Kto chce poznať Dostojevského, mohol by začať týmto príbehom.
V mnohých štúdiách, príspevkoch a článkoch o Dostojevskom sa
môžeme stretnúť s označením geniálneho tvorcu, ktorý vedie diskusie so
svojimi postavami a dáva im slobodné zmýšľanie. To nebolo a nie je bežným
umením v literatúre. Autor sa ohraničoval v tom, že kládol dôraz na
povahu postáv a dialógy (podľa bádateľa Bachtina sa v Dostojevského
románe objavuje „románový kontrapunkt“, vzniká tzv. polyfónny resp. dialogický
román). Pre tieto okolnosti Raskoľnikov, Stavrogin (Diablom posadnutí) či
Myškin (Idiot) nie sú jedinými nezabudnuteľnými postavami v príbehoch,
v ktorých vystupuje doba a spoločnosť.
Ľudská povaha je zrkadlo,
najčírejšie zrkadlo, prosím! (Porfirij Petrovič)
Niečo k spôsobu písania tohto umelca. V dnešnej dobe je čas
významným v mnohých prípadoch, ak je dvojnásobne zrýchlený, no pri čítaní
Dostojevského románov ako Zločin a trest nepôjde dej rovnakým
tempom ako Krstný otec. To, čo sa udeje na jednej strane u kmotra,
u Dostojevského sa deje na štyristo stranách, čas preto nemá význam, ak
nerátame Raskoľnikovov rozhodujúci okamih zabitia starej úžerníčky
a ďalšej ženy. Vo všeobecnosti to znamená tiež, ako Bachtin opisuje, že
postavy sú bez biografie. Myslím, že pre tieto charakteristiky sa môže kniha dostať
do konfliktu s požiadavkami súčasného čitateľa a niekedy sa to
odôvodňuje posudzovaním tohto príbehu ako tzv. ťažké čítanie. Napríklad Andrej Mráz sa zmieňuje o rozpakoch socialistického čitateľa, vďaka množstvu protirečení,
v ktorých sa autor a jeho Rusko topili, sa odcudzuje aj v socialisticko-realistickej
literatúre, ktorá sa riadila opačne a v duchu jediného marxisticko-leninského
svetonázoru. Ba jeho "populárny" rovesník Tolstoj nemal pre umelca priveľké pochopenie.
Paradoxne Dostojevskij sa často posledné dve storočia stáva skloňovaným aj v iných druhoch umenia. Zločin a trest neodmysliteľne patrí do svetového literárneho dedičstva
a je fantastické, keď sa vďaka
nemu vyhneme času a priestoru. Autor sám seba nepovažoval za psychológa, ale za realistu, ktorý
vo svojej tvorbe tematicky zobrazuje hlbiny ľudskej duše a treba dodať, že
to robil umelecky a zrozumiteľne, i v prípade Zločinu a trestu. Čo
bolo pre lenivého Oblomova prácne, to Dostojevskij intenzívne v písaní hľadal:
človeka v človeku.
Z toho vyplýva, že pre mňa Raskoľnikov bol niekto, s kým som žila
tých niekoľko dní, akoby bol mojím susedom. Nenasľuboval mi nič veľkého ako
Netočka, takže som sa popri čítaní necítila ako radujúci sa blázon.
Pohrával sa s akousi „nehotovou“ ideou. Každý trpí po svojom a samota
má svoju ekologickú funkciu. Cítiť zodpovednosť za druhých je ďalším stavom,
v ktorom autor rozvíja príbeh. Posledným a výrazným je žiť v akejsi myšlienke a na jej základe konať. Maxim Gorkij označoval
„dostojevčinu“ (kult utrpenia a rozpoltenosti izolovaného človeka) za
nebezpečnú „pre ruskú dušu.“ Lebo
utrpenie je veľká vec... v utrpení je idea... (Porfirij Petrovič)
Pochopenie a prežitie Raskoľnikovho príbehu a ďalších
jeho hrdinov bude mať väčšina čitateľov a ešte viac tí, u ktorých chudoba sa bytostne dotkla ich života
a nie sú jemnocitní na pavúky a uzavreté kutice. Takisto tí, ktorí sa
odklonili od spoločnosti, no mali šťastnejší koniec a vrátili sa do nej,
ako sa v knihe píše.
Mimochodom, tí, ktorí už Zločin a trest čítali, pôvodne mal byť
hlavnou postavou Marmeladov, pretože Dostojevskij chcel vyobraziť ruské rodiny,
výchovu detí v ťažkých podmienkach a niečo navyše. Hrdinovia sa dajú
tiež vypátrať v skutočných prototypoch ľudí z autorovej doby.
Nezmysel! Ja mám rád, keď sa klame!
Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož
k pravde! Preto som človek, že klamem... Klamať z vlastnej hlavy –
veď je to hádam aj lepšie než hlásať cudziu pravdu; v prvom prípade si
človek a v tom druhom iba taký papagáj.
Nielen toto ma viedlo k ďalšej jeho kultovej knihe Idiot.
Na záver citát, ktorý možno "používal" Dostojevskij tiež ako východisko, aby sa vo
svojich príbehoch „opustil“ a dal postavám slobodu.
Mimochodom, kto chce nezaujato
posudzovať niektorých ľudí, musí sa najskôr zbaviť istých predpojatých postojov
a návykov voči ľuďom a predmetom, ktoré nás zvyčajne obklopujú. (Svidrigajlov)
Čitateľný stručný obsah: http://dostojevskij.sk/zlocin-a-trest/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára