Eco vo svojich písačkách pripomína
múdrostí z dôb, ktorými opovrhujú mnohí moderní ľudia. (Aj napriek tomu,
že sa celé veky bez väčšej zmeny necháva ľudstvo zotročovať pôžičkami, úpismi
a ďalšími finančnými zárukami.) Plutarchos z antiky cituje Násíka po
výhre Rimanov nad Grékmi: „Práve teraz sme v situácii skutočne
nebezpečnej, pretože sme si neponechali nikoho, koho by sme sa báli a pred
kým by sme sa hanbili.“ Čo to prináša? Čoho a koho sa máme báť? Pred čím
a kým sa máme hanbiť?
Pre deti sú takéto otázky
zbytočné. Jednou z výsad detstva je rovnoprávnosť. Deti sa boja
a hanbia, ale v súčasnosti i to sa pomaly pomaličky vytráca
vďaka pofidérnym postupom a metódam vo výchove.
U dospelých je to iné.
Ženy sa prestávajú báť pred mužmi
a to v širokom spektre. Okrem nejakých politických, sociálnych a
ekonomických výhodách majú posledné desaťročia možnosť na samostatný duchovný
rozvoj, žiaľ založený na encyklopédii
tvorenej mužmi. „Žiaľ“ tam musí byť vtedy, keď sa stretávame s veršami
a riadkami, v ktorých ani veľkolepí tvorcovia dejín vrátane nábožných
kníh sa nedokázali vyrovnať s vlastným erotickým entuziazmom, či
výchovnými schopnosťami ako Rousseau a všetku osobnú vinu naložili na
ženy. Nestačilo, že si trhali rúcha v Písme, museli písať smrteľne nudné nápevy
a ženský cynizmus je v tomto prípade oprávnenou odpoveďou. Je to výstraha,
že sa treba prudko zamilovaných mužov báť a čítať omnoho pozornejšie, než
sa zdá. Občasne sa dá natrafiť na šialencov a pokrytcov, čo vymysleli poéziu
lásky a potvrdzovali úlohu ženy ako súčiastka (rebro nad rebrami)
v živote muža. Tak, ako sa treba báť ich, treba sa mať na pozore pred
ženskými úkladmi, čo pochopil jeden z najlepších literátov Gogoľ a to
dlhoročným životom v ženskom prostredí. Utiekol pred týmito úkladmi von
oknom. Z psychologického aspektu stačí skonštatovať, že keby sa úlohy v
počiatkoch vymenili, dnes by neboli ženské úklady, ale mužské, a pokrytci
by boli ženského rodu. Rozvoj mozgu a ciele v jeho myslení stoja na
životných údeloch.
Zatiaľ čo žena už môže slobodne
politikárčiť, vyberať si vieru, zabezpečiť kariéru, žiť v spoločnosti
s úsmevom, je tu ešte duchovný rozvoj, ktorý stojí mimo. Už idem písať to,
čo muži dobre vedia, prizná to z nich už pomenej. Navonok sa tešia
inteligencie krásnych žien, pravdou je však opak a tá sa ako inak potmehúdsky
uškŕňa: žiť politicky, sociálne a ekonomicky na nejakej úrovni nestačí na
uchopenie zmyslu rozumu, poznáme jeho význam a používame ho pre rozvoj
stability v živote, popri tom sa dajú vychovávať aj deti a stíhať jogu, ale
ešte sme nezískali zmysel, pretože ak žena dosiahne tento zmysel a začne
sa duchovne rozvíjať napriek prijatým či vštepeným predstavám, potom si tak
ľahko nezaloží rodinu. To sa rovnako týka mužov, mali však vždy výhodu, že si
ženu podriadili a vďaka ich obetavej, lež naivnej láske mohli tvoriť,
mnohí z nich prosperujú z tejto výhody dodnes a preto si nespočetne
krát môžeme v mene úcty čítať dojímavé ďakovania v knihách. Kňaz Kuffa sa
hlboko mýli, ak je v tom iba karierizmus, to je niečo pre povrchné ženy
a mužov, stojí tu však sila rozumu. Ak ju raz získa muž či žena, len ťažko
si bude zakladať rodinu, a preto potajme! dúfa v nerozum toho
druhého. Toho sa Cirkev i rodinne
založení ľudia obávajú v zmysle budúcna. A vďaka tomu máme
v dejinách zopár svätcov, mníšok a vymyslených homosexuálov.
S hanbou je to u žien také
neisté ako, že žije život sám v neistotách, ktoré ponúka dnešok. Táto
hanba neraz súvisí s postavením žien v histórii; zdomácnenie psa
viedlo k jeho trvalému priateľstvu k človeku. Za chvíľu si budeme
chovať a brániť holuby, pretože liberalizmus už nepripúšťa život na
vojnovom poli. Aspoň tak to vyzerá, ale to je na inú tému. Liberalizmus vo vojne a mieri...
Pre mužov je liberalizmus slabá
zmena, ktorá pripomína situáciu Násíka v úvode. Život v ustavičnej vojne
o zisk územia je dávno za nami, Zem si už muži prerozdelili, vojny sa vyskytujú
v omrvinkách. Výraznejšie sa preto zmeny prejavujú v drobnostiach,
napríklad vidíme mužov hrať sa v umelých systémoch, sú v legínoch, majú
očné linky, vlasy ako metalisti, ženské sebavedomie a názory na všetko a
všeličo. Ich strach klesá s počtom rokov strávených v štýle „mama
hotel“ a digitalizujú si každodenný život. V tomto životnom štýle
nanešťastie klesajú ďalšie mužské cnosti, ktoré chýbajú v ďalších etapách
života.
Hanba u mužov? Liberalizmus
je dobrou živnou pôdou nielen pre Oidipov komplex ešte po štyridsiatke, ale aj pre
slabomyseľných idealistov, čo sa začalo prejavovať už v 19. storočí, dnes
je nevyhnutné mať názor z ničoho. Pseudonihilizmus, ktorý sa týka aj žien. Napokon,
pred ženami sa potichu dáva čoraz viac mužov na ústup, čo je jav rovnaký aj
v obrátenom smere. Vysvetlenie už bolo.
Liberálny glóbus ženám priniesol
väčší výnos, zatiaľ čo mužom takmer žiadny, skôr naopak. Je to logické, do 19.
storočia hrali podstatnú rolu v dejinách muži. Známi pokrytci
a ctitelia budú tvrdiť opak, ale neverme tomu. Verme len tomu, že úlohy sa
dnes vymieňajú, už jestvujú hermafroditi v občianskom preukaze, no nad
futbalom stále nariekajú viac muži, a nad výpredajom sa nadchýnajú viac
ženy.
Ale všetko má svoje hranice. Mal
by ich mať aj liberalizmus. Hranica nastáva vtedy, keď sa opýtame samých seba:
čoho sa v liberálnom živote báť a pred čím / kým sa hanbiť?
Obzrieme sa v meste, vidíme
sebaistých ľudí. Sme sebaistí a preto sme stratené duše.
Liberalizmus by si mal sňať mnohovrstvovú
plynovú masku, aby sme počuli jeho hlas a videli jeho tvár. Prestali sa
pozerať na neho so subjektívnymi predstavami, pretože sa netýka jedného
človeka, ale mal by sa týkať čo najviac ľudí na svete. To, čo by sme videli
a počuli, by sa nám zaiste zdalo ako zlý sen, škaredá pravda.
Potom by sme si želali, aby sme
pochopili, čo vraví Tolstoj, že s právami prichádzajú povinnosti, alebo
Kant, konajme tak, aby sa pravidlo nášho konania stalo verejným, alebo by sme dovolili
vzdelanie všetkým ľuďom na svete, čo by bol prvý krok Liberalizmu s veľkým
L, lenže je to také nákladné, že by sa to zopár ľuďom zaiste znepáčilo a až
potom je to smiešne, lebo radšej liberalizmus budeme šíriť v rozpätí škvŕn
na mape sveta a radovať sa z Darwinovho zákona, chytrejší vyhráva. Nebudeme
však tušiť, že Schopenhauer vidí chytrých ľudí v matematikoch, zlou
správou je, že to nie sú géniovia. Aj menej vzdelaní ľudia vedia, že takých
chytrákov je na svete žalostne málo. Stojí za zmienku otázka identity. Ak by mal
všetok ľud možnosť vzdelávania, potom by zanikli tradície a zvyky, čo sa
vlastne deje, ale len tam, kde vzdelanie má široké chápadlá. Teda nečudujme sa,
že niektoré krajiny liberalizmus zavrhujú. Je to pre nich jedno
z opatrení, ako uchrániť vlastnú kultúru. Ani my sa nedajme vždy viesť
liberalizmom, na jednom mieste skrýva zradu.
Pozn.: citácie sú zjednodušené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára