Každý deň na teba myslím! Vidím
ťa a mám chuť pustiť si super pesničku, rozpustiť si vlasy, však fúka
holandský kmeť a hodiť sa ti do náručia. Robiť krik, krik, krik ako pri
vítaní pred vlakom! Smiať sa ako blázon, lebo všetko toto je bláznovstvo.
Blázon žije v nádeji, vášni a v tom, čo si vymyslí v hlave.
Chichocem sa, hoci chcem s tým prestať.
Prestanem.
Počkám na teba.
Musím žiť v sebakontrole, ktorej
sa príšerne ťažko priučuje. Klopkám troma hlavnými prstami celkom vážne
o stôl.
Už iba pár mesiacov a opäť
ťa uvidím. Tretí raz, ako dobre, že v tom istom vesmíre. Fakt mi je jedno,
čo si zač, no učarovala mi tá stať v scenári, kde sme krátku chvíľu spolu.
Prvý rok s bielou blúzkou, druhý rok s otázkami a jedinou
pochvalou. Čo bude tretí rok? Veľmi sa na teba teším, lebo predstavuješ so mnou
scenár, aký som nikde nečítala a nikto ho nenapísal. Dostojevskij by
závidel, spolu sme tvorili pre neho scénu. To si píš, že je to tak, sedemnásť
jeho príbehov mám v hlave. My sme niečo ako prekvapivo nový scenár lásky
v Pokání od Íra. Krásne.
Žijem, rada by som zložila
rytmické riadky pre teba, a všetko všeličo ešte spravila na tvoju
a našu počesť, bojím sa však, že prídu technické príčiny. Ak mám byť
mrzutá, jedine pre technické príčiny. Sú prekliatím života.
Neprežijem, ak nepríde scéna po
tretí krát.
Zomriem, lebo nebude mi stačiť
to, že zavieraš oči pred tým istým slnkom ako ja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára