Klamanie seba samého je v nás zakorenené oveľa silnejšie ako
klamanie iného človeka.
Vždy som si myslel, že najväčším šťastím je, keď človek vie, prečo je
nešťastný.
Dostojevskij
Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William
Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent
v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Zberateľ kačičiek Cortéz deflačne
potláča sny o hromade kačiek a káčerov, kým zberateľ sifónov Huxley inflačne
prekladá svoje sny do reality a jeho dom postupne zaplňujú sifóny mnohých kvalít.
„Veríte náhode alebo osudu?“ položil mi otázku Július.
„Tá otázka akoby znamenala, že vyberavý vešiak udrží na sebe kabát náhody
alebo trenčkot osudu.“
Júliusove oči sa rozšírili. Pomaly a potichu zašepkal: „Prenasleduje
vás pocit, že ste vešiak? Va bene,
pýtal som sa preto, lebo som sa raz viezol do Milána falošným vlakom
a vyhol sa pokute. Za päť mesiacov cestovania sa sprievodca neukázal iba
dvakrát. Cestou do Milána a vtedy, keď som sa vracal domov, nestihol som
si označiť lístok. Zaveste takéto historky s dobrým koncom chronickým fatalistom
na nos a stanú sa šťastnými vešiakmi.“
V posledných dňoch Július strávil čas na internátnom kontinente
s dobromyseľnými Číňanmi, pripíjali si pescou na rozlúčku a hodovali paličkami na arašidoch či zemiakových
lupienkoch. „Viedli sme debaty o búrlivých porastoch opuncií pri Ríme, o
opunciách v Cassine, o opunciách pri krokodílovi z kameňa. Pri
odchode som bol prekvapený, že pred letiskom v Pise stojí veľká socha
holuba. Čokoľvek by človek čakal, sochu opuncie, slúchadiel, odlakovača, ale
toto? Nebolo holubov dosť v Miláne, aby sa človek utopil v ich výlučkoch?“
Žiaľ, nenašiel som nijakú informáciu, ktorá by potvrdzovala všeobecné
uctievanie holubov v Taliansku. Po uzavretí zážitkov som zisťoval, prečo
na Júliusa neúčinkovala šálka s tekutinou bez entropie, čo som
po krátkej chvíli oľutoval.
Július kašľal (pre alergiu na škoricu, pozn. autora) a obzeral si ma
poľutovaniahodne. („Ak je to pre vás záhada, zavolajte si Sherlocka Holmesa
z Baker Street.“)
Šálka s tekutinou bez entropie sa používa pri bežných cvičeniach
počas raňajok, obeda a olovrantu (vo večerných hodinách je rizikové
vystavovať mozgovú činnosť takejto skúške). Pán Huxley po uštipačnej poznámke vysvetlil,
že sny prispievajú k takzvanej myšlienkovej entropie mozgu. Prístupné
informácie nájdete v slovníku senológov. Július odborne mával rukami, keď
porovnával fungovanie vlastných mozgových buniek s bunkami občanov. Pustil
sa do vedeckého monológu ako Američan bez
hanby v dokumentárnej epizóde: „Znásilňujete vaše mozgy, vymývate ich
bezsennou špongiou a kopete do prírody, William. Nikdy som sa na niečo
také nedal a hlavu mám v poriadku, takže som vyrovnaný blázon, kým vy
ste exponenciálne rastúci blázni... V mozgu sa hromadia obrazy, ktoré
cvikmi gumujete, znižujete entropiu a táto snaha vás privádza do
stupňujúcej nepríčetnosti. Nepokoj vyvoláva fakt, že vám niečo chýba a to
sa volá skrutka navyše, ktorá odopína integrované dráhy myslenia, čo
v konečnom dôsledku vedie k slobode myslenia. Nadhľad, fantazírovanie,
bláznenie, protirečenia, alebo praktickejšie povedané roztok bez entropie,
perpetuum sifone, lietajúci kozáci,
spiatočné hodiny, roztopašné kúsky rozbíjajúceho sa diamantu, musíte sa schovať
aj pred hmyzom, aby ste si mohli použitý cestovný lístok roztrhať a sypať
zdrapy na zem. Sledovať, ako vietor sa nezbedne hrá s papierikmi...“
Stúpla vo mne horúčka. Július
Huxley poznal najtajnejší a najšialenejší sen človeka 22. storočia. Vedel,
že v každom z nás sa ukrýva maličký králik Bunny. Hladný
a hľadajúci mrkvy.
„Hnevá vás, že neviete dosiahnuť, čo vám tekutina káže, a márne sa
snažíte mať v hlave to, čo tekutina už má: život bez hromadenia snov. V
tej šálke ako keby ste videli vaše topiace sa vedomie do nekonečnej tmy, váš
omyl, o ktorý paradoxne bojujete a chcete v ňom žiť naďalej. Omyl
vám robí zle, cítite, že ste podráždený, ale neviete sa brániť, ani keď je vás
viac proti vláde. To je tragikomédia. Nie je tragikomické usilovať sa o život
v omyle a ešte si byť toho vedomý? Žiť v zákonoch, ktoré stoja proti
prírodným zákonom? Či nie je tragikomické byť márnivým a vedieť o tom?
Máme však na výber, keď sme si už nasadili koruny?“
Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na
Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo
Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky
práva vyhradené na Smetisku snov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára