Na tento príbeh som sa tešila od okamihu, ako sme
si zapisovali dvojriadkový obsah na hodine literatúry. Dať psovi ľudskú myseľ
sa zdalo byť sľubnou filozofiou a v tom čase som ako mladý človek
horela záujmom o prírodné záležitosti, v ktorých človek zostáva
porazeným a hlúpym, iba tupou sekerou, ktorá nechce dať pokoj
prírode! Samozrejme, keď som čítala neskôr Psie srdce, môj prístup
k problematike ochrany prírody a eko-interakcií človeka v nej sa
zmenil a kniha predsa len nebola tým, čím som si predstavovala ako
zanietený ochranca. Pomýlila ma a urobila z mojej osobnosti všetko,
len nie to, čo som naozaj. Absolútne som sa poddala autorovi.
K môjmu čítaniu neodmysliteľne patrí
rozmýšľanie nad povahou autora bez ohľadu na to, čo sa kde píše
v zdrojoch. Tým sa viac vtiahnem do deja a jadra spisovateľa.
U Bulgakova som rýchlo pochopila, že s týmto človekom by som mala
strach zhovárať sa, bol by to strach vyplývajúci z autorovej sily „vytmaviť“
tie najhoršie a najtrápnejšie vlastnosti človeka povýšeneckým, napriek
tomu (a to ma žerie!) absolútne istým a správnym štýlom. Je to presne tá
povýšenosť, ktorú by každý z nás ospravedlnil a ešte by sme sa
človeku poďakovali, že z nás spravil prílohu k mäsu. Nedajbože, niečomu
neporozumieť, hneď si na vás zgustne! Vo všetkých knihách od Bulgakova na mňa autor
takto mimoriadne pôsobil, prirodzene však hodnotím niečo úplne iné a tento
spisovateľ má vysoké kvality. Okrem toho dodnes neviem, ako zdroje opisujú
osobnosť Bulgakova. Rozpisujem sa tu o tom, pretože je to základný dojem,
ktorý pretlačil život psa Šarika. Z moskovských ulíc ho vytiahol do tepla
domova prchký doktor a ako príbeh pokračuje, začína sa moja osoba meniť.
Mám chuť si zapáliť cigaretku, čo by mi inak ani náhodou nenapadlo.
Nechcem však do priveľkej vzdialenosti zabiehať
od sľubného obsahu príbehu, ktorý by mohol byť na pokračovanie. Aký by bol
Šarik dnes? Bol by fajčil a pil ako naposledy, a rozdával internetové rozumy,
zostával celé dni doma pri počítačových hrách a nešiel voliť. Neprežíval
by život, ale preklikával ho. A ak by predsa prejavil záujem o voľby,
vedel by sa k nim preklikať. Rýchlejšie by obcoval so slovami, presúval sa
z bodu A do bodu B, a pizza by k nemu priletela kozmickou
rýchlosťou. Vôbec by ho netrápil narastajúci počet jeho druhu, sám by nemal
záujem o samicu, starosti by mu robilo nahrávanie, pretáčanie a zastavovanie
filmu Hviezdne vojny, všetky tie náročné funkcie televízora s obrazovkou
veľkej HD kvality. Hneval by sa, ak by v drogérii nedostal ten ligotavý
gél, ktorý robí z heterosexuála metrosexuála. Ináč nič nové v našom
svete... Kola chutí stále rovnako.
Michail Bulgakov ma zaujal ako osoba,
s ktorou by som si málo rozumela (vždy sa môžem mýliť), a takýmto
upieraním človek chce ďalej veriť, čo sa mi splnilo pri Majstrovi
a Margaréte. Pri tejto knihe som si po prvý raz uvedomila silu
a hĺbku ruskej literatúry, akú som nenašla ani v najväčších dielach
od Danteho, Sienkewicza, Shakespeara alebo Wildea, či v iných ruských
knihách, hoci ide o absolútne famózne knihy. Pred Majstrom som ešte
zablúdila do podivného sveta a pocítila Bremeno skafandra.
Kvôli obsahu tohto článku sa hlboko
ospravedlňujem Michailovi A. Bulgakovovi, že som uprednostnila pred osudom psa
človeka s charizmou, so srdcom vedca a lekára, čím potvrdil aj
v tomto príbehu, že vedci sú vždy zaujímaví ľudia, ktorí píšu jednoducho príťažlivo
za mnohých okolností a neerdžia o nezmysloch ako somári. Verím, že novela
Psie srdce rozveselí prinajmenšom ľudí s vedeckým spôsobom rozmýšľania.
Podrobný obsah diela Psie srdce nájdete na
stránke: http://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/3674-psie-srdce-michail-bulgakov/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára