V doslove Dvojníka som sa dočítala o výčitke, ktorá delí Dostojevského
od Gogoľa. Už prvé obdobie autorovej tvorby, v tomto prípade aj Dvojník
sem patrí, dokazuje spisovateľovu veľkú podporu a súcit k trpiacim
ľuďom. To sa podľa niektorých kritikov vyhýbalo Gogoľovi, s čím nesúhlasím.
Sociálny záujem oboch autorov rástol do horských výšok a predstavoval
základ ich tvorby, ale aby spôsob „trpenia“ s ľudom a jeho chápania sa
musel slovami tváriť ako vzorný súcit
a nevytvarovať ho napríklad do úsmevu, to teda nie! Ani význam súcitu by
sa nemal preceňovať a hrať jeho hru. Je ťažké sa zasmiať na vlastných
chybách a vidieť seba samého zosmiešneného. A prečo je to ťažké? Lebo
nejde o ponižovanie, cítime nepríjemnú pravdu, ako páni a dámy cítili
pravdu, ktorú hral Revízor v divadle, a sťažka pregĺgali tak, aby ich
nikto nepočul, lebo sa videli tam, v postavách na javisku. Boris Pasternak hovorí: Gogoľ,
Tolstoj a Dostojevskij mysleli na smrť, trápili sa, hľadali zmysel života…
(Doktor Živago)
A ani Dostojevskij sa nevyhol humornému zobrazovaniu spoločnosti.
Tragédia Goľadkina nepatrí medzi tie „vychytávky“ mojej knižnice, aj keď
autor v námete zostáva sám sebou a venuje sa patologickej psychike
človeka. Cez optiku postihnutého čítame vízie a predstavy, postup choroby
a neurotické opakovanie mena jeho lekára. V každom prípade keby som si
knihu prečítala znovu, zrejme by som tam našla viac významov v rámci
sebarealizácie človeka.
Neprekvapuje ma, že v tej dobe, ako som čítala Dvojníka, veľa mi to
nedalo. Všetko pre absencie silnejších myšlienok, ktoré sú Zločinom
a trestom a Idiotom nabité. Čitateľ máva svoje potreby a mne ich
Dvojník nenaplnil. Aj napriek tomu, že po radách Belinského Dostojevskij
upravil príbeh a vyhlásil (1877), že po myšlienkovej stránke nestvoril nič
lepšieho, ale po formálnej stránke sa jedná o prepad. Vo svojich
poznámkach mám napísané, akým pre Dostojevského neobvyklým (nevyzretým) štýlom
je napísaný Dvojník a neunikli mi pri hľadaní obsahu na internete podobné pripomienky
na roztrieštenosť kompozície. Jednoducho to bola citeľná zmena v čítaní kníh od tohto autora,
na druhej strane radosť, lebo „za scénou“ som zase inštinktívne čítala
o Dostojevského priazni ku Gogoľovi. Zrejme akoby to videl autor doslovu
z istej edície, v ktorej kniha vyšla. Nekompromisne sa púšťal do
analýzy povahy Gogoľa a nenechal na pokoji ani jeho cestovnú paličku! Po Mŕtvych dušiach sa mi to zdalo dosť nezmyselným skutkom.
Popudilo ma to čo najskôr prečítať ďalšie Gogoľove dielo Večery na
laze neďaleko Dikaňky.
Obsah nájdete na stránke: http://veki.blog.cz/1007/fjodor-michajlovic-dostojevskij-dvojnik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára