Pred rokmi v nemenovanom supermarkete som sa pomaly vyviezla hore eskalátorom, ktorý je obľúbeným predmetom pána Weasleyho. Naskytol sa mi pohľad na dlhý rad ľudí a preglgla som. Chcela som si vybrať topánky alebo dačo iné, človek nemusí mať vždy dobrú pamäť iba na sprostosti. Všetky moje konzumné návyky sa ako cestoviny rozvarili v slzách starej ženy v čiernom, ktorá zastavila moje oči na nej a nohy sa mi prepletali k nej, že čo sa stalo. Kvapkalo jej z tváre, úbohá babka, na ktorej viseli čierne háby si k prsiam pritískala kabelku a vyzerala, že zablúdila. Nebolo to tak. Teta myslela na svojho zosnulého vnúčika uprostred ľudí kupujúcich letné, zimné, jarné a jesenné výbavy. Teta, to je hrozné a veľmi ma to mrzí, hovorím jej. Nepustil ma jej žiaľ ďalej, opýtala sa kde je to a to oddelenie, a potom prešla zase k svoju vnúčikovi. Mala som pravdu, predsa len trochu zablúdila vďaka vnúčikovi. Vytiahla z kabelky peňaženku a v nej fotku vyše tridsať ročného muža, ktorý zomrel na rakovinu kože. Zostala mu po ňom žena a matka schudla 15 kíl. Mala som zomrieť ja, nemala som sa toho dožiť. Prečo som sa toho dožila?....
Bola to iná podoba trúchlenia ako kráľa za jeho Boromirom, kde znejú pamätné slová: rodičia by nemali prežiť svoje deti.
Ťažko utešiť babku a milióny ďalších ľudí, ale utešíme ich aspoň našou prítomnosťou. Mohla som jej povedať veľa toho, ale radšej som ju iba počúvala. Nenechávajme týchto ľudí nikdy samých. Nikdy.
Okrem tohto trúchlivého prípadu som ich zažila ešte niekoľko. Úprimne za najhoršiu vec považujem odchod človeka navždy. Viem, že kedysi sa ľudia lúčili s mŕtvymi všelijakými zvykmi a tradíciami, a dodnes pretrvávajú. Najsilnejšou spojkou medzi mŕtvymi a živými vytvoril človek v podobe boha a jeho desiatky odrodov. Ako slovenský občan v krajine s prevahou kresťanstva bola som vedená k viere odmalička najmilovanejšou osobu v mojom živote. Dnes už neverím v Boha a obávam sa toho, či si moja babka nemyslí to isté, čo tetuška v supermarkete. Nechcem, aby si také dačo myslela. Nanešťastie nemôžem zmeniť to a vytáča ma dojem, že ak neverím v Boha, potom nemám spojku s ľuďmi vrátane babky, ktorých zbožňujem a myslím na nich takmer denne. Už aj ja si hovorím, že som sa nemala toho dožiť, lebo som sklamala nielen seba, ale asi aj minulých, prítomných a budúcich... Za to vďačím sebe a histórii ľudstva, ktorá sa odkrýva tým, ktorí to dopustia. Nie z výmyslu sa vraví v mnohých knihách, že ľahší život vedie nevedomý ľud.
Nič sa však nedá robiť, nemôžem sa presviedčať naďalej, a s Bohom sa porozprávam jedine cez moju babku. Cez Františka z Assisi. Budem sa prizerať na dogmu cez ich život, oči, cez ich srdce... Inak to nejde. Inak to už necítim. Cítim však mravnú povinnosť a viem, že túto najväčšiu povinnosť človeka v civilizácii mi objasnil Kant. Ak človeku nechýba mravná povinnosť, hoci aj keby bol mravným mrzákom, je vždy na dobrej ceste byť a žiť ako človek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára