Úvod do Ruskej literatúry

Bol jediný, ktorého som si pamätala... Raz počas štúdia na univerzite som v jednom profile zachytila záujmy, kde bolo slovné spojenie, čo rozjasnilo moju tvár. Ruská literatúra. A ja som si na naňho spomenula. Zo školských poznámok Eugen Onegin nebol schopný ani seba ani okolie urobiť šťastným. Pri ústnej odpovedi o Alexejovi Peškovi a jeho Matky zmĺkli aj kriedy. Zvyšné školské poznámky vo mne ohluchli.

Neskôr, keď som si ohraničila literatúru, listovaním v zošite sa mi pripomenul Bulgakovov pes a prečo prečo áno ma napadol Thomas Huxley.

Odkedy som poznala kategorizáciu literatúry podľa národa, vždy som sa chcela jednej z nich venovať. Z každej som čítala a čítam niečo dodnes, no žiadna si neudržala moju pozornosť.

Znalosť srdca a múdre poznanie života znie z Angličanových slov; v ľahkej elegancii sa zdvihne, ale aj rýchlo spľasne Francúzovo slovo; zložito vymýšľa svoje nie každému pochopiteľné a rozumovo triezve slovo Nemec; no ani jedno slovo nie je také bujaré a trúfalé, ani jedno slovo nevystrekne tak zo srdca, nevrie a neprekypuje životom tak ako priliehavé slovo Rusovo.

N. V. Gogoľ

Nevybrala som si ruskú literatúru, popravde ona si vybrala mňa. Otvorili sa mi brány do nového sveta, do minulosti, v ktorej všeličo pôsobí v trvalom procese života.

Ničoho sa nedá ľutovať, ruská literatúra je bezpochyby veľkým učiteľom, ktorý ma najviac rozvíja. Akoby som s ňou prežívala jeden život navyše. Červenala som sa, triasla, vykrikovala, zlostila sa a smiala, plakala a bozkávala obálky! Knihy s otázkami a odpoveďami. Živé postavy v bričke sa voziace, pijúce čaj... nabíjajú pištole, prespávajú v stodolách, ukrývajú imanie, drú od detstva, podrážajú si navzájom nohy, plesajú, lovia, hrajú hudbu, píšu v kuticiach, mrznú na gulagoch alebo končia v horúčkach pod prístreším altánku vo večernom chládku a nechávajú sa obsypávať vrúcnymi bozkami. Milujú a sú milovanými. Urážajú sa, hnevajú, objímajú sa a hrajú karty. Obyčajní ľudia ako my. Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia v tejto krajine. Pred mojimi očami stojí v pozore a s odkazom ako citlivý bojovník za ozajstné umenie v drsnom prostredí a s veľkým srdcom brániacim svoj národ i ľudskosť, pretože Rusko odnepamäti trpelo.

...no ani jedno slovo nie je také bujaré a trúfalé, ani jedno slovo nevystrekne tak zo srdca, nevrie a neprekypuje životom tak ako priliehavé slovo Rusovo...

A je tomu raz tak, keď Oblomov kričí po človeku, ktorého káže milovať! Keď nás Myškin prosí o odpustenie za jeho šťastie. Priliehavé slovo Rusovo, nežné v hlbokej pravde, ktorá občas bolí a je nežiaduca. Trúfalo vypovedaná, no zo srdca!

Napriek tomu, že Rudin hovorí o prílišne zdravom rozume, aby sa medzi Rusmi ujalo filozofické učenie a vymýšľanie, knihy vážia nespočítateľnou hromadou myšlienok a výstižných právd o ľudskom bytí a umení. Chcem ukázať, že ruská literatúra je obed, ktorý nasýti, dezert, ktorý ulahodí a dar, ktorý milo prekvapí. Je v nej obsiahnuté všetko od lásky k múdrosti až po poetický rozbor jesenného lístia.

Ruskú literatúru som začala prečítaním knižky od autora, ktorý písal výlučne pre dospelých, no práve tento príbeh bol určený pre dospievajúcich. Ako ešte nezrelý čitateľ som siahla do vlastnej knižnici a našla v nej Netočku Nezvanovovú od Fiodora Michajloviča Dostojevského.