Na útly príbeh som zabudla, keď
som si začala viesť literárny denník a viem, že som ho čítala oveľa skôr
než predošlé publikácie. Po obsahu knižky som sa musela obzrieť na internete,
hoci som matne vedela o stretnutiach pána s dievčaťom, ktoré bolo
„vodítkom“ pripútané k starej žene. Tá ju nechcela púšťať von, tento
vodiaci pás sa mi zaryl do hlavy. Čudesné zvyky a praktiky za rodinnými
stenami, pre ktoré by bolo hoden sa zahanbiť.
V porovnaní s Asiou
(lebo práve Asia mi príde podobným autorovým zámerom) Biele noci držia
v napätí až do konca. Novela sa odohráva v Petrohrade a Nasťa rozmýšľa,
ako oklamať svoju príbuznú, aby sa dostala z vodítka a mohla sa
stretnúť s osamelým mužom rojčivých predstáv. Dočítala som sa správne, že
novela je najlyrickejší romantický príbeh od Dostojevského. Znovu tu vystupuje
človek, nad ktorým vládne cynická samota. Iný príbeh varuje človeka, aby sa
neodklonil od spoločnosti. Ak nie na krátku chvíľu, tak nikdy. Na Dostojevského
tvorbe je jedinečné aj to, ako sa cez postavy prihovára k ľudskej samote
a ako s ňou v dielach reálne žije... Svojsky tvorivým písmom.
Samota v dielach
Dostojevského by bol aj blog resp. sľubná esej, keby som v sebe našla
toľko trpezlivosti a mala všetky potrebné knihy poruke. Biele noci sú tak
dávno prečítaná knižka a zostal po nich vlažný pocit, avšak pripomenuli mi do
budúcna dôležitý znak Dostojevského tvorby.
Obsah nájdete (pozor, aj
s prezradím konca) na tejto stránke: http://dostojevskij.sk/biele-noci/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára