Holuby mlčia

Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.

Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man. 

A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.

Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.

A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.

Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.