Bábel

Okrem toho, že sa zápalka rozhorí, oteplí vosk a následne sa z neho modeluje figúrka, sú zápalka, vosk a figúra najistejším modelom na zisk života v spoločnosti. Ak chceme patriť do spoločnosti, škrtnime obočím a podpáľme sa. Získame vhodnú fazónu a miestenku vo vymodlenej galaxii.

Babel pravidlo

Spoločnosť akejkoľvek oblasti nepozná celý význam komunikácie z učebnice. Naopak, prakticky si vytvára vlastný zmysel v komunikácii a to až so sprisahaneckým postupom, aby tomuto zmyslu ostatné spoločnosti nerozumeli. Tie si vytvárajú rovnako odlišné a tajné zmysly, preto keď sa tieto zmysly stretnú, nezíde z toho nič iného ako nezmyselná komunikácia so zmyselne nezmyselným záverom. Týmto postupom sa vytráca nemálo atraktívny význam komunikácie ako v globálnej spoločnosti, tak v spoločnosti páru.

Paradoxné na tom je,

že sme všetci za jedno, nech už vravíme čokoľvek

(Turba Philosophorum).

Spoločnosti sa vzájomne nepoznajú, uchovávajú si najdôležitejšie informácie pre seba. Šíri sa z nich strach, ponaučenie, zatiaľ čo druhá strana – ďalšie spoločnosti – odpovedá rešpektom, uznaním alebo nezáujmom. Spoločnosť je viacvrstvová na rôznych poliach: od masmediálnej, náboženskej spoločnosti, spoločnosti hudobníkov, stavbárov, cez spoločnosť amerických redaktorov, katolíkov, stavebníkov radovej prístavby, fanúšikov Michaela Jacksona až po redaktorov z Washingtonu, katolíkov z Osadníc, stavebníkov radovej prístavby na ulici Dotmyvzatí číslo 31 a spoločnosť, ktorú si vytváral okolo seba Michael Jackson počas ontogenézy.

V každom prípade to dokazuje, že spoločnosť nevie a nechce komunikovať. Z jednoduchého dôvodu: strata identity. Strata tajomstva bez obsahu (Eco). Ale aj strata moci, napríklad politickej strany. Takisto spoločnosť nedáva spätnú väzbu. Nesnaží sa o to.

Vďaka týmto schopnostiam sa dokáže tváriť, že sa snaží („Nebuďme otrokmi, občania!“), ďalej dokáže primerane reagovať („Odtrhla sa mu ruka.“ „Cha, cha, cha.“), ignorovať potreby druhých („Kôň si chce grgnúť.“ „Ktorý? Otoč mu pysk!“), ovládať mimiku pre zasvätených (špecialita zasvätených klaunov), dávať primerané životné rady s hodnotou dvanástky („Chlastať treba!“), a napokon to najdôležitejšie pohoršiť samu seba („Spadlo mu oko.“ „Poďme sfotiť!“)

Vďaka náskoku v technike komunikácia upadá. S ňou úcta k sebe samému, čo sa odrazí tak, že človek už nemá úctu ani k druhým a preto sa stane jeho povinnosťou zrušiť aspoň dvesto prísľubov za mesiac.

Skrytý diktát metamorfovať sa

K diktátu najobjemnejších spoločností. Čínska spoločnosť je v tom ako Rembrandt v svetle a tieni. Expert na expertke. Obsadia nové priestory, paličkujú jazykmi ťin ťan ťun ťaťá, mľaskajú a zvyšok sveta musí to mľaskanie počúvať bez pridania sa. Lebo inak by sa musel nielen naučiť tomu ťaťá ťin ťuťukaniu, aby zavolal na Čínu: hej ty, viem, že mám od teba celý dom s výbavou, ale mohol by si prestať mľaskať, ťuťkať a všimnúť si, že je tu zvyšok sveta, ALE to by stále nestačilo. Nestačilo by to... Rembrandt je len jeden, ako že je jeden čínsky múr a oboje neprijme slovka od inej spoločnosti. A zatiaľ čo taká ruská spoločnosť po sebe zanecháva nepriateľov, mučeníkov plodiacich umenie a celý svet jej závidí, lebo pre vlastnú slabosť nedokáže vštepiť raz a navždy spoločnostiam vlastnú identitu, Čína ešte nedáva veniec Práce na hrob, v tichosti sa množí po celom svete ako videá na youtube, zohrieva na povrchu voskovú spoločnosť svojimi produktmi.

Ženy a muži vedia  takou obratnou silou zaujať človeka, že túži zdupkať medzi francúzske termity alebo sa premeniť na Kugelschreiber. McDonald power, Kate a William, rovnošaty, zákaz smiechu, štyri druhy snehu, ostrovná kolonizácia morí, homosexualita ako zlo, Tajomstvo v katalógu, to je jedno veľké medzispoločenské nedorozumenie, pretože každé z týchto príkladov má v sebe zakódované informácie, o ktorých nezainteresovaní netušia. Namiesto zisťovania skrytej stránky javu, preberáme všeobecný názor, aby sme nezostali sociálne zaostalými.

Ticho je smrť

Paralelne to tak funguje v osobnom živote. Scvrknem to na svoje okolie, som hľadačom toho, čo v ľuďoch nie je, ale v človeku áno. V prvom prípade sa mi nechce podpáliť, žiť zámermi druhých, hoci sa to nedá ovplyvniť pre spoločnosť väčších rozmerov, ktorá udáva zákony. Aspoň mať vládu nad tou spoločnosťou, ktorú si môže človek slobodne vyberať, by si mal vyberať tak, aby v ňom neprišlo na kruté Babel pravidlo. Jeho výsledkom je totiž mŕtvolné ticho. Smrteľné sklamanie. A zase len ticho. Ticho je umelo syntetizovaný jav, ktorí zbožňujú nepolepšiteľní melancholici a nepolepšiteľní zástancovia najtvrdšej reality.

Totalitná hluchota terorizuje mozog vlastnými myšlienkami a namiesto toho, aby som materiálne bohatla, zbavila sa terajšej podoby a usadila sa u sekty (určite by som vyzerala ako ošperkovaná matrioška), rezignujem a odchádzam. Urobím čokoľvek, aby som vyviazla z voskovej spoločnosti, ktorá nedokáže do očí zaspievať ani so, le, mi...

Záver: Pre Babel efekt v komunikácii sa budeme navzájom sklamávať fraktálne donekonečna. Ďakujme sebe samým, že prechovávame otvorenosť, úprimnosť a všetko to pekné, o čom stále rečníme, ale nekonáme tak. Schovávame si svoje sny (a informácie) pre seba. Vôbec si nepomáhame, ale tvárime sa, že si pomáhame a pózujeme ako figúrky. Lebo sme sa naučili, že idea predchádza aktivitu, ale len v prírode je to zachované naopak. Znovu to nafúknem, v objemnejších spoločnostiach je to oveľa horšie, smiať sa nám ešte nezakázali, aj diskriminácia žien sa pomaličky znižuje, ale sociálny status si chceme udržať, chceme niekam patriť, veríme, že si pri tom aj ponecháme vlastnú identitu, ale nie. Eco má pravdu, ak chce národ zachovať svoju identitu, bude mať problémy a vyrobí si nepriateľov. Tak je to aj v osobnom živote. Kto pripustí takú možnosť, môže mať nepriateľov, nesympatických vyvolených... Či už pre definovanie svojho ja alebo z rozmaru. Alebo človek v skutočnosti nebude nikam patriť, iba sebe a vyrieši svoje problémy po svojom, napríklad tichou rezignáciou.