Obeť, altruizmus ako druh
nezištnej lásky, je jedným z problémov, ktoré si veda stanovila pri
vysvetľovaní javov. Prečo tento proces chápe ako obeť, to ako sa zdá, osvecujú
tisíce veršov a výrokov v knihách, kde sa vášeň splieta s láskou
a láska s vášňou. Ich spoločným cieľom je prežiť a motívom je
zachovanie duše v telesných schránkach. Preto je veľkou obeťou zaprieť
v sebe motív a cieľ pre trvanie rodu, ako príroda káže,
a paradoxne jestvujú v prírode takéto obete. Nie prečo, ale čo za silu ich
núti obetovať sa, stlačiť pudy do úzadia a kedy tieto obete môžeme poznať,
alebo skôr pocítiť, nad tým uvažovali autori nielen cez umenie.
Keď človek rastie, prichádza na
to, že žiť v zmierení s láskou je také zložité ako tvorca
a zároveň učiteľ tejto púte: dejiny ľudstva. Pri tom jestvuje múdrosť
v nespočetných citátoch, kde pravde vystačí jeden riadok a horám ich
mohutnosť. Keď to pochopíme, dokážeme oživiť aj kameň a už poznáme, že
nemožné je vlastne možným a zložité jednoduchým.
Prírodné zákony, ktoré nie sú
k dnešnému človeku tak príbuzné ako láska
k nenávisti, v skutočnom svete, teda mimo ľudského vnímania
sveta, nepoznajú naše odpovede a otázky, ktoré si kladieme, aby sme
ujasnili javy, ktorých sme svedkami alebo priamymi účastníkmi. Premysleli sme
si obrad, boha, osud, zákon, etiku a estetiku. V civilizácii vznikli
pravidlá a zvyky, ktoré utesnili naše túžby do korzetu či brnenia. Toto je
ľudský svet, v ktorom sa vášeň premenila na lásku, na uniformu, do ktorej
ľudia zaodeli vášeň (Gončarov).
Ľudský svet je neľútostný
a zábudlivý vo vlastnej ľahostajnosti. Jeden prírodný zákon je pochovaný
s vášňou v spoločnej hrobke. Filozofia sa stala prvou vážnou formou
myslenia, ako porozumieť a vysvetliť obsah tejto hrobky. Vyobraziť ucelenú
hru lásky v ľudskom svete, lásky, ktorá už dávno nemala nič spoločné
s prírodou podobne ako jej nositeľ - človek. V hre ľudia pochopili,
ako sa láska oddeľuje od vášne, ktorú
príroda organizmom vštepila (Gončarov). A tak vďaka tomu sa filozofia stala pre náš svet akýmsi
nešťastím (Gorkij). Keď sa zaľúbenosť pominie, zmyselnosť sa upokojí
a čo sa deje po tom, to nám aj Tolstoj ukáže.
Naša nesmrteľná časť, pre ktorú sme schopní priniesť každú obeť (Schopenhauer) zhasína, potom sa predierajú do nás jasné lúče rozumu a
nastane ochladnutie; hľadáme novú dokonalosť (Tolstoj). Lenže už
vieme, že dejiny ľudstva lásku povýšili na nižší – ako neskôr vyplynie – vrchol
než je jej skutočná výška, kde stoja pomníky inej lásky, v ktorej sa
miešal inštinkt s rozumom. Na ten vyšší vrchol v úcte hľadí zdola nielen
láska Heloisy a Abélarda. Na nižšom vŕšku Tolstoj v spovedi pokračuje
o príbehu jednej vášni a umierňuje človeka v civilizovanom svete
pre cieľ rodinného šťastia; človek prekoná tú vzdialenosť prírody, duchovnej
práce predkov a jeho láska preskakuje ako srnka vekmi. Už je to viac
otázka veku a iných motívov, ak chce ešte silu lásky udržať v trvanlivosti, ako doba prikazuje.
Nekonečný zápas vášne
a lásky, prírodného zákona a ušľachtilosti je podstatou mnohých
nepokojov v živote človeka, odkedy sa začali písať dejiny ľudstva.
Prírodný zákon ako vedec stojí v poli oproti kráse. Jeden nevie tomu
druhému prísť na podstatu, nejestvuje pre nich spoločná otázka, ale chápu, že
sú nevyhnutnými zložkami v priestore. Bez jednej z nich by sa pole
rýchlo vyprázdnilo. Človek sa môže ukryť za rúcho jednej z nich, môže sa
schovať pred prírodným zákonom, ale jeho telo pozná tento zákon, ktorý je v ňom
dávno zakódovaný, a telo ho prijme náruživo. Kým zase rozum preplnený
súdmi o dobre a zle posúdi lepšie vzťah
starca s mladuchou, muža s mužom a vydatej so slobodným.
Pred krásou sa môže človek ukryť
a žiť pudovo, ale svedomie, najcennejší dar od človeka pre človeka, je vernejšie ako pamäť (Lermontov). Svedomie
môže byť to, čo dejiny ľudstva prikazovali človeku a tieto zákony, ktoré
doba nosila, sám človek ich v mase určil a stvoril charakter
spoločnosti so zjednoteným rozumom.
Veľký psychologický fenomén,
ktorý posadol Frolla voči Quasimodovi, tu stojí vyššie než láska, vášeň či
svedomie Tristana a Izoldy, ich predkov a potomkov. Stojí
v slnečnom poli jačmeňa ako menovateľ krásy, ako nový a ušľachtilý
bojovník, pred ktorým sa prírodný zákon chmúri a mrmle si vysvetlenia
nového zjavu. V čom spočíva obeť bojovníka? Zľutovanie či najvyšší dôkaz
vďačnosti? Naozaj tento čin vyplýva zo zakódovaného motívu motívov,
v zachovaní rodu? V tom prípade by to bol priveľmi vznešený motív
a záhada v prírode, ktorú príroda dokonale ignoruje ako všetky
ostatné javy a len človek sa záhadu usiluje odhaliť.
Živý kameň Quasimodo si nemohol
do druhého stretnutia s krásnou Esmeraldou plne uvedomiť, čo je utrpenie,
pretože už ním žil. Bol tým, na čo ho ľud pripravil. Cítil sa byť tým, za koho
ho ľudia považovali. Netvor či démon posadnutý všetkými besmi. Quasimodo
netrpel pre nedostatok, potrebu, ale pre ľud, ktorý mal vlastné nedostatky
a potreby. Možno sa ani nezamýšľal nad skutočnou hĺbkou vďaky, ktorú
oddane prechovával k jeho adoptívnemu otcovi, svojmu spasiteľovi, ktorým
bol arcidiakon Claude Frollo. Kým sa nezjavila cigánka s kvapkou vody pre
úbožiaka, pre ktorého ľud nemalo zľutovania. Iskra súcitu Esmeraldy oživila Quasimoda
omnoho viac než samotná voda, mocná živiteľka človeka. Viac než slnečný lúč,
ktorý sa dotkol kameňa. Quasimodo ani predtým nebol skalou, lebo v hĺbke
netvora driemal hutný predpoklad milovať už svojho spasiteľa. Čo trochu kope do
hypotézy Dostojevského o prirodzenom zle v človeku a jeho nositeľ sa
ho usiluje v živote krotiť dobrými skutkami. Quasimodov kód čistej lásky
vybuchol po tom, čo mu vykĺzla prvá slza a splynula s kvapkou vody
uprostred bezútešnej doby stredoveku.
Stvárnenie utrpenia nie je nikdy cieľom umenia, ale je pre umenie veľmi
dôležité ako prostriedok cieľa (Schiller), pretože v utrpení
je idea (Dostojevskij) a umelecké dielo je jej výsledkom. Postava
Oblomova bola blízko cieľa, avšak zostala tápať ako nečinný idealista tej
jednoduchej, a ťažkej ušľachtilej lásky, kým Quasimodo zachraňuje
Esmeraldu a ukrýva ju v chráme. Čistá
a pravá láska je súcitom a každá láska, čo nie je súcitom, je
sebectvom (Schopenhauer) alebo nevinnou oddanosťou dieťaťa, ktoré je ešte mravne a duševne nevyspelé (Hugo).
To prvé je Hugova antitéza
Quasimoda a Esmeraldy, ich vzájomné puto, kým v druhom dozrieva
Quasimodova láska k adoptívnemu otcovi. Tretia, mylne menovaná láska je zaodetá vášeň, ktorá prúdi
v žilách Frolla. Je kňazom a predovšetkým je nie jedinou obeťou doby
a jej predstáv, pravidiel, čo väzní prirodzené ľudské potreby. Drví
prírodný zákon. Ani nič dobrého neradno čakať, keď z toho vzíde
šialenstvo, zápal nervov, frustrácia prerastajúca do choroby, ktorú pateticky
ľud, tvorca pút a jeho svedomia, nazve diablovou posadnutosťou. Tá sa
v závere prejaví v neľudskom smiechu kňaza Frolla, keď usmrcujú
Esmeraldu a Quasimodo, ktorý ten smiech nepočuje, vidí ho. Dieťa sa po
prvý raz postaví rodičovi na vzdor.
Ach,
všetko, čo som miloval! vyšlo z hĺbky nešťastného Quasimoda, keď uvidel
telo Esmeraldy a arcidiakona.
Zahubí tú zmyselnosť, ako
Tolstoj, ktorý ju pomenúva láska, nechá ochladiť v čase. Zaľúbenosť
odchádza, umiera, aby ju nahradil vzájomný zvyk, spoločné šťastie a pokoj
v duchu rodiny. Človek sa zmieri skôr alebo neskôr s dobou a jej
pravidlami.
Frollo tuší, že jeho žiarlivosť
bola vysoko opodstatnená. Nežiarlil tak na Phoebovu vášnivú lásku
k cigánke ako na lásku Quasimoda k nej. Zvonárov nemý cit bola navždy
neukojená láska k Esmeralde v kňazových očiach, kým on sám nevedel,
že jeho láska by po prvom ukojení vášne ochladla. Včas ho autor zastavil
a rukami hrbáča ho zabíja, lebo autor to vedel. Frollo sa seba samého v rohatých
myšlienkach nespytuje, prečo práve ošklivý a slepý s hrbom, hluchý
a takmer nemý, by mohol byť v blízkosti Esmeraldy a on nie.
Stojí v svedomí, ktoré charakterizuje stredovek, a dusí ho prírodný
zákon, kým na druhej strane poľa sa snúbi súcit s krásou. On sa môže iba
dívať a vie, že so svojou vášňou si ťažko odhryzne z tohto výjavu. Quasimodo
nie je pre kňaza rovnocenným protivníkom ako dôstojník Phoebus.
Kým kňazova láska umiera v ďalších príbehoch o Júliách a ich
druhoch, Esmeraldino zľutovanie v poznaní cudzieho utrpenia
a Quasimodova láska je večná a nemôže umrieť, ako nemôže umrieť láska
svätca k ľudu. Táto láska v obetiach činná a v nezištnom duchu, berúca
na seba všetko utrpenie je nositeľkou priveľkej idey, aby sme ňou žili celý
život. Ak sa jej však dotkneme, poznáme v sebe nekonečný cit obdivu toho,
čo ani formy vedy, ani formy viery nedokážu uspokojujúco vysvetliť slovami a preto
azda konečný cieľ čistej a pravej lásky netkvie ani tak v Oblomovovej
idey ako iba v jej prejavení. Aj táto úvaha je iba hromada slov
o poznaní tejto idey, ale musím priznať, že práve prvý pohľad na Quasimoda
ma poučil, aby som načúvala čistej láske viac a učila sa jej, pretože sa
na svete málo prejavuje, alebo sa v modernej spoločnosti hanbí za svoje
činy. Aj tá hanba sa dá pochopiť. Prežívať čistú a pravú lásku v čine
znamená i návrat do prírody, vnímať altruizmus alebo ponímanie Schillerovej
krásy, aj v nich sa skrýva táto idea; znamená tiež postaviť takému
inštinktu večný pomník.
Pozn. Tieto slová boli mojím detským
snom; Quasimodovi a jemu skutočným podobám, ktoré pre vznešenú ideu
obetovali seba samých.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára