V krátkosti si dokážem
predstaviť svoj vzťah k Bielej garde. Bola to hra s populárnym
dominom. Všetky kocky boli vybielené a stáli ako poslušní žiačikovia
v materskej škôlke, keď sa chystali na obed. Alebo domino chystajúce sa na
spánok. Domino v armáde. Domino je synchronizácia, davová psychóza,
prísnosť a zábava v jednom vrecúšku. Biela garda stála pred
starožitnou miskou s malým kovovým plotom a čakala na pokyny detskej
mysle. Zoradili sa v strede misky a posúvali sa postupne tak, že sa
vytvárali dva rady, ako keď sa dešpiralizuje deoxyribonukleová kyselina. Dva
rady stáli uprostred a rozhodlo sa, že znovu splynú do jedného radu. Druhý
sa zaradil za Prvého z vedľajšej rady a z nej Tretí prešiel za
Druhým. Štvrtý z radu, kde stál Druhý, sa postavil za Tretieho
a Piaty atď. Spievali si pri tom o fascinujúcom zipse, ktorý sa
zatvára.
Biela garda v tejto krátkosti,
zvyšok bolo zabudnuté a posledných sto strán nedočítaných.
Biela garda je zároveň posledná kniha
v tomto roku, ktorej venujem zopár slov. Zastavím písanie názorov na knihy
z ruskej literatúry, ale v novom roku budem pokračovať
a pravidelne prispievať. Viem, že ak som podnietila jediného človeka na
čítanie hociktorého príbehu, malo to osoh pre verejnosť. Usilovala som sa ten
vlastný osoh priblížiť s verejnosťou, ale pri niektorých knihách to bolo
zložité, napríklad Mŕtve duše, Idiot, Nevský prospekt alebo Majster
a Margaréta sú príbehy s vyšším významom a články nenesú ani
štvrtinu toho, čo by som rada o nich vyslovila. Písala som za účelom pripomenúť si, čo mi knihy dali a čo by
som o nich povedala, ak by som daného autora stretla (čo mám v pláne,
ak dozriem na vycibrenejší jazykový štýl a získam ešte viac skúseností).
Preto som dbanlivo pristupovala ku každej knižke aj vtedy, ak som si z nej
neodniesla takmer nič, napríklad dnešná Biela garda. V zápiskoch mám
napísané toto: sem-tam sa zjavil „bulgakovizmus“, humor... Ináč mám vybielenú
pamäť a tak vyznie tento príspevok: v úvode je improvizácia,
spomienka na gardu, ktorú som si robila v detstve z ktovieakých
hračiek, pán Bulgakov.
Mávam s bielou zástavou
a teším sa, keď sa vrátim k ďalšej knihe s prekrásnym
a nezabudnuteľným príbehom od Gončarova, k Úšustu a podelím sa
o svoje dojmy z hlavných postáv, ktoré sa mi zaryli hlboko do srdca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára