i mnoho slov. Aspekty, výhovorky, názory, argumenty, alibi, múry, knihy, lavice, blogy. Šedivý chaos. A to všetko pre vypočítavosť, chamtivosť, hrabivosť, ctižiadostivosť... Pre snivosť!

„Deflácia je zatiaľ najhoršia udalosť, aká sa deje v paralelných svetoch. Nik by neprijal tento údel,“ povedal som. „Čo ste urobili ako prvé po vašom odvážnom rozhodnutí ísť do zahraničia?“

Július sa previnilo opýtal: „Čo urobí človek, keď chce vycestovať?“

Dostal som príležitosť prejaviť sa: „Lúči sa s priateľmi, rodinou, vysvetľuje im, že neodíde na dlhú dobu, ale doba sa môže kedykoľvek predĺžiť natrvalo a môže na nich zabudnúť. Požiada ich, aby mu utierali prach a pofúkali kaktusy... Ten váš robot je zvláštny, stále prevracia oči. Nemá pokazené očné elektródy?“

„Skôr je citlivý na uši, nie je zvyknutý na iné farby hlasov v dome. Ak mu poskakujú oči, je možné, že je precitlivený aj na farbu vlasov. Dajte mu šancu a vydržte. No neodpovedali ste správne. Najprv si musí človek kúpiť kufor. Bez kufra sa nezaobídete! Celá história ľudstva je preplnená kuframi a batožinami!“ (V najbližšom čísle nájdete v rubrike Evolúcia článok o kufroch.)

„Oponujem autorovi² výroku, že uterák je najpotrebnejšou výbavou. Vôbec nevystihuje psychológiu človeka. Pokorným štýlom Rousseau naznačil príčinu našich konfliktov a majetnému človeku predsa nestačí nejaký uterák so zabudovaným nízkotučným jogurtovým mliekom! Kufor vystihuje celú podstatu človeka. Jeho charakter, majetného ducha, inteligenciu či emočný kvocient nájdete len a len v jeho kufri!“

Dúfal som pevne a modlil sa k Jupiterovi, aby ma po týchto slovách Július nevyzval otvoriť svoj kufor. Bol by som nerád, keby sa celý svet dozvedel o mojom emočnom kvociente. Našťastie pokračoval a iba som prikyvoval, v hlave sa mi premietalo, ktoré veci v kufri by vzbudzovali osvietenské úmysly.

„Kúpil som vorvaňa, tak som nazval nový kufor, a mal farbu vojaka v depresii schovávajúceho sa za kríčkami. Bol som vo veľkej škatuli, kde predávali koše s potravou, tepláky, karafiáty, dreváky, Pýcha a predsudok, samolepky, hrnce, do ktorých vám prémiovo strčili bravčovú krkovičku a všeličo iné mali vo veľkom Trevexe. Ťahal som vorvaňa po dlážke a vydával melódiu budúcnosti, videl som prekrásne scenérie talianskeho života, kým sa zákazníci dívali na tridsať pohybujúcich sa hláv Davida Lettermana v jeho show a rozmýšľali nad cenami paštét. Trevex ponúkal západnú špecialitu, čerstvo upečené hamburgery s kuracím mäsom vedľa regálu s ponožkami rôzneho charakteru, ale ja som sa hral na záchranné koleso a prisámvačku, cítil som, že mi morský vzduch prefúkal vlasy. Zvuk vorvaňa sa stal novým zmyslom života a na cestu som si pribalil ponožky s veľkonočným motívom.“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. spisovateľ = ruský spisovateľ F. M. Dostojevskij, Zápisky z podzemia

2. autorovi = anglický spisovateľ D. Adams, Stopárov sprievodca galaxiou