Keď človek počuje meno Puškin, okamžite ho spojí
s titulom kráľa ruskej poézie. Patrím medzi čitateľov bez vzťahu k nej.
Vďaka neistote v čítaní poézie, ktorá sa vyvíjala rokmi strávenými
v škole pri duchaplných rozboroch básní, som sa jeho veršom vyhla, čo som
neskôr uznala za úplne zbytočný ťah, a prečítala som si radšej jeho
prozaické dielo. Spisovateľ v ňom líčil svoj názor na utlačovaný ľud.
V druhej polovici 18. storočia sa život nevoľníkov značne zhoršil a vznikalo
viac drobných povstaní. Početné hnutia sedliakov Puškin študoval so záujmom,
bol odporcom cárizmu, a tak vznikla Kapitánova dcéra, v ktorej sa
odohráva povstanie Pugačova (1773-1775; bolo potlačené, povstalcov zajali a
potrestali).
Kapitánovu dcéru (inak Máriu Mironovovú) zaraďujú
medzi najvýznamnejšie diela ruskej literatúry také osobnosti, ako kritik Belinskij,
Dostojevskij, ale aj Gogoľ, ktorý napísal: „V
porovnaní s ňou všetky naše romány a poviedky sa zdajú byť
sentimentálnymi čmáraninami. Čistota a nevyumelkovanosť dosiahli
v nej takého stupňa, že samotná skutočnosť sa pri nej zdá byť umelou
a skarikovanou.“
Puškin nielen v tomto príbehu dodržal
vlastné slová o tom, čo by mala próza v sebe nosiť: presnosť
a stručnosť, aby bola viac prístupná širokej verejnosti. Verím, že aj
ľudia, ktorí poéziu nečítajú, nájdu v tej Puškinovej vlastný úžas nad
spisovateľovou silou v slove. Kde lepšie citeľne zažiť Puškina, ak nie snáď
v tomto epickom príbehu o histórii, ale aj láske. Vzťah Peťu (Peter Griňov) a Maši
(Mária Ivanovna) nie je nafúknutý, no výbuchy vášne vychádzajú z básní,
ktoré rozžiaria vnútro človeka. Mne sa tieto verše najviac páčili na
diele a zhlboka som si vydýchla. Nebolo treba ich hlbšie analyzovať
a začala som chápať titul velikána, čo sa dá mne ako literárnemu laikovi ťažko vyjadriť
slovami. Môžem iba povedať, že som rátala sekundy, kedy siahnem na Eugena Onegina, jediné dielo,
ktoré som si zapamätala zo školských čias pre jeho jasný obsah (človek, ktorý
nebol schopný urobiť ani seba ani okolie šťastným).
Príbeh Kapitánova dcéra som takmer celý čas čítala v lese, čo
bol sám o sebe jedinečný zážitok. Za stromami sa skrývali povstalci
a diviaci, v korunách stromov recitovali vtáčiky Puškinove veršíky
a vo vzduchu nado mnou visela pevnosť kapitána Mironova. Nádherné leto
s Puškinom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára