„Chodíte na univerzitu alebo študujete?“
Doktor
Belbo
Foucaultovo
kyvadlo, U. Eco
Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William
Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní
patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.
„Pán Huxley, teda Július, v obchodnom centre ste sa hrali na záchranné
koleso, takže ste sa rozhodli ísť na dovolenku k moru s vorvaňom?“
„Nie celkom. Meškal som na prednášku o dýchaní živočíchov a ako
prašivý študent na vysokoškolskej dovolenke do poslednej minúty som ju preležal
v lese drevených lavíc a stolov. Na záver nás profesor poučil
o dovolenke na druhú mocninu. Áno, dovolenka v rámci dovolenky bola
v našom vesmíre možná, už ste počuli o Erasmus študentoch? Nie? Nenáročný
flirt, nadávky a dostatok tekutín pre jednu osobu, bezstarostné
konverzácie za pár kreditov boli dosť populárne. Prines mi ešte šálku
s nápojom bez entropie,“ požiadal Július robota, keď mi položil na
konferenčný stolík pohár koly. Zapálil si ďalšiu elektronickú cigaretu.
Sucho som zakašľal a Július sa ma opýtal, či som alergický na dym.
„Kedy ste sa naposledy s niekým stretli? Ako môžu ľudia znášať nijaký
fyzický kontakt?“
Rýchlo som ho opravil: „Patrím medzi tých, ktorí sa nestránia osobnému
kontaktu, nebránim sa tomu, ale máte pravdu, trochu mi vadí ten dym.“
Július lojálne odložil cigaretu a vzal si žuvačku. „Takže na
študentský pobyt v Taliansku som si zbalil gumené sifóny v tvare
kačičiek. Nemal som dlhú výdrž v plávaní.“
„Počkajte... Naozaj to boli sifóny?“ Táto chvíľa zarazila všetky prítomné
senzory a periférne som postrehol, ako mucha na rímse zdúpnela a pomaly
otočila hlavu smerom k nám.
„Určite, William, prečo sa pýtate?“ presviedčal ma Július, no akosi sa mu
to nepodarilo.
„Lebo považovať kačičku za sifón je neobvyklé pochopenie výrobku,“
rozpačito som zamrmlal.
„A prečo by sme nemohli považovať sifón za kačičku?!“ pošúchal si Július
temeno. „Ja som myslel, že balím sifóny v tvare kačičiek. Vy to máte
nejako prekrútené. Práve som vás odhalil. William, vy zbierate kačičky
v tvare sifónov!“
Jeho ukazovák mieril rovno na mňa. „Nie, určite nie!“ zdesene som
vykríkol. Musím potlačiť novinársku pýchu a pokorne pred čitateľmi
priznať, že som si vtedy spomenul na to, ako som do kufra zabalil niečo, čo sa
dosť podobalo na zakrivenú žltú trubicu s červeným zobákom na jednom
konci. Očervenel som a považoval som za nanajvýš netaktné, keď sa Július
víťazoslávne usmial. Môj hlas ochladol a sprísnel na päťhviezdičkového
novinára, keď som ho vyzval, aby bližšie predstavil jeho zámery s výletom do
Talianska.
„Fabriano, Castelraimondo, Camerino... Skotúľal som sa na juh, kde sa
hrubé tyčky strkali do tenkých dierok a zástrčky sa v celku vrátane
niekoľkých kachličiek strhávali. Tanečníci si varili mäso, nehovorím, že bolo
po polnoci, ale bolo. Passaiglia, passada, a podobné chvaty ma
naučili. Camerino bola dedina na malom vŕšku a obklopovali ho znamenité hory,
už len z toho dôvodu malo svoje čaro holiť sa o štvrtej ráno pri
rádiu. Keď odišli tanečníci do Benátok s novými karnevalovými maskami, nahlásil
som sa ako nájomník virtuálneho sveta, bezplatne... Internetu a samote som
sa srdečne potešil.“
„Avšak toto nebolo tým najzaujímavejším počas pobytu v Taliansku,“
prerušil som ho.
„Pravdaže bolo, študent predsa vždy venuje najviac času tomu, čo je
najmenej užitočné. Tak dobre, William, nečakal som dlho a poklopkal som po pleci
Trinity na maškarnej oslave. Vtedy som bol stredobodom pozornosti ako cudzinec
a preto som nemohol na príťažlivú Trinity viac pomyslieť. Cez nočnú sprchu
známostí a masiek som úplne na ňu zabudol a pri opúšťaní podniku ma
udrel jej vyčítavý pohľad. Už som zistil, že mi začal v európskej čižme
vínový život. Sí.“
Júliusov život sa však zo začiatku nepodobal na ružové víno. Kým sa
adaptoval, vyčítal si veľa nepodarených javov. „Odopieral som si pôžitky
a okolie žilo otázkou why not.
Zametal som paličkami zvyšky čínskej večere, keď sa iní párili.“ Situácia sa zmenila po
získaní prvých kreditov. Po záverečnom teste oslavovali so známou talianskou
speváčkou Nannini, tešili sa
a prižmurovali oči od rozkoše. Július zrazu viedol dolce vita. Čítal desiatky ponúk virtuálnych priateľstiev a sťažnosti od Chiary, Belly
a Gaii, lebo im zlomil srdce, pri tom jedol orieškové syry, kung
pao, lámal si zuby na panini a ochutnal
indické korenie, pastu
s tuniakom a francúzsky koláč, ktorý sa volal žsržž. Nových, veselých a milých priateľov kvôli zložitým
talianskym menám prezýval brokolicou, zvončekom, zákuskom a Demokratom1.
Július s priateľmi sa po úspešnom kurze taliančiny naplno odviazali
a ako sa priznal, mali polnočný rozhovor s miestnou carabinieri. Chlácholil ich, aby neboli
smutní, že sú v službe. Rozišli sa v úsmevoch, lenže upomienka na
seba nepočkala a onedlho ju carabinieri
položili na stôl jeho koordinátorky.
„Učiteľ taliančiny ma hodil autom k Fiorele.“
Zostal som očarený.
Július mávol rukou. „Ó, veru, kedysi boli prejavy ľudskosti výraznejšie
než dnes. Asimovove predpovede2 o stretnutiach sa naplnili. V Deflačnom
vesmíre sa štítime osobného kontaktu, no čo mám ja do toho hovoriť, keď roky
odmietam žiť vonku a iba z novín sa dozvedám, čo ľudia vyvádzajú.“
„Ako Fiorela reagovala?“
„No,“ povzdychol si Július, „najprv som si na ňu počkal. Úradosféra
v Italia bella bola odlišná od
tej v krajine, kde som sa narodil. Mali by ste tento údaj mať.“
„Áno, pochádzate z európskeho štátu Slovensko.“
„Tak tam sme mali frflavé fúrie, vyučené na hysterické karate, ale
v Taliansku prúdil v krvi úradníkov všetok vesmírny čas. Ak vám po ciao povedali uno momento, znamenalo to v preklade momentík.“
„To mi došlo.“
„Nie, ešte vám to nedošlo,“ prísne namietol Július. „Došlo vám to až po
tridsiatich ôsmich minútach čakania. Po schodoch chodili ľudia hore dolu a
viedli rozhovor s Fiorelou. Zdvorilosť teda nebola tou stránkou, ktorú by
som v Taliansku očakával, ale nikto si nič z toho nerobil. Moja
koordinátorka, ktorá pestovala medzinárodné vzťahy, ma pozdravila, popýtala sa,
ako sa mi tu páči, vyplnila papiere a arrivederci.
Ktovie, čo spravila s upomienkou... Všetci na mňa pokrikovali signole, signole a presviedčali ma,
že najdôležitejšie je, aby som tu bol šťastný a oni skutočne robili všetko
preto.“ Július sa roztiahol na gauči a široko sa usmial. „Preto sa vás
pýtam: bol dôvod po tom všetkom hnevať sa pre ich vesmírny čas?“
Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na
Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo
Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky
práva vyhradené na Smetisku snov.
1.
Demokratom = Július mal na mysli starogréckeho filozofa Demokrita z Abdér
2.
Asimovove predpovede = americký spisovateľ Asimov píše o spôsobe kontaktu medzi
ľuďmi v sci-fi diele Vo vesmíre niekto vraždí (The Naked Sun), ľudia sa
štítili osobného kontaktu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára