Hlavne že sa mi snívajú prkotiny. Dnes aj zajtra to bude rovnaké. Mŕtvolné ticho. Spadla som do osídel s Bábel pravidlami. Čo už. Smrteľné sklamanie, o ktorom som si od samej seba prečítala, som prežila, odžila, zažila. Horšie než pôrod, psychická bolesť je horšia než fyzická. Nezdá sa, ale je to tak, v očiach spoločnosti človek klesne. Budúca matka nemá u koho klesnúť, hoci bude kričať od bolesti "Chcem zomrieť!". Ale mne sa neodpustí, keď to vykríknem. Pri tom dobre vieme, teda aspoň niektorí ľudia, aká bolesť to je, keď niekoho ľúbite, je to váš vesmír, je to všetko to, čo ste stratili a našli ste to v tej osobe. Ešte sa aj zmýlite a prežite svoj vlastný omyl. Niekde sa stala chyba, áno. Zbytočné je už nad tým teraz špekulovať.  Kto to pozná, vie, o čom píšem. Už nevládzem. A to sa bude opakovať ako fraktál. Si moja smrť, znamenáš ticho, pôsobíš ticho, vyhýbaš sa, z čoho vyplýva ďalšie ticho. A pre mňa smrť. Vôbec netušíš, ako ma tým ničíš. Zdá sa, že sa ešte niečo dá vo mne zničiť. Aspoň už sa na teba nehnevám. Len nedokážem pochopiť, koľko krutosti v tebe je. Si veľmi krutý človek, pod svojím obalom pôsobiacim mäkko na okolie, ktorý si si vypestoval, skrývaš poriadnu krutosť, ľahostajnosť a chladnokrvnosť. Občas si mi ju dokázal. Tvoj "dilino".