Väčšina z nás
máme obľúbenú uličku. Vraciame sa do nej pre trhy, obchody, remeslá, alebo
preto, že architektonická kompozícia z nás robí jej obdivovateľov. Na
našej ulici sa dobre popíja kávička, vodka alebo preberá nemecká filozofia.
V mojom meste (Košice) nie je nijaké pompézne Oxford Street, ale pretláčanie
sa na Námestí dominikánov je podobným javom ako na londýnskej promenáde. Na jar
tam dlažbu zapĺňajú dúhové koberce sirôtok, fialiek, tulipánov, narcisov
a iných cibuľovín, až človek nemá kam stúpiť! Vôňa jahôd vás chytí za nos
a ťahá k pultu, turisti na penzii predávajú z vychádzok medvedí
cesnak a tetuška v rifľovej kombinéze stojí pri veľkom výbere osív
a semien. Koniec ulice šperkuje fontána na radosť detí. Namiesto
prímorských čajok tu poletujú holuby a tieň na hemžiacu sa ulicu dominikánov
vrhá vysoký kostol. Cez deň sa nakupuje, klebetí, ale miesta na posedenia tu
niet, študenti prechádzajú cez uličku povznesení nad reďkvičkou
a sirôtkou. Dominikánska noc patrí mladým skupinkám...
A aký je Nevský prospekt? „Krásavica nášho hlavného mesta! Len čo prídete na Nevský
prospekt, už to vonia samou zábavou. Čo by ste mali akú súrnu, neodkladnú
povinnosť, keď ta prídete, určite zabudnete na všetko... Máte dojem, že človek,
ktorého ta stretnete, je menej sebecký ako na Morskej, Hrachovej... Nevský
prospekt je hlavnou tepnou Petrohradu.“
Dokonale odetá
poviedka s krátkym príbehom romantického maliara, ktorý nasleduje tajomnú
ženu... „A nech
vás boh chráni nazerať dámam pod klobúčiky!“
Nebudem
preháňať, keď prezradím, že Gogoľ ako neopakovateľný predstaviteľ predviedol
umenie vyobrazenia atmosféry, preto je Nevský prospekt mojou najobľúbenejšou
poviedkou! Je živá, stisne vás za srdce, usmejete sa, pokrútite hlavou, budete
cítiť... A tak je tomu aj v menej veselej poviedke Plášť,
v ktorej autor protestuje proti mrzačeniu človeka. Gogoľ opísal vlastné
skúsenosti v čase, keď pracoval v úradnej sfére. Podľa Dostojevského
poviedka nadčasovo korešponduje s človekom: „Všetci sme vyšli z Gogoľovho plášťa.“ A ten skutočný
plášť akoby sám v postave Súcitu vystupoval v poviedke. Súcit
vyvoláva aj vyjadrovanie hlavnej postavy Akakija Akakijevičova... „No už to len
dáko pritento. Akože by to ozaj oné!...“
Kto pije veľa rumu, spadne z múru... rovno
na nos. Kovaľov síce hlavu pre pijatiku nestratil, ani ľavou nohou nevstal z
postele, ale keď sa prebudil, nos sa mu zapotrošil a začal sa absurdný
príbeh o nose prezlečenom za štátneho radcu. Celkom inak pôsobí vplyv
obrazu v poviedke Portrét, tento vplyv už autorovým umením akoby plynule
prechádzal na čitateľa. „V tom portréte väzí zlý duch...“
Posledný príbeh uzatvára úradník, ktorému jedného
dňa napadlo... „Dnešný
deň je dňom najväčšej slávy! Španielsko má kráľa. Našiel sa. Ten kráľ som ja.“
V Petrohradských poviedkach môžeme znovu
poznávať kus Ruska v rozmeroch jednej ulice, vidieť postupný duševný rozklad človeka
a nechýba mysticizmus a satira, typické znaky tvorby Gogoľa. Ďalšou jeho
zbierkou o ľuďoch je Mirgorod.
Test o spisovateľovi a jeho tvorbe: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/nikolaj-v.-gogol/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára