Severné búrky však neškodia ruskej ruži.
(2. novembra 1829)
V našom krátkom príhovore,
prajeme Vám zdravie skoré,
aby ste nás potešili
prítomnosťou. Vaše víly.
To je zvláštne. Keď človek číta
Puškinovu lyriku, ovalí ho chtivý pocit, že je vílou a túži čarovať, aby
taký spisovateľ znovu poctil návštevou našu Zem. Urobiť s ním rozhovor, to
je sen snáď každého čitateľa...
„Veršujete nádej, že nikoho meno
svet nezabudne, nik nie je úplne sám.“
„Myslíte toto? Povedz si: kto si
o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram...“
„Súcitíte s ľuďmi, ktorých život sem-tam sklame.“
„A dejiny ľudstva kýchajú
v mojej malej dráme.“
„Povzbudzujete tých, ktorým mladosť oklebetia.“
„Stáva sa... a keď odbije
hodina roka – v poradí tretia...“
„... vaše hriešne oko rozplynie sa nad
jesennými kvetmi!“
„Pravda. Prichodiacej múze
venujem pohľad letmý.“
„Na vrtošivé slovo vo verši
skríknete: „Zostaň!“
„To sa na poli spytujem, čím je básnik? Kde
má hlavný stan?“
„Priatelili ste sa s Gogoľom
a obraňovali jeho Večery!“ Tu Puškin dobromyseľne sa pozrie do diaľky
a zazrie drožku, kotúľa sa svetom s novou myšlienkou. Tento nápad navrhne
priateľovi a neskôr svet začuje:
Šuchot Mŕtvych duší – až zaúpel,
keď Rusko objímal ten clivý nápev.
Ešte si Puškin otvorí knihu
a nájde v nej uschnutý kvietok. Nechám ho rozjímať nad jeho
osudom...
Kde kvitol? Kedy? Ktorej jari?
Kto zabránil mu, aby žil?
Neznáma ruka? Známa vari?
Kto, prečo ho sem položil?
Či nežnej schôdzke na pamiatku?
Či značí krutú rozlúčku?
Či prechádzku len, jednu, krátku?
Lesom či poľom? Za rúčku?
A žijú? Kto vie o ňom? O nej?
A v ktorý kút ich zavial svet?
A či už zvädli v žitia zhone
ako ten nevedomý kvet?
(1828)
***
Keď správny rozmer, správne poradie
Má každý verš – to dušu uspokojí.
Nerozpŕchnu sa slová kdekade,
Jak vojsko, ktoré rozprášili v boji.
Vážnosť má každé slovo v otriade,
Každý verš stojí v bohatierskej zbroji.
A čím je básnik? Kde má hlavný stan?
Je Napoleon a či Tamerlán?
(Domček v Kolomne)
Pozn.: básne a poémy
preložil Ľubomír Feldek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára